Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Multimédiá Katechézy pápeža Františka Svätý Jozef

Svätý Jozef


1) Svätý Jozef a prostredie, v ktorom žil
2) Svätý Jozef v dejinách spásy
3) Svätý Jozef, muž spravodlivý a ženích Márie
4) Svätý Jozef, človek ticha
5) Svätý Jozef, prenasledovaný a odvážny migrant
6) Svätý Jozef, domnelý Ježišov otec
7) Svätý Jozef, tesár
8) Svätý Jozef, otec nežnej lásky

Svätý Jozef a prostredie, v ktorom žil

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Blahoslavený Pius IX. vyhlásil 8. decembra 1870 svätého Jozefa za patróna univerzálnej Cirkvi. 150 rokov po tejto udalosti prežívame osobitný rok venovaný svätému Jozefovi a v apoštolskom liste Patris corde som sústredil niekoľko úvah o jeho postave. Dnes viac než kedykoľvek predtým, v tomto čase poznačenom globálnou krízou s rôznymi jej súčasťami, nám môže byť oporou, útechou a vodcom. Preto som sa rozhodol venovať mu sériu katechéz, ktoré nám, ako dúfam, pomôžu nechať sa ešte viac osvietiť jeho príkladom a svedectvom. Niekoľko týždňov budeme hovoriť o sv. Jozefovi.

V Biblii je viac ako desať postáv, ktoré nesú meno Jozef. Najdôležitejším z nich je syn Jakuba a Ráchel, ktorý sa cez rôzne peripetie z otroka stal druhou najdôležitejšou osobou v Egypte po faraónovi (porov. Gn 37-50). Meno Jozef v hebrejčine znamená „Boh pridá, rozhojní, Boh dá rásť“. Je to želanie, požehnanie založené na dôvere v Prozreteľnosť, ktoré sa týka najmä plodnosti a rastu detí. Práve toto meno nám odhaľuje podstatný aspekt osobnosti Jozefa Nazaretského. Je to človek plný viery v Boha, v jeho prozreteľnosť: verí v Božiu prozreteľnosť, má vieru v prozreteľnosť Boha. Každý jeho čin, o ktorom rozpráva evanjelium, je udávaný istotou, že Boh „dáva rásť“, že Boh „rozhojňuje“, že Boh „pridáva“, teda že Boh zabezpečuje napredovanie svojho plánu spásy. A v tom je Jozef z Nazareta veľmi podobný Jozefovi z Egypta.

Dôležitú úlohu pri chápaní Jozefovej postavy zohrávajú aj hlavné geografické odkazy na neho – Betlehem a Nazaret.

V Starom zákone sa mesto Betlehem nazýva Bet Lechem, čiže „Dom chleba“, alebo aj Efrata, podľa kmeňa, ktorý sa usadil v tej oblasti. V arabčine však názov znamená „Dom mäsa“, pravdepodobne kvôli veľkému počtu stád oviec a kôz v tejto oblasti. Nie náhodou boli pastieri prvými svedkami Ježišovho narodenia (porov. Lk 2,8-20). Vo svetle Ježišovho príbehu tieto zmienky o chlebe a mäse odkazujú na eucharistické tajomstvo: Ježiš je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba (porov. Jn 6,51). On sám o sebe povie: «Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život» (Jn 6,54).

Betlehem sa v Biblii spomína niekoľkokrát, a to už v knihe Genezis. Betlehem je spätý aj s príbehom Rút a Noemi, ktorý je opísaný v malej, ale nádhernej knihe Rút. Rút porodila syna Obeda, z ktorého vzišiel Jesse, otec kráľa Dávida. A práve z Dávidovho rodu pochádzal Jozef, Ježišov zákonitý otec. O Betleheme potom predpovedal veľké veci prorok Micheáš: «A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli». (Mich 5, 1). Evanjelista Matúš toto proroctvo preberie a spojí ho s Ježišovým príbehom ako jeho zjavné naplnenie.

Boží Syn si v skutočnosti za miesto svojho vtelenia nevybral Jeruzalem, ale Betlehem a Nazaret, dve okrajové dediny, vzdialené od hluku správ a vtedajšej moci. Jeruzalem však bol mestom, ktoré Pán miloval (porov. Iz 62,1-12), bol «svätým mestom» (Dn 3, 28), ktoré si Boh vyvolil, aby v ňom prebýval (porov. Zach 3,2; Ž 132,13). Tu totiž bývali učitelia Zákona, zákonníci a farizeji, veľkňazi a starší ľudu (porov. Lk 2,46; Mt 15,1; Mk 3,22; Jn 1,19; Mt 26,3).

Preto nám výber Betlehema a Nazareta hovorí, že Boh uprednostňuje perifériu a okrajové oblasti. Ježiš sa nenarodil v Jeruzaleme obklopený dvorom... nie: narodil sa na periférii a na tejto periférii strávil svoj život až do svojich 30 rokov, pracujúc ako tesár, podobne ako Jozef. Ježiš má periférie a okrajové oblasti v obľube. Nebrať vážne túto skutočnosť je ako nebrať vážne evanjelium a Božie dielo, ktoré sa aj naďalej prejavuje na geografických a existenčných perifériách. Pán vždy koná v skrytosti, na perifériách, aj v našej duši, na perifériách duše, pocitov, možno v tých pocitoch, za ktoré sa hanbíme; no Pán je tam, aby nám pomohol ísť vpred.

Pán sa aj naďalej prejavuje na perifériách, tých geografických i existenčných. Ježiš osobitne vyhľadáva hriešnikov, vstupuje do ich domov, hovorí s nimi a vyzýva ich k obráteniu. A to mu aj vyčítajú:

„Pozrite sa len na tohto učiteľa“, hovoria doktori zákona, „pozrite: jedáva s hriešnikmi, pošpiňuje sa, ide hľadať tých, ktorí zlo nespáchali, ale ním trpeli: chorých, hladných, chudobných, tých posledných. Ježiš ide vždy smerom k perifériám. A to by nám malo dodať veľkú dôveru, pretože Pán pozná okrajové časti nášho srdca, periférie našej duše, periférie našej spoločnosti, nášho mesta, našej rodiny, teda tú časť, ktorá je tak trochu ukrytá, a ktorú neukazujeme, možno aj z hanby.

V tomto ohľade sa vtedajšia spoločnosť veľmi nelíši od tej našej. Aj dnes existuje centrum a periféria. A Cirkev vie, že je povolaná ohlasovať dobrú zvesť počínajúc od periférií. Jozef, tesár z Nazareta, ktorý dôveruje Božiemu plánu pre svoju mladú snúbenicu i pre seba, pripomína Cirkvi, aby uprela svoj pohľad na to, čo svet zámerne ignoruje. Dnes nás Jozef učí tomuto: „Nehľaď až tak na veci, ktoré svet chváli, hľaď na kúty, na to, čo je v tieni, hľaď na periférie, na to, čo svet nechce.“ Každému z nás pripomína, aby sme prikladali dôležitosť tomu, čo iní zavrhujú, skartujú. V tomto zmysle je skutočne majstrom toho podstatného: pripomína nám, že to, čo je skutočne cenné, nepriťahuje našu pozornosť, ale vyžaduje si trpezlivé rozlišovanie, aby sme to objavili a docenili. Objaviť to, čo má hodnotu. Prosme ho, aby sa prihováral za to, aby celá Cirkev znovu nadobudla tento pohľad, túto schopnosť rozlišovať a doceniť to, čo je podstatné. Začnime znova od Betlehema, začnime znova od Nazareta.

