Modlitba (ukončené)

Prinášame vám texty pápežových katechéz zo stredajších verejných audiencií na tému Modlitba.


1) Tajomstvo modliby
2) Modlitba kresťana
3) Tajomstvo stvorenia
4) Modlitba spravodlivých
5) Modlitba Abraháma
6) Modlitba Jakuba
7) Modlitba Mojžiša
8) Modlitba Dávida
9) Modlitba Eliáša
10) Modlitba Žalmov – 1. časť
11) Modlitba Žalmov – 2. časť
12) Ježiš, muž modlitby
13) Ježiš, učiteľ modlitby
14) Vytrvalá modlitba
15) Panna Mária, žena modlitby
16) Modlitba rodiacej sa Cirkvi
17) Požehnanie
18) Prosebná modlitba
19) Modlitba príhovoru
20) Modlitba poďakovania
21) Modlitba chvály
22) Modlitba za jednotu kresťanov
23) Modlitba so Svätým písmom
24) Modliť sa v liturgii
25) Modlitba v každodennom živote
26) Modlitba a Najsvätejšia Trojica (1. časť)
27) Modlitba a Najsvätejšia Trojica (2. časť)
28) Modliť sa spoločne s Máriou
29) Modlitba v spoločenstve so svätými
30) Cirkev je učiteľkou modlitby
31) Ústna modlitba
32) Meditácia (rozjímavá modlitba)
33) Kontemplatívna modlitba
34) Boj modlitby
35) Roztržitosť, suchopárnosť, znechutenosť
36) Istota, že sme vypočutí
37) Ježiš je vzorom a dušou každej modlitby
38) Vytrvať v láske
39) Ježišova paschálna modlitba za nás

Tajomstvo modlitby

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname nový cyklus katechéz na tému modlitby. Modlitba je dychom viery, je jej najvlastnejším vyjadrením. Ako volanie, ktoré vychádza zo srdca toho, kto verí a dôveruje v Boha.

Zamyslime na nad príbehom Bartimeja, postavy z Evanjelia (porov. Mk 10,46-52), a priznám sa vám, že pre mňa najsympatickejšej zo všetkých. Bol slepý, sedával a žobral na kraji cesty, na periférii svojho mesta Jericha. Nie je anonymnou postavou, má tvár, meno: Bartimej, čiže „Timejov syn“. Jedného dňa sa dopočul, že Ježiš by mal tade prechádzať. Jericho bolo vskutku križovatkou ľudí, neustále prechádzajúcich pútnikov a obchodníkov. Takže Bartimej si počíhal: urobil čo len mohol, aby sa s Ježišom stretol. Mnoho ľudí konalo rovnako: spomeňme si na Zacheja, ktorý vyliezol na strom. Mnohí chceli vidieť Ježiša: aj on.

Takto tento muž vstupuje do Evanjelií ako hlas, ktorý volá z plného hrdla. On ho nevidí; nevie, či je Ježiš blízko alebo ďaleko, ale cíti to, pochopil to z toho davu, ktorý sa v istom momente rozrastá a približuje sa... Ale on je úplne sám, a nikto sa o neho nestará. A Bartimej, čo urobí? Kričí. A volá, a neprestáva kričať. Používa jedinú zbraň v jeho moci: hlas. Začal kričať: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47). A takto neprestáva, kričí.

Jeho opakujúce sa volania obťažujú, pôsobia nevychovane, a mnohí mu dohovárali, hovorili mu, aby mlčal: „Veď sa správaj vychovane, prestaň s tým!“ Ale Bartimej nemlčí, naopak kričí ešte silnejšie: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47) - táto taká krásna tvrdohlavosť tých, ktorí hľadajú určitú milosť a klopú a klopú na dvere Božieho srdca... On kričí, klope. Toto vyjadrenie „Syn Dávidov“ je veľmi dôležité; znamená to povedať „Mesiáš“ – vyznáva Mesiáša – je to vyznanie viery, ktoré vychádza z úst toho všetkými opovrhovaného muža.