Dnes by som chcel poslať odkaz všetkým mužom a ženám, ktorí obývajú tie najzabudnutejšie geografické periférie sveta alebo ktorí zažívajú situácie existenčnej marginalizácie. Nech vo svätom Jozefovi nájdete svedka a ochrancu, na ktorého možno hľadieť. Môžeme sa naňho obrátiť s touto modlitbou, ktorá je tzv. „domáckou“ modlitbou, avšak vychádza zo srdca:

Svätý Jozef,
ty, ktorý si vždy dôveroval Bohu
a rozhodoval si sa
vedený jeho prozreteľnosťou,
nauč nás nespoliehať sa príliš na naše plány, ale skôr na jeho plán lásky.
Ty, ktorý prichádzaš z periférií, nauč nás obrátiť náš pohľad
a uprednostňovať to, čo svet zavrhuje a odsúva na okraj.
Uteš toho, kto sa cíti osamelý
a podpor toho, kto sa v tichosti nasadzuje,
aby bránil ľudský život a dôstojnosť. Amen.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svätý Jozef v dejinách spásy

Na úvod zaznel úryvok z Matúšovho evanjelia: „Po babylonskom zajatí Jechoniáš mal syna Salatiela, Salatiel Zorobábela, Zorobábel Abiuda, Abiud Eliakima, Eliakim Azora. Azor mal syna Sadoka, Sadok Achima, Achim Eliuda. Eliud mal syna Eleazara, Eleazar Matana, Matan Jakuba. Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ (Mt 1,12-16)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V minulú stredu sme začali cyklus katechéz o osobe svätého Jozefa – končí sa jemu zasvätený rok. Dnes budeme pokračovať v tejto ceste a zastavíme sa nad jeho úlohou v dejinách spásy.

Ježiš je v Evanjeliách označovaný ako «syn Jozefa» (Lk 3,23; 4,22; Jn 1,45; 6,42) a «tesárov syn» (Mt 13,55; Mk 6,3). Evanjelisti Matúš a Lukáš pri rozprávaní o Ježišovom detstve venujú úlohe Jozefa priestor. Obaja zostavujú „rodokmeň“, aby zdôraznili Ježišovu historickú skutočnosť. Matúš, ktorý sa obracia predovšetkým na kresťanov zo židovstva, vychádza od Abraháma a prichádza k Jozefovi, ktorý je definovaný ako «manžel Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus» (1,16). Lukáš, naopak, zachádza až k Adamovi a začína priamo Ježišom, ktorý «bol synom Jozefa», ale upresňuje: «mysleli si» (3,23). Obaja evanjelisti teda predstavujú Jozefa nie síce ako biologického otca, avšak ako Ježišovho otca z plného titulu. Ježiš prostredníctvom neho napĺňa dejiny zmluvy a spásy odohrávajúce sa medzi Bohom a človekom. Pre Matúša sa tieto dejiny začínajú Abrahámom, pre Lukáša samotným počiatkom ľudstva, teda Adamom.

Evanjelista Matúš nám pomáha pochopiť, že postava Jozefa, hoci je zdanlivo okrajová, nenápadná, v pozadí, je v skutočnosti ústredným kamienkom dejín spásy. Jozef žije svoj protagonizmus bez toho, aby chcel ovládnuť scénu. Ak sa nad tým zamyslíme, «naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú v titulkoch novín a časopisov [...]. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť kríze a ako ňou prechádzať, prispôsobiac svoje zvyky, hľadiac dopredu a povzbudzujúc k modlitbe. Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých» (Apoštolský list Patris corde, 1). Takto môže každý nájsť vo svätom Jozefovi muža, ktorý zostáva nepovšimnutý, muža každodennej prítomnosti, diskrétnej a skrytej prítomnosti, orodovníka, oporu a sprievodcu v ťažkých chvíľach. Pripomína nám, že všetci tí, ktorí sú zdanlivo skrytí alebo v „druhej línii“, majú v dejinách spásy jedinečnú hlavnú rolu. Svet potrebuje týchto mužov a ženy: mužov a ženy v druhej línii, ktorí však podporujú rozvoj nášho života, každého z nás, a ktorí nás modlitbou, príkladom, učením podporujú na ceste života.

V Lukášovom evanjeliu sa Jozef objavuje ako ochranca Ježiša a Márie. A z tohto dôvodu je aj „ochrancom Cirkvi“: veď ak bol ochrancom Ježiša a Márie, pracuje teraz, keď je v nebi, naďalej ako ochranca, v tomto prípade Cirkvi; «pretože Cirkev je predĺžením Kristovho tela v dejinách, a zároveň sa v materstve Cirkvi odráža Máriino materstvo. Keď Jozef naďalej chráni Cirkev – prosím, nezabúdajte na to: dnes Jozef chráni Cirkev –, naďalej chráni „Dieťa a jeho matku“ (porov. Patris corde, 5). Tento aspekt Jozefovej úlohy ochrancu je veľkou odpoveďou na to, o čom hovorí kniha Genezis. Keď Boh žiada Kaina, aby sa zodpovedal za Ábelov život, odpovedá: «Či som ja strážca svojho brata?» (4,9). Jozef nám svojím životom akoby chcel povedať, že sme vždy povolaní cítiť sa strážcami našich bratov, ochrancami tých, ktorí sú postavení po našom boku, tých, ktorých nám Pán zveruje v mnohých okolnostiach života.

Spoločnosť, ako je tá naša, bola definovaná ako „tekutá“, pretože sa zdá, že nemá žiadnu konzistenciu. Opravím filozofa, ktorý túto definíciu vymyslel, a poviem: viac než tekutá, je plynná, skutočne plynná spoločnosť. Táto tekutá, plynná spoločnosť nachádza v Jozefovom príbehu veľmi presný poukaz na dôležitosť pút ľudskej vzájomnosti. Evanjelium nám v skutočnosti rozpráva Ježišov rodokmeň nielen z teologického dôvodu, ale aj na pripomenutie každému z nás, že náš život sa skladá zo vzájomných pút, ktoré nás predchádzajú a sprevádzajú. Boží Syn si pre svoj príchod na svet zvolil cestu vzťahov, cestu dejín: nezostúpil na svet magicky, nie. Šiel cestou dejín, ktorou sa uberáme my všetci.

Drahí bratia a sestry, myslím na mnohých ľudí, ktorí majú problém nachádzať dôležité putá vo svojom živote, a práve preto sa potácajú, cítia sa sami, chýba im sila a odvaha napredovať. Chcel by som zakončiť jednou modlitbou, ktorá im a aj nám všetkým pomôže nájsť vo svätom Jozefovi spojenca, priateľa a oporu.

Svätý Jozef,

ty, ktorý si chránil puto s Máriou a Ježišom, pomáhaj nám dbať o vzťahy v našom živote. Nech nikto nezažíva pocit opustenosti, ktorý pochádza z osamelosti.

Každý z nás nech sa zmieri s vlastnou históriou, s tými, ktorí nás predišli, a nech aj vo vykonaných chybách rozpozná spôsob, akým si Prozreteľnosť razila cestu, a zlo tak nemalo posledné slovo.

Ukáž sa ako priateľ tých, ktorí zápasia s ťažkosťami, a ako si podporoval Máriu a Ježiša v ťažkých chvíľach, tak podporuj aj nás na našej ceste.

Amen.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svätý Jozef, muž spravodlivý a ženích Márie

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v úvahách o postave svätého Jozefa. Dnes by som chcel hlbšie pozrieť na jeho označenie „spravodlivý“ a „zasnúbený s Máriou“, a odovzdať tak posolstvo všetkým snúbeneckým párom i novomanželom. O mnohých udalostiach spojených s Jozefom sa rozpráva v apokryfných evanjeliách, čiže  nekánonických, ktoré ovplyvnili aj umenie a rôzne bohoslužobné miesta.

Tieto spisy, ktoré nie sú v Biblii – sú to príbehy, ktoré si kresťanská zbožnosť vytvárala vo vtedajšom čase – odpovedajú na túžbu vyplniť medzery v rozprávaní kánonických evanjelií, teda tých, ktoré sú v Biblii a ktoré nám poskytujú všetko podstatné pre kresťanskú vieru a život.

Evanjelista Matúš. Toto je dôležité: čo hovorí evanjelium o Jozefovi? Nie to, čo hovoria tieto apokryfné evanjeliá, ktoré nie sú zlé či škaredé; sú krásne, ale nie sú Božím slovom. Avšak evanjeliá, ktoré sú súčasťou Biblie, sú Božím slovom. Medzi nimi je aj evanjelista Matúš, ktorý nazýva Jozefa mužom „spravodlivým“. Počúvajme jeho rozprávanie:

«S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť» (1,18-19).

Pretože snúbenec, ak bola snúbenica neverná alebo ak otehotnela, ju mal udať! A v tých časoch boli ženy ukameňované na smrť. Ale Jozef bol spravodlivý. Hovorí: „Nie, to neurobím. Budem mlčať“.

Aby sme pochopili Jozefovo správanie voči Márii, je užitočné pripomenúť si svadobné zvyky starého Izraela. Manželstvo sa ponímalo v dvoch presne vymedzených fázach. Prvou bolo oficiálne zasnúbenie, ktoré už znamenalo novú situáciu: obzvlášť žena, hoci ešte rok žila v dome svojho otca, bola v skutočnosti považovaná za „manželku“ snúbenca. Ešte spolu nežili, ale bolo to, akoby mu bola manželkou. Druhým aktom bol presun nevesty z otcovského domu do domu ženícha. To sa uskutočnilo v slávnostnej procesii, ktorou sa zavŕšil sobáš. A priateľky nevesty ju tam vyprevadili.

Na základe týchto zvykov skutočnosť, že «skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala», vystavovala Pannu Máriu obvineniu z cudzoložstva. A táto vina sa podľa starovekého zákona trestala ukameňovaním (porov. Dt 22,20-21). Každopádne v neskoršej židovskej praxi sa presadil umiernenejšie pojatie, ktoré ukladalo len akt zavrhnutia s občiansko-právnymi a trestno-právnymi dôsledkami pre ženu, nie však ukameňovanie.

Evanjelium hovorí, že Jozef bol „spravodlivý“ práve preto, že sa podriaďoval zákonu ako každý zbožný Izraelita. Avšak jeho láska k Márii a dôvera v ňu mu napovedali spôsob ako by zachránil dodržanie zákona i česť jeho nevesty: rozhodol sa, že jej dá listinu o prepustení tajne, bez rozruchu, bez toho, aby ju vystavil verejnému poníženiu. Vybral si cestu diskrétnosti, bez súdu a odškodnenia sa. Aká veľká je v Jozefovi svätosť! My, len čo sa o niekom dozvieme nejakú trochu „farbistú“ či nelichotivú novinku, okamžite ideme o tom klebetiť! Jozef naopak mlčí.

Avšak evanjelista Matúš hneď dodáva: «Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“» (1,20-21). Do Jozefovho rozlišovania zasahuje Boží hlas a prostredníctvom sna mu zjavuje zmysel, ktorý je väčší, než je jeho vlastná spravodlivosť.

A aké dôležité je pre každého z nás pestovať správny život a zároveň cítiť, že stále potrebujeme Božiu pomoc! Aby sme si mohli rozšíriť obzory a posudzovať životné okolnosti z iného, širšieho, uhla pohľadu. Mnohokrát sa cítime väzňami toho, čo sa nám stalo: „Nuž pozri, čo sa mi stalo!“ - a zostávame väzňami niečoho zlého, čo sa nám stalo; ale práve pred niektorými životnými okolnosťami, ktoré sa spočiatku javia ako dramatické, stojí Prozreteľnosť, ktorá časom nadobudne tvar a zmysluplne osvetlí aj bolesť, ktorá nás zasiahla. Pokušením je uzavrieť sa do seba v tejto bolesti, v myšlienkach na nepríjemné veci, ktoré sa nám stali. A to nie je prospešné. Vedie to k smútku a zatrpknutosti. Zatrpknuté srdce je tak mrzké.

Chcel by som, aby sme sa zastavili a uvažovali nad detailom tohto príbehu z Evanjelia, ktorý často prehliadame. Mária a Jozef sú dvaja snúbenci, ktorí pravdepodobne pestovali sny a očakávania o svojom živote a budúcnosti. Zdá sa, že Boh zasahuje ako nečakaná udalosť v ich životoch a obaja, hoci s počiatočnými ťažkosťami, otvoria dokorán svoje srdcia realite, ktorá pred nimi stojí.

Drahí bratia a drahé sestry, náš život často nie je taký, ako si ho predstavujeme. Predovšetkým vo vzťahoch lásky, citov, je pre nás náročné prejsť od logiky zamilovanosti k logike zrelej lásky. A je potrebné  prejsť od zamilovanosti k zrelej láske. Vy mladomanželia, dobre nad týmto premýšľajte. Prvá fáza je vždy poznačená určitým očarením, ktoré nás núti žiť ponorení do imaginárneho sveta, ktorý často nezodpovedá skutočnosti. Ale práve vtedy, keď sa zdá, že zamilovanosť s jej očakávaniami končí, môže začať skutočná láska. Milovať v skutočnosti neznamená očakávať, že druhá osoba alebo život budú zodpovedať našim predstavám, ale znamená to predovšetkým rozhodnúť sa v úplnej slobode prevziať zodpovednosť za život, aký sa nám ponúka.

Preto nám Jozef dáva dôležité ponaučenie, že si volí Máriu „s otvorenými očami“. A môžeme povedať, že so všetkými rizikami. Pomyslite, že v Jánovom evanjeliu je pokarhanie, ktoré zákonníci adresujú Ježišovi: „Nie sme synovia, ktorí pochádzajú odtiaľ“, pričom narážajú na prostitúciu. Ale pretože vedeli, ako Mária otehotnela, chceli Ježišovu matku pošpiniť. Pre mňa je to najšpinavšia, najdémonickejšia pasáž evanjelia. A Jozefovo riziko nám dáva toto ponaučenie: berte život tak, ako prichádza. Zasiahol tam Boh? Beriem to. A Jozef urobil, ako mu prikázal Pánov anjel: Veď evanjelium hovorí: «Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš» (Mt 1,24-25).

Kresťanskí snúbenci sú povolaní svedčiť o takej láske, ktorá má odvahu prejsť od logiky zamilovanosti k zrelej láske. A to je náročná voľba, ktorá namiesto toho, aby život uväznila, môže posilniť lásku, aby bola odolná voči skúškam času. Láska páru pokračuje v živote a dozrieva každý deň. Zásnubná láska je – dovoľte mi povedať – trochu romantická. Vy ste si to už všetko prežili, nuž potom začína zrelá každodenná láska, práca, deti, ktoré prídu. A niekedy sa tá romantika trochu vytratí. Nuž, niet tu viac láska? Áno, ale láska zrelá.

„Ale viete, otče, niekedy sa hádame...“ Toto sa deje od čias Adama a Evy až dodnes: to, že sa manželia hádajú, je náš každodenný chlieb. „Ale nemali by byť hádky?“ Áno, áno, môžu byť. „A otče, ale niekedy zvýšime hlas“ – „Stane sa to“. „A tiež niekedy lietajú taniere“ – „Stáva sa to“. Ako však zabezpečiť, aby to nepoškodilo život manželstva? Dobre počúvajte: nikdy nekončite deň bez zmierenia. Pohádali sme sa, nadával som ti, Bože môj, povedal som ti zlé veci. Ale teraz sa deň končí: musím sa zmieriť. Viete prečo? Pretože studená vojna nasledujúceho dňa je veľmi nebezpečná. Nedovoľte, aby deň po začal vojnou. Preto sa pred spaním zmierte. Vždy pamätajte: nikdy nekončite deň bez toho, aby ste sa zmierili. A to vám pomôže v manželskom živote. Táto cesta od zamilovanosti k zrelej láske je náročná, ale musíme po nej ísť.

Aj tentoraz zakončíme modlitbou k sv. Jozefovi:

Svätý Jozef,

ty, ktorý si miloval Máriu slobodne a rozhodol si sa vzdať svojich predstáv, aby si uvoľnili miesto realite,

pomôž každému z nás nechať sa prekvapiť Bohom a prijať život nie ako niečo nepredvídateľné, pred čím sa treba chrániť, ale ako mystérium, ktoré skrýva tajomstvo pravej radosti.

Vypros všetkým kresťanským snúbencom radosť a radikálnosť, ale neustále si udržiavajúc vedomie, že jedine s milosrdenstvom a odpustením je možná láska.

Amen.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svätý Jozef, človek ticha

Drahí bratia a drahé sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v našej ceste rozjímania o svätom Jozefovi. Po priblížení prostredia, v ktorom žil, jeho úlohy v dejinách spásy a toho, že bol spravodlivý a manžel Márie, by som sa dnes chcel venovať ďalšiemu dôležitému aspektu jeho postavy: mlčaniu.

Dnes mnohokrát potrebujeme ticho. Ticho je dôležité. Oslovuje ma verš z Knihy múdrosti, ktorý sa čítal s ohľadom na Vianoce a ktorý hovorí: Keď bola noc v najhlbšom tichu, vtedy zostúpilo tvoje slovo na zem. Vo chvíli najväčšieho ticha sa zjavil Boh. Je dôležité myslieť na ticho v tejto dobe, keď sa zdá, že má takú malú hodnotu.