A Ježiš počuje jeho krik. Bartimejova modlitba sa dotýka jeho srdca, srdca Boha, a otvárajú sa pre neho dvere spásy. A Ježiš ho dá zavolať. On vyskočí na nohy a tí, ktorí mu predtým hovorili, aby mlčal, teraz ho vedú k Učiteľovi. Ježiš s ním hovorí, žiada ho vyjadriť svoju túžbu – toto je dôležité – a tak sa ten výkrik stáva žiadosťou: «Pane, aby som videl!» (porov. v. 51).

Ježiš mu hovorí: «Choď, tvoja viera ťa uzdravila» (v. 52). Rozpoznáva v tom úbohom človeku, bezbrannom, opovrhovanom, celú silu jeho viery, ktorá priťahuje milosrdenstvo a moc Božiu. Viera je mať zdvihnuté obe ruky a hlas, čo kričí, aby si vyprosil dar spásy. Katechizmus potvrdzuje, že «poníženosť je základom modlitby» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2559). Modlitba sa rodí zo zeme, z toho humus, odkiaľ je odvodené humilis, humilitas - „ponížený“, „poníženosť“; vychádza z nášho stavu stiesnenosti, z nášho neustáleho smädu po Bohu (porov. KKC 2560-2561).

Viera, ako sme to videli u Bartimeja, je volanie; neviera je udúšanie tohto volania. Ten postoj, aký mali tí ľudia, keď ho umlčiavali: neboli to ľudia viery, on naopak áno. Udúšať to volanie je istým druhom „nedobrej lojálnosti“. Viera je protest proti neblahému stavu, ktorého dôvod nechápeme; neviera je obmedziť sa na znášanie nejakej situácie, ktorej sme sa prispôsobili. Viera je nádej byť zachránení; neviera je navyknúť si na zlo, ktoré nás sužuje a zostať tak aj ďalej.

Drahí bratia a sestry, začíname tento cyklus katechéz výkrikom Bartimeja, pretože azda v postave ako on je už vpísané všetko. Bartimej je človek vytrvalý. Okolo neho sú ľudia, ktorí vysvetľovali, že prosenie je neužitočné, že je kričaním bez odpovede, že je hlukom, ktorý ruší a že už toho stačilo a nech láskavo stíchne: ale on nezmĺkol. A nakoniec získal to, o čo mu išlo.

Silnejšie než akákoľvek protichodná argumentácia je v srdci človeka prítomný hlas, ktorý vzýva. Všetci máme tento hlas vo vnútri. Hlas, ktorý vychádza spontánne, bez toho, aby mu niekto prikazoval, hlas, ktorý sa dopytuje po zmysle nášho pozemského putovania, predovšetkým keď sa nachádzame v tme: „Ježiš, zmiluj sa nado mnou! „Ježiš, zmiluj sa nado mnou!“ To je nádherná modlitba.

Ale nie sú azda tieto slová vryté v celom stvorenstve? Všetko vzýva a úpenlivo prosí, aby tajomstvo milosrdenstva našlo svoje definitívne naplnenie. Nemodlia sa čisto len kresťania: oni zdieľajú výkrik modlitby so všetkými mužmi a ženami. Ale horizont môže byť ešte širší: Pavol potvrdzuje, že celé stvorenie «vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach» (Rim 8,22). Umelci sú často interpretmi tohto tichého kriku stvorenstva, ktorý dolieha vo vnútri každého stvorenia a vynára sa predovšetkým v srdci človeka, pretože človek je „žobrákom k Bohu“ (porov. KKC 2559). Je to krásna definícia človeka: „Boží žobrák“. Ďakujem.

Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Modlitba kresťana

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Urobíme dnes druhý krok na ceste katechéz o modlitbe, začatej minulý týždeň. Modlitba patrí všetkým: ľuďom každého náboženstva a pravdepodobne aj tým, ktorí žiadne nevyznávajú. Modlitba sa rodí v skrytosti nás samých, v tom vnútornom mieste, ktoré často duchovní autori nazývajú „srdce“ (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2562-2563). Modliť sa teda nie je u nás niečo vedľajšie, nejaká naša druhoradá a okrajová schopnosť, ale je to najintímnejšie tajomstvo nás samých. Toto tajomstvo v nás sa modlí. City sa modlia, ale nedá sa povedať, že by modlitba bola iba citovým prejavom. Rozum sa modlí, ale modlitba nie je iba úkon rozumu. Telo sa modlí, ale s Bohom môžeme hovoriť aj keď sme v ťažkej invalidite. Je to teda celý človek, čo sa modlí, modlí sa jeho „srdce“.