Evanjeliá nezaznamenávajú žiadne slová Jozefa Nazaretského, vôbec žiadne, nikdy v nich neprehovoril. To neznamená, že bol zamĺknutý, to nie, je tu hlbší dôvod. Jozef svojím mlčaním potvrdzuje to, čo píše svätý Augustín: «V tej miere, ako v nás rastie Božie slovo - Slovo, ktoré sa stalo človekom -, ubúda ľudských slov» (porov. 288,5: PL38,1307). Toto, čo môžeme definovať ako „rapotanie“, keď neustále rapoceme ako papagáje, sa trochu zmierni. Sám Ján Krstiteľ, ktorý je «hlas volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi“» (Mt 3, 1), hovorí o Slove: «On musí rásť a mňa musí ubúdať» (Jn 3,30). To znamená, že on má hovoriť a ja mám byť ticho a Jozef nás svojím mlčaním pozýva, aby sme urobili miesto pre prítomnosť Slova, ktoré sa stalo telom, pre Ježiša.

Jozefovo mlčanie nie je nemotou, je to ticho plné načúvania, činorodé mlčanie, ticho, ktoré dáva vyniknúť jeho hlbokému vnútru. «Jedno Slovo vyslovil Otec a bol to jeho Syn» - komentuje svätý Ján z Kríža - «a to [Slovo] vždy hovorí vo večnom tichu, a v tichu ho musí duša započuť» (Slová svetla a lásky).

Ježiš vyrastal v tejto „škole“, v dome v Nazarete, s každodenným príkladom Márie a Jozefa. A nie je prekvapujúce, že on sám počas svojich dní vyhľadával miesta ticha (porov. Mt 14,23) a pozval svojich učeníkov, aby zažili takúto skúsenosť: «Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte» (porov. Mk 6,31).

Aké krásne by bolo, keby sa každému z nás podľa vzoru svätého Jozefa podarilo obnoviť tento kontemplatívny rozmer života roztvárajúceho sa práve vďaka tichu. Všetci však zo skúsenosti vieme, že to nie je ľahké: ticho nás tak trochu desí, pretože od nás vyžaduje, aby sme vstúpili do seba a stretli sa s tou najpravdivejšou časťou nás samých. A mnoho ľudí má strach z ticha, musí hovoriť, hovoriť a hovoriť alebo počúvať rádio, pozerať televíziu... Filozof Pascal poznamenal, že «všetko nešťastie ľudí pochádza z jedinej veci, že nedokážu zostať v pokoji v jednej izbe» (Myšlienky,139).

Drahí bratia a sestry, učme sa od svätého Jozefa pestovať priestory ticha, v ktorom môže vyniknúť iné Slovo – čiže Ježiš, Slovo: to od Ducha Svätého, ktorý v nás prebýva a ktorý prináša Ježiša. Nie je ľahké rozpoznať tento Hlas, ktorý sa často mieša s tisíckami hlasov starostí, pokušení, túžob a nádejí, ktoré v nás prebývajú; no bez tohto tréningu, ktorý pochádza práve z praxe ticha, môže ochorieť aj naša reč. Bez praktizovania ticha naša reč ochorie. Namiesto toho, aby dala vyniknúť pravde, môže sa stať nebezpečnou zbraňou. Naše slová sa totiž môžu stať podlízavosťou, chválenkárstvom, lžou, ohováraním, hanobením. Je to vec skúsenosti, že - ako nám pripomína Kniha Sirachovcova -, «Mnohí padli ostrím meča, ale nie toľkí, ako čo zahynú pre jazyk» (28,18). Ježiš to povedal jasne: Kto zle hovorí o svojom bratovi alebo sestre, kto hanobí svojho blížneho, je vrahom (porov. Mt 5,21-22). Zabíja jazykom. My tomu neveríme, no je to pravda. Pomyslime trochu na tie prípady, keď sme vraždili jazykom, zahanbili by sme sa! No prospeje nám to, veľmi nám to prospeje.

Biblická múdrosť potvrdzuje, že «smrť priam tak ako život býva v moci jazyka a tí, čo radi obracajú ním, budú sa živiť jeho ovocím» (Prís 18,21). A apoštol Jakub vo svojom liste rozvíja túto starodávnu tému o moci reči - pozitívnej i tej negatívnej - na pozoruhodných príkladoch: «Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo [...] jazyk je síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami. [...] Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie (3,2-10).

Preto sa musíme od Jozefa naučiť pestovať ticho: ten priestor vnútorného života v našich dňoch, v ktorom dávame Duchu príležitosť, aby nás obnovil, utešil, napravil. Nehovorím, aby sme upadli do nemoty, to nie, ale aby sme pestovali ticho. Každý nech sa zahľadí do svojho vnútra: mnohokrát vykonávame prácu a keď skončíme, rýchlo hľadáme telefón, aby sme urobili inú vec, vždy je to s nami tak. A toto nám nepomáha, vedie nás to skĺznuť do povrchnosti. Hĺbka srdca rastie s tichom, s tichom, ktoré nie je nemotou, ako som povedal, ale ktoré prenecháva priestor múdrosti, uvažovaniu a Duchu Svätému. Niekedy máme strach z momentov ticha, no nemáme mať strach! Ticho nám veľmi prospeje. A úžitok pre srdce, ktorý z toho budeme mať, uzdraví aj náš jazyk, naše slová a predovšetkým naše rozhodnutia.

V skutočnosti Jozef spojil mlčanie s činmi. On nehovoril, ale konal, a tak nám ukázal to, čo raz Ježiš povedal svojim učeníkom: «Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach» (Mt 7,21). Keď hovoríme, nech sú to plodné slová a pamätáme na tú [taliansku] pieseň „Slová, slová, slová...“ (Parole, parole, parole…) a nič konkrétneho. Je treba ticho, správnu reč, niekedy aj zahryznúť si do jazyka – čo nám prospieva – namiesto toho, aby sme hovorili nezmysly.

Na záver sa pomodlime:

Svätý Jozef, muž ticha,
ty, ktorý si v evanjeliu nepovedal ani slovo, nauč nás postiť sa od márnych slov, znovu objaviť hodnotu slov, ktoré budujú, povzbudzujú, utešujú a podporujú.
Buď nablízku tým, ktorí trpia v dôsledku slov, ktoré zraňujú, ako je hanobenie a ohováranie, a pomôž nám, aby sme k slovám vždy pripájali skutky. Amen.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svätý Jozef, prenasledovaný a odvážny migrant

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som vám chcel predstaviť svätého Jozefa ako prenasledovaného a odvážneho migranta. Takto ho opisuje evanjelista Matúš. Táto osobitná udalosť v Ježišovom živote, ktorá má za protagonistov i Jozefa a Máriu, je tradične známa ako „útek do Egypta“ (porov. Mt 2,13-23). Nazaretská rodina prežila takéto poníženie a na vlastnej koži zažila neistotu, strach a bolesť, z toho, že musela opustiť svoju vlasť. Aj dnes sú mnohí naši bratia a sestry nútení zažívať rovnakú nespravodlivosť a utrpenie. Príčinou je takmer vždy arogancia a násilie mocných. Tak to bolo aj v prípade Ježiša.

Kráľ Herodes sa od mudrcov dozvie o narodení „židovského kráľa“ a táto správa ho rozruší. Cíti sa neisto, cíti, že jeho moc je ohrozená. Zhromaždí teda všetky jeruzalemské autority, aby zistil miesto narodenia, a prosí mudrcov, aby mu to presne oznámili, aby sa mu - ako falošne hovorí - aj on mohol ísť pokloniť. Keď však zistí, že mudrci odišli inou cestou, vymyslí zlý plán: zabiť všetky deti v Betleheme vo veku do dvoch rokov, čo bolo rozmedzie, kedy sa podľa výpočtov mudrcov narodil Ježiš.

Medzitým anjel prikázal Jozefovi: «Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil» (Mt 2,13). Pomyslime dnes na mnohých ľudí, ktorí vo svojom vnútri cítia túto inšpiráciu: „Utekajme, utekajme, lebo tu hrozí nebezpečenstvo“. Herodesov plán pripomína ten faraónov: hodiť všetky izraelské deti mužského rodu do Nílu (porov. Ex 1,22). A útek do Egypta evokuje celé dejiny Izraela, počínajúc od Abraháma, ktorý tam zotrval (porov. Gn 12,10), až po Jozefa, Jakubovho syna, ktorého predali vlastní bratia (porov. Gn 37,36) a ktorý sa potom stal „hlavou krajiny“ (porov. Gn 41,37-57); a Mojžiša, ktorý vyslobodil svoj ľud z egyptského otroctva (porov. Ex 1,18).

Útek Svätej rodiny do Egypta zachráni Ježiša, no žiaľ nezabráni Herodesovi uskutočniť jeho masaker. Stretávame sa tak s dvoma protikladnými osobnosťami: na jednej strane Herodes so svojou krutosťou a na druhej Jozef so svojou starostlivosťou a odvahou. Herodes chcel brániť svoju moc, svoju vlastnú kožu, prostredníctvom bezohľadnej krutosti, o čom svedčia i popravy jednej z jeho manželiek, niektorých z jeho detí a stoviek jeho odporcov. Bol to krutý človek: na riešenie problémov mal len jeden recept: odstránenie. Je symbolom mnohých tyranov minulosti i súčasnosti. Pre nich, pre týchto tyranov, ľudia nemajú cenu: počíta sa len moc, a ak potrebujú miesto či moc, odstraňujú ľudí.

A to sa deje aj dnes: nemusíme zachádzať do dávnej histórie, deje sa to aj dnes. Práve človek sa stáva „vlkom“ pre ostatných ľudí. História je plná osobností, ktoré žijú v područí svojho strachu a snažia sa ho prekonať despotickým vykonávaním moci a neľudskými násilnými činmi. Nemali by sme si však myslieť, že žijeme v Herodesovej perspektíve len vtedy, ak sa staneme tyranmi, to nie. V skutočnosti je to postoj, do ktorého môžeme upadnúť všetci, vždy keď sa snažíme zahnať svoj strach aroganciou, aj keď len slovnou alebo spôsobovaním drobných príkorí ľuďom okolo nás. Aj my máme v srdci možnosť byť malými Herodesmi.

Jozef je opakom Herodesa: predovšetkým je to «muž spravodlivý» (Mt 1,19), kým Herodes je diktátor. Navyše dokazuje odvahu pri plnení anjelovho príkazu. Môžeme si predstaviť, akým úskaliam musel čeliť počas dlhej a nebezpečnej cesty, ako aj ťažkosti spojené s pobytom v cudzej krajine, s cudzím jazykom: toľko ťažkostí. Jeho odvaha sa ukazuje aj v okamihu návratu, keď uistený anjelom prekonáva svoje pochopiteľné obavy a spolu s Máriou a Ježišom sa usadí v Nazarete (porov. Mt 2,19-23). Herodes a Jozef sú dve protikladné postavy, ktoré odrážajú dve odveké tváre ľudstva.

Častým omylom je považovať odvahu výlučne za cnosť hrdinu. Odvahu si v skutočnosti vyžaduje každodenný život každého človeka. Náš život - tvoj, môj, nás všetkých - sa nedá žiť bez odvahy, bez odvahy čeliť ťažkostiam každého dňa. Vo všetkých dobách a kultúrach nachádzame odvážnych mužov a ženy, ktorí na to, aby žili v súlade so svojou vierou, prekonávali najrôznejšie ťažkosti, znášajúc nespravodlivosť, odsúdenie a dokonca aj smrť. Odvaha je synonymom mravnej sily, ktorá spolu so spravodlivosťou, rozvážnosťou a miernosťou patrí do skupiny ľudských cností nazývaných „kardinálne“ cnosti.

Poučenie, ktoré nám dnes Jozef zanecháva, je nasledovné: život nám vždy pripravuje protivenstvá, to je pravda, a pred nimi sa môžeme cítiť aj ohrození, vystrašení, avšak prekonať niektoré chvíle môžeme nie tým, že zo seba vydáme to najhoršie, ako Herodes, ale tým, že sa zachováme ako Jozef, ktorý na strach reaguje odvahou odovzdania sa do Božej prozreteľnosti. Myslím si, že dnes potrebujeme modlitbu.

Modlime sa dnes za všetkých migrantov, za všetkých prenasledovaných a za všetkých, ktorí sú obeťami nepriaznivých okolností: či už politických, historických alebo osobných. Pomyslime na toľkých ľudí, ktorí sú obeťami vojen a ktorí chcú utiecť zo svojej vlasti a nemôžu; myslime na migrantov, ktorí sa vydali na cestu za slobodou a mnohí z nich končia na ceste či v mori; myslime na Ježiša v náručí Jozefa a Márie, ako uteká, a viďme v ňom každého z dnešných migrantov. Dnešná migrácia je realitou, pred ktorou nemôžeme zatvárať oči. Je to spoločenský škandál ľudstva a oni sa kvôli tomu cítia znechutení a opustení.

Svätý Jozef,
ty, ktorý si zažil utrpenie tých, ktorí musia utekať,
ty, ktorý si bol nútený utiecť, aby si zachránil životy svojich najdrahších,
chráň všetkých tých, ktorí utekajú pred vojnou, nenávisťou, hladom.
Buď im oporou v ich ťažkostiach, posilňuj ich v nádeji
a daj, aby sa stretli s prijatím a solidaritou.
Veď ich kroky a otvor srdcia tých, ktorí im môžu pomôcť.
Amen.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svätý Jozef, domnelý Ježišov otec

Drahí bratia a sestry, dobrý deň.

Dnes budeme rozjímať o sv. Jozefovi, ako o otcovi Ježiša. Evanjelisti Matúš a Lukáš ho predstavujú ako domnelého Ježišovho otca a nie ako otca biologického. Matúš to upresňuje vyhýbaním sa formulácii „splodil“, používanej v rodokmeni pre všetkých Ježišových predkov, ale ho definuje ako «ženícha Márie, z ktorej sa narodil Ježiš nazývaný Kristus» (1,16). Pokým Lukáš to potvrdzuje slovami, že bol otcom Ježiša «ako si mysleli» (3,23), čiže vystupoval ako otec.

Aby sme pochopili domnelé alebo zákonné Jozefovo otcovstvo, je potrebné mať na pamäti, že v dávnych dobách v Oriente bola ustanovizeň adopcie veľmi rozšírená, oveľa viac ako v dnešných časoch. Pomyslime na v Izraeli bežný prípad „levirátu“, ako je formulovaný v Deuteronómiu: «Ak budú bývať bratia spolu a jeden z nich zomrie bezdetný, manželka zomrelého sa nevydá za cudzieho, ale vezme si ju druhý brat a dá potomstvo zomrelému bratovi: prvorodeného syna, ktorého bude mať od nej, pomenuje po zomrelom bratovi, aby jeho meno nebolo vytreté z Izraela» (25,5-6). Inými slovami, rodičom tohto dieťaťa je švagor, ale zákonným otcom zostáva zosnulý, ktorý dáva novorodencovi všetky dedičské práva. Účel tohto zákona bol dvojaký: zabezpečiť zosnulému potomstvo a zachovanie dedičstva.

Ako úradný otec Ježiša si Jozef uplatňuje právo dať svojmu synovi meno, čím ho právne uznáva. Právne je otcom, ale nie generačne, on ho nesplodil.

V staroveku bolo meno súhrnom identity človeka. Zmena mena znamenala zmenu seba samého, ako v prípade Abrama, ktorého meno Boh zmenil na „Abrahám“, čo znamená „otec mnohých“, lebo bude, ako hovorí Kniha Genezis, «otcom mnohých národov» (17, 5). Podobne je to aj v prípade Jakuba, ktorý je pomenovaný „Izrael“, čo znamená „ten, kto zápasí s Bohom“, pretože zápasil s Bohom, aby ho prinútil dať mu požehnanie (porov. Gn 32,29; 35,10).

Ale predovšetkým dať niekomu alebo niečomu meno znamenalo potvrdiť vlastnú autoritu nad tým, čo bolo pomenované, ako to urobil Adam, keď dal meno všetkým zvieratám (porov. Gn 2,19-20).