Modlitba je rozletom, je úpenlivou prosbou, ktorá ide za hranicu nás samých: niečo, čo sa rodí v intimite našej osoby a uberá sa smerom von, pretože si uvedomuje clivú túžbu po stretnutí. Je to tá clivota, ktorá je viac ako nejaká potreba, viac ako nutnosť: je to cesta. Modlitba je hlas jedného „ja“, ktoré tápe, postupuje habkavo, hľadá nejaké „Ty“. Stretnutie týchto „ja“ a „Ty“ sa nedá dosiahnuť podľa kalkulačky: je to stretnutie ľudské a mnohokrát napreduje tápavo, aby našlo to „Ty“, ktoré moje „ja“ hľadá.

Modlitba kresťana sa naopak rodí z niečoho zjaveného: toto „Ty“ nezostalo zahalené v tajomstve, ale vstúpilo do vzťahu s nami. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré neustále slávi „zjavenie sa“ Boha, čiže jeho epifániu. Prvé sviatky liturgického roka sú oslavou tohto Boha, ktorý nezostáva skrytý, ale ktorý ponúka svoje priateľstvo s ľuďmi. Boh zjavuje svoju slávu v betlehemskej chudobe, v kontemplácii mudrcov, v krste v Jordáne, v zázraku na svadbe v Káne. Jánovo evanjelium uzatvára veľký hymnus Prológu v zhrnujúcom vyjadrení: «Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť» (porov. 1,18). Bol to Ježiš, ktorý odhalil Boha.

Modlitba kresťana vstupuje do vzťahu s Bohom nežnej tváre, ktorý nechce vzbudzovať nejaký strach ľuďom. Toto je prvá charakteristika kresťanskej modlitby. Ak boli ľudia vždy zvyknutí približovať sa k Bohu trochu ustráchaní, trochu vyľakaní z tohto očarujúceho a hrôzou napĺňajúceho tajomstva, ak boli zvyknutí uctievať ho so sluhovským postojom, podobným tomu poddanému, čo sa chráni pochybiť v úcte voči svojmu pánovi, tak na druhej strane kresťania sa obracajú na neho s odvahou osloviť ho dôverne menom „Otec“. Dokonca Ježiš používal iné slovo: „Otecko“.

Kresťanstvo zo vzťahu s Bohom vylúčilo každý „feudálny“ vzťah. V dedičstve našej viery sa nenachádzajú vyjadrenia ako „poddanstvo“, „otroctvo“ alebo „vazalstvo“; avšak slová ako „zmluva“, „priateľstvo“, „prísľub“, „spoločenstvo“, „blízkosť“. Ježiš vo svojej dlhej reči rozlúčky s učeníkmi hovorí takto: «Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.  Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene» (Jn 15,15-16).

 Veď toto je „bianko šek“: „Všetko, o čo budete prosiť Otca v mojom mene, dám vám to!“

Boh je priateľ, spojenec, ženích. V modlitbe sa s ním môže vytvoriť vzťah dôvery, je to tak, veď v „Otčenáši“ nás Ježiš naučil obracať sa neho s množstvom žiadostí. Boha môžeme prosiť o všetko možné; vysvetľovať všetko, porozprávať všetko. Nezáleží či sa vo vzťahu s Bohom cítime nedostatoční: nie sme statoční priatelia, nie sme vďačné deti, nie sme verní manželia. On nás má stále rád.

Toto Ježiš jasne dokazuje pri Poslednej večeri, keď hovorí: «Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás» (Lk 22,20). V tom geste vo večeradle Ježiš anticipuje tajomstvo kríža. Boh je verným spojencom: ak ľudia prestanú milovať, on ich však má naďalej rád, aj keď ho láska privedie na Kalváriu.

Boh je stále pri dverách nášho srdca a čaká, že mu otvoríme. A niekedy klope na srdce, ale nie je nanucujúci, čaká. Trpezlivosť Boha s nami je trpezlivosťou otcovskou, niekoho, kto nás veľmi miluje. Povedal by som, že je to trpezlivosť otca i mamy zároveň. Je vždy blízko nášho srdca, a keď klope, robí to jemne a s veľkou láskou.