Jozef už vedel, že pre Máriinho syna je meno pripravené od Boha – meno Ježišovi dáva jeho skutočný otec, Boh - meno „Ježiš“, čo znamená „Pán zachraňuje“, ako mu vysvetlil anjel: «lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov» (Mt 1,21). Tento osobitný aspekt postavy Jozefa nám umožňuje pouvažovať dnes nad otcovstvom a materstvom. A myslím, že toto je v súčasnosti veľmi dôležité: myslieť na otcovstvo. Pretože žijeme v dobe notorického osirotenia. Je to zaujímavé: naša civilizácia je tak trochu sirotou, a túto osirelosť je cítiť. Nech nám postava svätého Jozefa pomôže pochopiť, ako vyriešiť pocit osirelosti, ktorý nám dnes tak veľmi škodí.

Nestačí priviesť dieťa na svet, aby človek mohol povedať, že je aj jeho otcom alebo matkou. «Otcami sa nerodíme, otcami sa stávame. A nestávame sa nimi tým, že privedieme na svet dieťa, ale preto, že prevezmeme zodpovednosť za starostlivosť oň. Zakaždým, keď ktokoľvek prijme starostlivosť o život druhého, v istom zmysle plní voči nemu otcovskú úlohu» (Apošt. list Patris corde). Myslím osobitne na všetkých tých, ktorí sa otvárajú prijatiu života cestou adopcie, čo je tak šľachetný a krásny postoj.

Jozef nám ukazuje, že tento typ puta nie je druhoradý, nie je improvizáciou. Takáto voľba patrí medzi najvyššie formy lásky a otcovstva či materstva. Koľko detí na svete čaká, že sa ich niekto ujme! A koľko manželov si želá byť otcom a matkou, ale z biologických dôvodov to nedokážu, alebo hoci už deti majú, chcú sa podeliť o rodinnú lásku s tým, kto je o ňu ukrátený. Nesmieme sa báť zvoliť si cestu adopcie, podstúpiť „riziko“ prijatia detí.

A dnes je tu pri tej osirotenosti aj isté sebectvo. Minule som hovoril o demografickej zime, ktorú dnes máme: ľudia nechcú mať deti, alebo len jedno, nie viac. A mnoho párov nemá deti, pretože ich nechcú, alebo majú len jedno, lebo ďalšie mať nechcú, no majú dvoch psov, dve mačky... Je to tak, psy a mačky obsadzujú miesto detí. Áno, je to smiešne, chápem, ale je to realita. A toto zriekanie sa otcovstva a materstva nás ochudobňuje, berie nám ľudskosť. A tak sa civilizácia stáva starnúcou a bez ľudskosti, pretože sa stráca bohatstvo otcovstva a materstva.

A trpí vlasť, lebo nemá deti a – ako to ktosi povedal tak trochu s humorom: „A kto teraz bude platiť dane na môj dôchodok, keď tu nie sú synovia a dcéry? Kto sa o mňa postará?“ – smial sa, ale je to pravda. Prosím sv. Jozefa o milosť prebudiť svedomia a myslieť na toto: mať deti. Otcovstvo a materstvo sú plnosťou života človeka. Myslite na to. Je pravda, že je tu duchovné otcovstvo a duchovné materstvo pre toho, kto sa zasvätí Bohu, ale kto žije vo svete a zosobáši sa, musí myslieť na to, že bude mať deti, daruje im život, pretože to budú oni, kto mu zatvorí oči, kto bude myslieť na jeho budúcnosť. A tiež, ak nemôžete mať deti, premýšľajte o adopcii.

Je to riziko, áno: mať dieťa je vždy riziko, či už je prirodzené, či adoptívne. Ale väčšie riziko je nemať ho. Riskantnejšie je odmietnuť otcovstvo, odmietať materstvo, či už reálne alebo duchovné. Muž a žena, ktorí dobrovoľne nerozvíjajú cit otcovstva a materstva, prichádzajú o niečo podstatné, dôležité. Myslite na toto, prosím. Žičím tomu, aby boli inštitúcie vždy pripravené pomôcť v tejto oblasti adopcie, seriózne na to dohliadať, ale aj zjednodušovať potrebný postup, aby sa mohol splniť sen toľkých maličkých, ktorí potrebujú rodinu, a toľkých manželov, ktorí sa chcú darovať v láske.

Pred časom som počul svedectvo istého lekára – významného vo svojej profesii –, ktorý nemal deti a rozhodli sa s manželkou pre adopciu. A keď prišla tá chvíľa, ponúkli im jedno dieťa so slovami: „Ale nevieme, ako sa bude vyvíjať jeho zdravie. Je možné, že bude mať nejakú chorobu.“ A on, ktorý sa naň už pozrel, povedal: „Keby ste sa ma na to spýtali ešte pred príchodom, možno by som povedal nie. No už som ho videl, beriem si ho.“ Toto je ochota byť otcom, byť matkou aj cez adopciu. Nebojte sa toho.

Modlím sa, aby sa nikto necítil ochudobnený o puto otcovskej lásky. A aby tí, ktorí ochoreli na osirelosť, mohli kráčať vpred bez tohto nepekného pocitu. Nech svätý Jozef preukazuje svoju ochranu a pomoc sirotám; a nech sa prihovára za páry, ktoré túžia mať dieťa. Modlime sa za to spoločne:

Svätý Jozef,

ty, ktorý si Ježiša miloval otcovskou láskou,
buď nablízku toľkým deťom, ktoré nemajú rodinu a túžia po otcovi a mame.
Buď oporou manželom, ktorí nemôžu mať deti, pomôž im objaviť skrze toto utrpenie väčší plán.
Daj, aby nikomu nechýbal domov, puto, človek, ktorý sa o neho či o ňu postará;
a vylieč sebectvo toho, kto sa uzatvára pred životom, aby dokorán otvoril srdce láske.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svätý Jozef, tesár

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjelisti Matúš a Marek hovoria o Jozefovi ako o „stolárovi“ alebo „tesárovi“. Predtým sme počuli, že obyvatelia Nazareta, keď počuli Ježiša hovoriť, sa pýtali: «Vari to nie je tesárov syn?» (Mt 13,55; porov. Mk 6,3). Ježiš vykonával remeslo svojho otca.

Grécke slovo tekton, ktorým sa označovala Jozefova práca, bolo preložené rôznymi spôsobmi. Latinskí cirkevní otcovia ho preložili ako „stolár“. Nezabúdajme však, že v časoch Ježiša v Palestíne drevo slúžilo okrem výroby pluhov a rôzneho nábytku aj na stavbu domov, ktoré mali drevené rámy a terasovité strechy zhotovené z trámov pospájaných vetvami a hlinou.

Preto bol pojem „stolár“ alebo „tesár“ všeobecným označením, ktoré znamenalo tak remeselníkov s drevom, ako aj tých, čo sa zaoberali stavebnými činnosťami. Bola to dosť namáhavá práca, pretože sa muselo pracovať s ťažkými materiálmi, ako je drevo, kameň a železo. Z ekonomického hľadiska nezabezpečovala veľké zárobky, ako možno usudzovať zo skutočnosti, že Mária a Jozef, keď predstavovali Ježiša v chráme, obetovali len pár hrdličiek či holubov (porov. Lk 2,24), ako to Zákon predpisoval pre chudobných (porov. Lv 12,8).

Ježiš sa teda ako dospievajúci chlapec naučil tomuto remeslu od svojho otca. Preto keď ako dospelý začal kázať, jeho udivení susedia sa ho pýtali: «Skade má tento takú múdrosť a zázračnú moc?» (Mt 13,54) a pohoršovali sa nad ním (porov. v. 57) - lebo bol synom tesára, no hovoril ako nejaký učiteľ zákona, a toto ich pohoršovalo.

Tento životopisný údaj o Jozefovi a Ježišovi ma vedie k pomysleniu na všetkých robotníkov na svete, zvlášť na tých, ktorí konajú vyčerpávajúce práce v baniach a v niektorých továrňach; na tých, ktorí sú vykorisťovaní nelegálnou prácou; na obete práce – videli sme, že v poslednej dobe ich bolo v Taliansku viacero –; na deti, ktoré sú nútené pracovať, a na tých, ktorí prehrabávajú smetiská, aby našli niečo, čo sa dá zužitkovať na výmenu.