Skúsme sa všetci modliť takto, že vstúpime do tajomstva Zmluvy. Vložiť sa v modlitbe do milosrdného objatia Boha, cítiť sa zahrnutí do tohto tajomstva šťastia, ktorým je trojičný život, cítiť sa ako pozvaní, ktorí si nezaslúžili toľko úcty. A opakovať Bohu v úžase modlitby: je možné, že Ty poznáš iba lásku? On nepozná nenávisť. Je nenávidený, ale nepozná nenávisť. Pozná iba lásku. Toto je Boh, ku ktorému sa modlíme. Toto je žiariace jadro každej kresťanskej modlitby. Boh lásky, náš Otec, ktorý nás čaká a sprevádza nás.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Tajomstvo stvorenia

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechéze o modlitbe, meditujúc nad tajomstvom stvorenia. Život, jednoduchý fakt, že existujeme, otvára srdce človeka modlitbe.

Prvá stránka Biblie sa podobá na veľký hymnus vďakyvzdania. Rozprávanie o stvorení sveta je rytmizované refrénmi, kde sa neustále zdôrazňuje dobrota a krása každej veci, ktorá existuje. Boh prostredníctvom svojho slova volá k životu a všetko prichádza k existencii. Prostredníctvom slova oddeľuje svetlo od tmy, strieda deň s nocou, mení ročné obdobia, otvára paletu farieb rôznorodosťou rastlín a zvierat.

V tomto prekypujúcom lese, ktorý rýchlo poráža chaos, sa ako posledný objavuje človek. A tento zjav vyvoláva obrovský jasot, ktorý umocňuje spokojnosť a radosť: «A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré» (Gn 1,31). Dobré, ale aj krásne: vidíme krásu celého stvorenia!

Krása a tajomstvo stvorenia vyvoláva v srdci človeka prvé hnutie, ktoré vzbudzuje modlitbu (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2566). Takto hovorí 8. žalm: «Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?» (v. 4-5).

Modliaci sa človek kontempluje tajomstvo existencie navôkol seba, vidí hviezdne nebo, ktoré ho prevyšuje – a ktoré nám dnes astrofyzika ukazuje v celej jeho nesmiernosti – a pýta sa, aký projekt lásky musí byť za týmto tak mohutným dielom!...

A v tejto bezhraničnej rozľahlosti, čože je človek? „Takmer nič“, hovorí ďalší žalm (porov. 89,48): je bytosťou, ktorá sa rodí, ktorá umiera, je mimoriadne krehkým stvorením. A predsa, v celom vesmíre je ľudská bytosť jediným tvorom, ktorý si uvedomuje toľkú hojnosť krásy. Tá malá bytosť, ktorá sa rodí, zomiera, dnes tu je a zajtra jej niet, je jediným, kto si uvedomuje túto krásu. Sme si vedomí tejto krásy!

Modlitba človeka je úzko spätá s pocitom úžasu. Veľkosť človeka je nekonečne malá v porovnaní s rozmermi vesmíru. I jeho najväčšie výdobytky sa zdajú byť len veľmi nepatrné... Človek však nie je nula. V modlitbe sa mocne preukazuje vnímanie milosrdenstva. Nič neexistuje náhodou: tajomstvo vesmíru spočíva v dobrotivom pohľade niekoho, koho oči sa stretávajú s našimi.

Žalm hovorí, že sme stvorení len o niečo menší od Boha, slávou a cťou sme ovenčení (porov. 8,6). Vzťah s Bohom je veľkosťou človeka: jeho nastolením na trón. Prirodzenosťou sme takmer ničím, drobnosťou, no povolaním, skrze povolanie, sme deťmi veľkého Kráľa!

Je to skúsenosť, ktorú majú mnohí z nás. Ak sme občas v riziku, že beh života so všetkými jeho trpkosťami v nás udusí dar modlitby, stačí rozjímavý pohľad na hviezdne nebo, západ slnka, kvet..., aby sme znovu zažali iskru vďakyvzdania. Táto skúsenosť je azda základom tej prvej stránky Biblie.