Dovolím si zopakovať, čo som povedal: skrytí robotníci, robotníci, ktorí ťažko pracujú v baniach a v niektorých továrňach: myslime na nich. Myslime na tých, ktorí sú vykorisťovaní prácou načierno, na tých, ktorí platia mzdu obchádzaním zákona, bez dôchodku, bez ničoho. A ak nepracuješ, nemáš žiadne zaistenie. Nelegálnej práce je dnes veľa. Pomyslime na obete práce, pracovných úrazov, na deti, ktoré sú nútené pracovať: to je hrozné! Deti v tom veku by sa mali hrať, ale namiesto toho sú nútené pracovať ako dospelí. Pomyslime na tie úbohé deti, ktoré sa prehrabávajú na smetiskách a hľadajú niečo, čo sa dá zužitkovať.

To všetko sú naši bratia a sestry, ktorí si takto zarábajú na živobytie prácami, ktoré neberú ohľad na ich dôstojnosť! Zamyslime sa nad týmto. A toto sa deje dnes, vo svete, toto sa deje v súčasnosti! Ale myslím aj na tých, ktorí sú bez práce: koľko ľudí chodí klopať na dvere tovární, podnikov: „Však je tu nejaká práca?“ – „Nie, nie je, nie je...“. Nedostatok práce! Myslím aj na tých, ktorí sa cítia zranení vo svojej dôstojnosti tým, že nemôžu nájsť určitú prácu. Prídu domov: „Našiel si niečo?“ - Nie, nič... Zašiel som do Charity a prinášam chlieb.“ To, čo ti dáva dôstojnosť, nie je prinášať domov chlieb. Môžeš si ho priniesť z Charity: nie toto ti dáva dôstojnosť. To, čo ti dáva dôstojnosť, je zarobiť si na chlieb, a ak nedáme našim ľuďom, našim mužom a ženám možnosť zarobiť si na chlieb, toto je sociálna nespravodlivosť v danom mieste, v danej krajine, na danom kontinente.

Tí, čo vládnu, musia dať všetkým možnosť zarobiť si na chlieb, pretože tento zárobok im dáva dôstojnosť. Práca je pomazaním dôstojnosti, a to je dôležité. Mnohí mladí ľudia, mnohí otcovia a matky prežívajú drámu, keď nemajú prácu, ktorá by im umožnila žiť pokojne, prežívajú zo dňa na deň. A mnohokrát je hľadanie práce tak dramatické, že ich privedie až k strate akejkoľvek nádeje a túžby po živote. V týchto časoch pandémie mnohí ľudia prišli o prácu – to vieme – a niektorí, zdrvení neúnosným bremenom, dospeli až do bodu siahnuť si na život. Dnes by som si chcel spomenúť na každého z nich a na ich rodiny. Zachovajme chvíľku ticha na pamiatku tých mužov a žien, zúfalých, že nenachádzajú prácu.

Neberie sa dostatočne do úvahy skutočnosť, že práca je podstatnou súčasťou ľudského života a tiež cesty k svätosti. Práca neslúži len na obstaranie si spravodlivej obživy: je to tiež priestor, kde môžeme vyjadriť seba samých, cítiť sa užitoční a naučiť sa veľkej lekcii konkrétnosti, ktorá pomáha duchovnému životu, aby sa nestal „spiritualizmom“. Bohužiaľ, práca je často rukojemníkom sociálnej nespravodlivosti a namiesto toho, aby bola prostriedkom poľudšťovania, stáva sa existenčnou perifériou.

Mnohokrát sa pýtam sám seba: s akým duchom konáme svoju každodennú prácu? Ako sa vyrovnávame s únavou? Vnímame svoju činnosť len ako spojenú s vlastným osudom, alebo aj s osudom iných? Práca je totiž spôsob, ako vyjadriť našu osobnosť, ktorá je svojou povahou vzťahová. Práca je tiež spôsob, ako vyjadriť svoju kreativitu: každý robí prácu vlastným spôsobom, vlastným štýlom; tú istú prácu, ale iným štýlom.

Je krásne myslieť na to, že sám Ježiš pracoval a naučil sa tomuto umeniu práve od sv. Jozefa. Dnes si musíme položiť otázku, čo môžeme urobiť, aby sme obnovili hodnotu práce, a ako môžeme ako Cirkev prispieť k tomu, aby sa práca vymanila z logiky púheho zisku a mohla byť prežívaná ako základné právo a povinnosť človeka, ktorá vyjadruje a zvyšuje jeho dôstojnosť.

Drahí bratia a sestry, za toto všetko chcem dnes predniesť modlitbu, s ktorou sa sv. Pavol VI. obrátil na sv. Jozefa 1. mája 1969:

Ó svätý Jozef, patrón Cirkvi,
ty, ktorý si po boku vteleného Slova denne pracoval, aby si zarobil na chlieb, čerpajúc od Neho silu žiť a pracovať;
ty, ktorý si zakúsil úzkosť o zajtrajšok, trpkosť chudoby, neistotu práce:
ty, ktorý dnes vyžaruješ svoj osobný príklad ako pokorný pred ľuďmi, ale ozaj veľký pred Bohom,
chráň pracujúcich ľudí v ich každodennom tvrdom živote, chráň ich od znechutenia, od negativistickej vzbury, ako aj od pokušení hedonizmu;
a stráž pokoj vo svete, ten pokoj, ktorý jediný môže zaručiť rozvoj národov. Amen.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svätý Jozef, otec nežnej lásky

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel hlbšie pozrieť na postavu svätého Jozefa ako otca nežnej lásky.

V apoštolskom liste Patris corde (8. decembra 2020) som mal príležitosť zamyslieť sa nad týmto aspektom nehy u osobnosti svätého Jozefa. Hoci nám evanjeliá neuvádzajú žiadne podrobnosti o spôsobe, akým prejavoval svoje otcovstvo, môžeme si byť istí, že to, že bol muž „spravodlivý“, sa premietlo aj do výchovy, ktorú Ježišovi poskytol. «Jozef videl Ježiša deň za dňom rásť „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,52). Tak ako urobil Pán s Izraelom, aj on učil Ježiša chodiť, držiac ho za ruku: bol pre neho ako otec, ktorý ho berie na ramená a skláňa sa k nemu, aby ho nachoval (porov. Oz 11,3-4)» (Patris corde, 2). Táto biblická definícia je krásna, pretože ukazuje vzťah Boha k izraelskému ľudu. A môžeme si predstaviť, že rovnaký vzťah mal svätý Jozef k Ježišovi.

Evanjeliá potvrdzujú, že Ježiš vždy používal slovo „otec“, keď hovoril o Bohu a jeho láske. Mnohé podobenstvá majú za hlavného hrdinu postavu otca (porov. Mt 15,13; 21,28-30; 22,2; Lk 15,11-32; Jn 5,19-23; 6,32-40; 14,2;15,1.8). Jedným z najznámejších je určite podobenstvo O milosrdnom otcovi, o ktorom rozpráva evanjelista Lukáš (porov. Lk 15,11-32). Toto podobenstvo zdôrazňuje nielen skúsenosť hriechu a odpustenia, ale aj spôsob, akým sa odpustenie dostáva k človeku, ktorý pochybil. Text znie takto: «Ešte bol ďaleko od domu, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho» (v. 20). Syn očakával trest, spravodlivosť, ktorá by mu prinajhoršom mohla dať miesto jedného zo sluhov, no on sa ocitol v otcovom objatí.

Nežnosť je niečo väčšie než logika sveta. Je to neočakávaný spôsob, ako dosiahnuť spravodlivosť. Preto nesmieme nikdy zabúdať, že Boh sa nebojí našich hriechov: zapíšme si to dobre do pamäti. Boh sa nebojí našich hriechov, je väčší ako naše hriechy: je otec, je láska, je nežný. Nedesia ho naše hriechy, naše chyby, naše pády, ale desí ho uzavretosť našich sŕdc - toto áno, to ho trápi - desí ho náš nedostatok viery v jeho lásku. V skúsenosti Božej lásky je veľká neha. A je krásne pomyslieť na to, že prvým človekom, ktorý túto skutočnosť odovzdal Ježišovi, bol práve Jozef. Veci Božie k nám v skutočnosti vždy prichádzajú prostredníctvom ľudských skúseností.