Keď bol zostavený veľký biblický príbeh o stvorení, izraelský ľud neprechádzal tými najšťastnejšími dňami. Nepriateľská mocnosť okupovala zem; mnohí boli deportovaní a teraz sa ocitli ako otroci v Mezopotámii. Neexistovala viac vlasť, ani chrám, ani spoločenský a náboženský život, nič.

A predsa, práve vychádzajúc z veľkého rozprávania o stvorení, niekto začína znovuobjavovať dôvody k vďakyvzdaniu, k chvále Boha za život. Modlitba je prvou silou nádeje. Modlíš sa, a nádej rastie, ide vpred. Povedal by som, že modlitba otvára dvere nádeji. Nádej tu je, ale svojou modlitbou otváram dvere.

Pretože ľudia modlitby uchovávajú základné pravdy; sú tými, čo opakujú, predovšetkým sebe samým a potom aj všetkým ostatným, že tento život, napriek všetkým jeho námahám a jeho skúškam, napriek jeho ťažkým dňom, je plný milosti, nad ktorou možno žasnúť. A ako taký ho treba vždy brániť a ochraňovať.

Ľudia, ktorí sa modlia vedia, že nádej je silnejšia než malomyseľnosť. Veria, že láska je mocnejšia než smrť a že istotne jedného dňa zvíťazí, aj keď v čase a v spôsoboch, ktoré nepoznáme. Muži a ženy modlitby nesú na tvári odrazy zábleskov svetla: pretože aj v tých najtemnejších dňoch ich slnko neprestáva osvecovať. Modlitba ťa osvecuje: osvecuje ti dušu, osvecuje ti srdce, osvecuje ti tvár. Aj v najtemnejších chvíľach, aj v časoch najväčšej bolesti.

Všetci sme nositeľmi radosti. Premýšľali ste nad tým? Že ty si nositeľom radosti? Alebo radšej prinášaš zlé správy, to, čo zarmucuje? Všetci sme schopní prinášať radosť. Tento život je dar, ktorý nám dal Boh: a je príliš krátky na to, aby sme ho strávili v smútku, v zatrpknutí. Chváľme Boha, tešiac sa jednoducho z toho, že existujeme. Hľaďme na vesmír, hľaďme na tie krásy a hľaďme aj na naše kríže a povedzme: „Ty jestvuješ, ty si nás takto stvoril, pre teba“.

Je potrebné cítiť ten nepokoj srdca, ktorý vedie k vďačnosti a chvále Boha. Sme deťmi veľkého Kráľa, Stvoriteľa, schopnými čítať jeho podpis v celom stvorení; v tom stvorení, ktoré my dnes nechránime, ale v tom stvorení je podpis Boha, ktorý ho stvoril z lásky. Nech nám Pán dáva vždy hlbšie chápať túto vec a vedie nás povedať „ďakujem“: a to „ďakujem“ je jedna krásna modlitba.        

(Preklad: Slovenská redakcia VR)-zk, jb-

 


Modlitba spravodlivých

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes venujeme katechézu modlitbe spravodlivých.

Boží plán pre ľudstvo je dobrý, no v našej každodennej skúsenosti zažívame prítomnosť zla: je to každodenná skúsenosť. Prvé kapitoly knihy Genezis opisujú postupné rozširovanie sa hriechu v ľudských podmienkach. Adam a Eva (porov. Gen 3,1-7) pochybujú o dobrých úmysloch Boha, mysliac si, že majú dočinenia so závistlivým božstvom, ktoré im zabraňuje v šťastí. Tu sa začína vzbura: už viac neveria vo veľkodušného Stvoriteľa, ktorý túži, aby boli šťastní. Ich srdce, upadajúc do pokušenia Zlého, je opantané delíriom všemohúcnosti: „Ak zjeme ovocie toho stromu, budeme ako Boh“ (porov v. 5). A toto je to pokušenie: táto ambícia, ktorá vstupuje do srdca. Skúsenosť však ide opačným smerom: ich oči sa otvárajú a zisťujú, že sú nahí (v. 7), bez ničoho. Nezabudnite na to: pokušiteľ je zlý platca, platí zle.

Zlo sa stáva ešte výbušnejším s druhou ľudskou generáciou, je silnejšie: ide o skúsenosť Kaina a Ábela (porov. Gen 4,1-16). Kain je voči bratovi závistlivý: je tu červ závisti; aj keď bol prvorodený, vidí Ábela ako rivala, ako niekoho, kto ohrozuje jeho prvenstvo. Zlo sa objavuje v jeho srdci a Kain ho nedokáže ovládať. Zlo začína vstupovať do srdca: myšlienky sú vždy o tom, hľadieť na druhého v zlom, s podozrením. A k tomuto dochádza aj v myšlienkach: „Tento človek je zlý, ublíži mi“. A táto myšlienka vstupuje do srdca... A tak sa dejiny prvého bratstva uzatvárajú vraždou. Myslím dnes na ľudské bratstvo... všade samé vojny.

V Kainovom potomstve sa rozvíjajú remeslá a umenia, no rozvíja sa aj násilie, vyjadrené záludným spevom Lamecha, ktorý znie ako hymnus pomsty: «Zabijem muža, ktorý ma poraní, a mládenca, ktorý ma udrie. Sedem ráz pomstený bude Kain, Lamech však sedemdesiatsedem ráz» (Gen 4,23-24). Pomsta: „Urobil si to, zaplatíš za to.“ Toto však nehovorí sudca, hovorím to ja. A ja sa robím sudcom situácie. A tak sa zlo šíri ako oheň, až kým nezaberie celý obraz: «Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé» (Gen 6,5). Veľké fresky potopy sveta (kap. 6-7) a Bábelovej veže (kap. 11) zjavujú, že je treba nový začiatok, akoby nové stvorenie, ktoré bude mať svoje naplnenie v Ježišovi Kristovi.

A predsa, na týchto prvých stránkach Biblie je napísaný aj iný príbeh, menej nápadný, oveľa pokornejší a nábožný, ktorý predstavuje vykúpenie nádeje. Aj keď sa takmer všetci správajú neľútostne, robiac z nenávisti a dobývania veľký motor ľudských dejín, sú tu osoby schopné modliť sa k Bohu s úprimnosťou, schopné písať osud človeka iným spôsobom. Ábel obetuje Bohu obetu prvotín. Po jeho smrti mali Adam a Eva tretieho syna Seta, z ktorého sa zrodil Enos (čo znamená „smrteľný“) a hovorí sa: «Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo» (4,26). Potom sa objavuje Enoch, postava, ktorá „kráčala s Bohom“ a ktorá je vzatá do neba (porov. 5,22.24). A nakoniec je tu príbeh Noeho, spravodlivého muža, ktorý «viedol bohumilý život» (6,9), pred ktorým Boh zadrží svoj zámer zničiť ľudstvo (porov. 6,7-8).

Čítajúc tieto príbehy máme dojem, že modlitba je ochrana, je útočiskom človeka pred vlnou plnou zla, ktorá vo svete rastie. Keď si dobre všimneme, modlíme sa aj za to, aby sme boli zachránení sami pred sebou. Je dôležité modliť sa: „Pane, prosím ťa, zachráň ma od seba samého, od mojich ambícií, od mojich vášní“. Modliaci sa ľudia z prvých stránok Biblie sú ľuďmi šíriacimi pokoj: veď modlitba, keď je autentická, oslobodzuje od inštinktov násilia a je pohľadom obráteným k Bohu, aby sa on opäť staral o srdce človeka. V Katechizme čítame: «Tomuto druhu modlitby sa venuje množstvo spravodlivých vo všetkých náboženstvách» (KKC, 2569). Modlitba pestuje záhony znovuzrodenia na miestach, kde bola nenávisť človeka schopná jedine rozširovať púšť. A modlitba je mocná, pretože priťahuje Božiu moc a moc Boha vždy dáva život: vždy. Je to Boh života a dáva znovuzrodenie.

Preto zvrchovaná vláda Boha prechádza reťazou týchto mužov a žien, častokrát vo svete nepochopených či marginalizovaných. Avšak svet žije a rastie vďaka moci Boha, ktorú títo jeho služobníci priťahujú svojou modlitbou. Sú reťazou, ktorá nerobí žiaden hluk, ktorá sa zriedkakedy dostane na čestné miesto do správ, a predsa je veľmi dôležitá, aby svetu navrátila dôveru!