Pred nejakým časom - neviem, či som to už nespomínal - skupinu mladých ľudí, ktorí hrajú muzikálové divadlo, oslovilo toto podobenstvo o milosrdnom otcovi a rozhodli sa stvárniť tento príbeh v podobe muzikálu. A vydarilo sa im to. Celý dej spočíva v tom, ako kamarát počúva od toho syna jeho príbeh, ako sa od otca vzdialil a chce sa vrátiť domov, no bojí sa, že otec ho vyženie a potrestá. Kamarát mu v tom muzikáli hovorí: „Pošli k otcovi posla s odkazom, že sa chceš vrátiť domov, a ak ťa hodlá prijať, nech dá do okna vreckovku, ktorú zbadáš z cesty, ktorá a blíži k domu.“ Tak sa aj stalo. A divadelná hra so spevmi a tancami pokračuje až do chvíle, keď syn vstúpi na záverečnú časť cesty a uvidí dom. A keď zdvihne zrak, vidí dom plný bielych vreckoviek: plný. Nie jednu, ale zo tri či štyri v každom okne.

Takéto je Božie milosrdenstvo. Nebojí sa našej minulosti, našich nepekných vecí: bojí sa len uzavretosti. My všetci máme nejaké nevyriešené účty, ale vyrovnávať účty s Bohom je nádherná vec, pretože len čo začneme hovoriť, on nás objíme. Nežnosť!

Takže si môžeme položiť otázku, či sme sami zažili túto nehu a či sme sa stali tými, čo o nej vydávajú svedectvo. Nežnosť totiž nie je v prvom rade citová alebo sentimentálna záležitosť: je to skúsenosť, že sa cítime milovaní a prijatí práve v našej chudobe a biede, a tak sme premenení Božou láskou.

Boh sa nespolieha len na naše talenty, ale aj na našu vykúpenú slabosť. Toto napríklad vedie svätého Pavla povedať, že je tu plán, ktorý ráta aj s jeho krehkosťou. Takto píše komunite v Korinte: «Aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári [...]. Preto som tri razy prosil Pána, aby ma toho zbavil, ale on mi povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12,7-9).

Pán nás nezbavuje všetkých našich slabostí, ale pomáha nám kráčať so slabosťami, berúc nás za ruku. Podáva ruku našim slabostiam a stojí po našom boku. A toto je neha. Skúsenosť nehy spočíva v tom, že vidíme, ako Božia moc prechádza práve cez to, čo nás robí krehkejšími; avšak za predpokladu, že sa obrátime od pohľadu Zlého, ktorý «nás núti hľadieť na našu krehkosť negatívne», zatiaľ čo Duch Svätý ju «vynáša na svetlo s nežnou láskou» (Patris corde, 2).

«Nežnosť je najlepší spôsob ako sa dotýkať toho, čo je v nás krehké» (tamtiež). Pozrite ako sa zdravotné sestry a opatrovatelia dotýkajú rán chorých ľudí: s nežnosťou, aby ich ešte viac nezranili. Takto sa Pán dotýka našich rán, s tou istou nežnosťou. «Preto je dôležité stretnúť sa s Božím milosrdenstvom najmä vo sviatosti zmierenia a zakúsiť pravdu a nežnú lásku.

Paradoxne aj zlý duch nám môže povedať pravdu, ale robí to preto, aby nás usvedčil. My však vieme, že Pravda, ktorá pochádza od Boha, nás neodsudzuje, ale nás prijíma, objíma, podopiera a odpúšťa nám» (tamtiež). Boh vždy odpúšťa: toto si dobre zapíšte do hlavy i do srdca. Boh vždy odpúšťa. Sme to my, kto sa unavuje prosiť o odpustenie. On však vždy odpúšťa, a to aj tie najnepeknejšie veci.

Preto nám prospeje postaviť sa pred zrkadlo Jozefovho otcovstva, ktoré je zrkadlom Božieho otcovstva, a pýtať sa seba samých, či dovolíme Pánovi, aby nás miloval so svojou nežnosťou a premenil každého z nás na mužov a ženy so schopnosťou takto milovať. Bez tejto „revolúcie nežnosti“ – a my potrebujeme revolúciu nehy! - riskujeme, že zostaneme uväznení v takej spravodlivosti, ktorá nám nedovoľuje ľahko vstať a ktorá si zamieňa vykúpenie s trestom.

Preto chcem dnes osobitne pamätať na našich bratov a sestry, ktorí sú vo väzení. Je správne, aby tí, ktorí urobili chybu, za ňu zaplatili, ale ešte správnejšie je, aby tí, ktorí urobili chybu, mohli svoju chybu odčiniť. Nemôžu byť rozsudky bez okien nádeje. Každý trest má vždy nejaké okno nádeje. Myslime na našich bratov a sestry vo väzení, myslime na Božiu nežnosť k nim a modlime sa za nich, aby v tomto okne nádeje našli cestu k lepšiemu životu.

A uzavrime katechézu touto modlitbou:

Svätý Jozef, nežný otec, naučiť nás prijať, že sme milovaní práve v tom, čo je v nás najslabšie.
Daj, aby sme nestavali žiadnu prekážku medzi našu chudobu a veľkosť Božej lásky.
Vzbudzuj v nás túžbu pristupovať k sviatosti zmierenia, aby nám bolo odpustené a aby sme boli schopní nežne milovať našich bratov a sestry v ich chudobe.
Buď nablízku tým, ktorí sa dopustili chyby a platia za to. Pomôž im nájsť spolu so spravodlivosťou aj nehu, aby mohli začať odznova.
A nauč ich, že prvý spôsob, ako začať odznova je úprimne prosiť o odpustenie, aby pocítili Otcovo pohladenie.

Preložila: Slovenská redakcia VR

 

 

Ponuka

Synoda 2021-2023

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

   Svätý Jozef
   Uzdraviť svet
   Sviatosti

Ukončené:
   List Galaťanom
   Blahoslavenstvá
   Dekalóg
   Modlitba
   Otče náš
   Svätá omša

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Obrátenie sv. Pavla

Rádio Vatikán
Dnešné vysielanie
(aktívne po 20:15)

Včerajšie vysielanie

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


41,040 návštev
111,954 zobrazení
2.73 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Pavol, apoštol

Svätý

Sviatok: 29. jún; 25. január – Obrátenie sv. Pavla

* medzi 5 – 10 Tarzus, Turecko

† medzi 60 – 68 Rím

Význam mena: malej postavy (lat.)

Atribúty: kniha, meč

Patrón teológov, duchovných pastierov, tkáčov, výrobcov stanov, košikárov, lanárov, sedlárov, robotníkov, katolíckej tlače; za dážď a úrodu; proti strachu a úzkosti, pri ušných problémoch, kŕčoch, pri uštipnutí hadom, pri búrke a krúpoch

Sv. Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus – meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus – malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom – ako správny Žid – sa vyučil stanárskemu remeslu. Vyrábal stany alebo lodné plachty, čo bol vtedy veľmi hľadaný tovar.

V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom. Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom. Potom si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo. Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby – Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Avšak každý sa ho bál – kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene. Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu. Potom spolu s Barnabášom zamierili do Antiochie, kde hlásali evanjelium medzi pohanmi.

V Antiochii dostal milosť, že bol „uchvátený až do tretieho neba“. Aby však nespyšnel, bol mu daný do tela osteň, satanov posol, aby sa nevyvyšoval. (2 Kor 12) Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium. „Oddeliť“ znamená v našom zmysle vysvätiť. V roku 47-48 spolu s Jánom Markom (Marek evanjelista) a Barnabášom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa prenasledovania. Druhá misijná cesta sa udiala v rokoch 49-52 v spoločnosti Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas tretej misijnej cesty (53-58) sa tri roky zdržal v Efeze. Prostredníctvom spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Kvôli prenasledovaniu musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu. Späť do Jeruzalema sa vrátil cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu. Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu (2 Kor 11,16-33). V Jeruzaleme ho uväznili a vďaka tomu sa dostal do Ríma.

V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (evanjelista). Posledné roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme, snáď bol vtedy v Španielsku alebo na Východe. Bol v Macedónsku, Efeze, v Miléte, v Troade, na Kréte a zrejme aj v Nikapole, kde ho asi znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67). Je s ním iba Lukáš. Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r. 1854.

Sv. Pavol sa zvykne nazývať „apoštolom národov“, pretože je najväčším misionárom všetkých čias a jeho listy sa čítajú ako Božie slovo na celom svete.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X