Pamätám si príbeh jedného muža: bol šéfom vlády, významným, nie z týchto čias, z minulosti. Ateista, ktorý v srdci nemal zmysel pre nábožnosť, no v detstve počúval starú mamu, ktorá sa modlila, a to mu v jeho srdci ostalo. A v ťažkom momente svojho života sa tá spomienka vrátila do jeho srdca a hovoril: „Veď starká sa modlievala...“. Tak sa začal modliť prostredníctvom babičkiných formúl a našiel tak Ježiša.

Modlitba je reťazou života, vždy: mnoho mužov a žien, ktorí sa modlia, zasievajú život. Modlitba zasieva život, maličká modlitba: preto je veľmi dôležité učiť deti modlitbe. Mňa bolí, keď stretnem deti, ktoré sa nevedia prežehnať, pretože to je prvá modlitba. Je dôležité, aby sa deti naučili modliť. Potom to možno aj zabudnú, vydajú sa inou cestou; no prvé modlitby naučené v detstve zostávajú v srdci, pretože sú semienkom života, semienkom dialógu s Bohom.

Božia cesta v dejinách Boha prešla týmito ľuďmi: prešla „zvyškom“ ľudstva, ktorý sa neprispôsobil zákonu silnejšieho, ale prosil Boha, aby naplnil svoje zázraky a predovšetkým, aby premenil naše srdce z kameňa na srdce z mäsa (porov. Ez 36,26). A toto modlitbe pomáha: pretože modlitba otvára dvere Bohu, premieňajúc naše srdce, ktoré je mnohokrát z kameňa, na ľudské srdce. A je treba množstvo ľudskosti a s množstvom ľudskosti sa dobre modlí.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

 


Modlitba Abraháma

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Abrahámovom živote naraz zaznieva jeden hlas. Hlas, ktorý ho pozýva podniknúť absurdnú cestu: hlas, ktorý ho podnecuje vytrhnúť sa zo svojej vlasti, z koreňov svojej rodiny, aby šiel smerom k novej, odlišnej budúcnosti. A všetko na základe prísľubu, ktorému len treba dôverovať. A dôverovať prísľubu nie je ľahké, treba na to odvahu. A Abrahám dôveroval.

Biblia mlčí o minulosti prvého patriarchu. Logika vecí nás vedie predpokladať, že sa klaňal iným božstvám; možno bol múdrym mužom, naučeným skúmať nebo a hviezdy. Veď Pán mu sľúbil, že jeho potomstvo bude početné ako hviezdy pokrývajúce nebo.

A Abrahám odchádza. Počúva hlas Boha a dôveruje jeho slovu. Toto je dôležité: dôveruje Božiemu slovu. A s týmto jeho odchodom sa rodí nový spôsob ponímania vzťahu s Bohom; z tohto dôvodu je patriarcha Abrahám prítomný vo veľkých duchovných tradíciách: židovskej, kresťanskej a moslimskej, ako dokonalý Boží človek, schopný podriadiť sa Bohu, aj keď sa jeho vôľa javí ako neľahká, ba dokonca nepochopiteľná.

Abrahám je teda človek Slova. Keď Boh hovorí, človek sa stáva prijímateľom toho Slova a jeho život miestom, kde sa chce slovo inkarnovať. Toto je jedna veľká novinka na ceste náboženstva človeka: život veriaceho sa začína chápať ako povolanie, čiže ako volanie, ako miesto, kde sa uskutočňuje prísľub; a on sa vo svete nepohybuje pod ťažobou akejsi hádanky, ale skôr s mocou toho prísľubu, ktorý sa jedného dňa uskutoční. A Abrahám uveril Božiemu prísľubu. Uveril a šiel, bez toho, aby vedel kam ide – tak hovorí List Hebrejom (porov. 11,8). No dôveroval.

Čítajúc knihu Genezis odhalíme, ako Abrahám prežíval modlitbu v neustálej vernosti tomu Slovu, ktoré sa počas jeho cesty pravidelne objavovalo. V súhrne môžeme povedať, že v živote Abraháma sa viera stáva príbehom dejín. Viera sa stáva dejinami. Ba Abrahám nás svojím životom, svojím príkladom učí tomuto kráčaniu, tejto ceste, na ktorej sa viera stáva dejinami.

Boha viac nevidíme len v kozmických fenoménoch, ako nejakého vzdialeného Boha, ktorý môže vzbudzovať hrôzu. Boh Abraháma sa stáva „mojím Bohom“, Bohom mojich osobných dejín, ktorý vedie moje kroky, ktorý ma neopúšťa; Boh mojich dní, spoločník počas mojich dobrodružstiev; Boh Prozreteľnosti.

Kladiem otázku sebe i vám: Máme my túto skúsenosť s Bohom? „Môj Boh“, Boh, ktorý ma sprevádza, Boh mojich osobných dejín, Boh, ktorý vedie moje kroky, ktorý ma neopúšťa, Boh mojich dní? Máme túto skúsenosť? Porozmýšľajme trochu.

Túto Abrahámovu skúsenosť dosvedčuje aj jeden z najoriginálnejších textov dejín spirituality: Pamätný zápisok Blaisa Pascala. Začína sa takto: «Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba, nie Boh filozofov a mudrcov. Istota, istota. Cit. Radosť. Pokoj. Boh Ježiša Krista». Tento zápisok na maličkom pergamene, nájdený po smrti filozofa zašitý vo vnútri jeho oblečenia, nevyjadruje akúsi intelektuálnu reflexiu, ktorou môže jeden múdry muž ako on mať poňatie o Bohu, ale živý pocit jeho prítomnosti, ktorý zakúsil.

Pascal si dokonca zapísal presný moment, kedy zakúsil tú realitu, s ktorou sa konečne stretol: večer 23. novembra 1654. Nie je to Boh abstraktný či kozmický Boh. Nie. Je to Boh osoby, povolania, Boh Abraháma, Izáka, Jakuba, Boh, ktorý je istotou, cítením, radosťou.

«Abrahámova modlitba sa však vyjadruje predovšetkým skutkami: všade, kde sa zastaví, tento muž mlčania stavia Pánovi oltár» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2570). Abrahám nebuduje chrám, ale posieva cestu kameňmi, ktoré pripomínajú, že tade prešiel Boh. Boh prekvapení, ako keď ho navštívil v podobe troch hostí, ktorých on i Sára starostlivo prijímajú a ktorí im ohlasujú narodenie syna Izáka (porov. Gn 18,1-15). Abrahám mal sto rokov a jeho manželka deväťdesiat, približne. A uverili, spoľahli sa na Boha. A Sára, jeho žena, počala. V tom veku! Toto je Boh Abraháma, náš Boh, ktorý nás sprevádza.

Takto sa Abrahám stáva dôverne blízkym s Bohom, schopný aj výmeny názorov, vždy je však verný. Hovorí s Bohom a diskutuje. Až po tú najväčšiu skúšku, keď ho Boh žiada, aby obetoval svojho vlastného syna Izáka, syna na staré kolená, jediného dediča. Tu Abrahám žije vieru ako drámu, ako tápanie v noci, tentokrát pod nebom bez hviezd. A mnohokrát sa to stáva aj nám, že kráčame v tme, avšak s vierou. Sám Boh zastaví ruku Abraháma pripravenú konať, pretože videl jeho skutočne totálnu ochotu (porov. Gn 22,1-19).

Bratia a sestry, učme sa od Abraháma, naučme sa modlitbe s vierou: počúvať Pána, kráčať, viesť dialóg až po výmenu názorov. Nemajme strach diskutovať s Pánom! Poviem aj jednu vec, ktorá sa zdá byť herézou. Mnohokrát som počul ľudí hovoriť: „Viete, stalo sa mi toto a nahneval som sa na Pána.“ – „Mal si odvahu nahnevať sa na Boha?“ – „Áno, nahneval som sa.“ – „Nuž, toto je forma modlitby.“ Pretože len syn je schopný nahnevať sa na otca a potom prísť za ním nanovo.

Učme sa od Abraháma modliť sa s vierou, viesť dialóg, výmenu názorov, avšak vždy ochotní prijať Božie slovo a uviesť ho do praxe. Učme sa s Bohom hovoriť ako dieťa so svojím otcom: počúvať ho, odpovedať, diskutovať. Ale s priezračnosťou, ako dieťa s otcom. Takto nás učí modlitbe Abrahám. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Jakuba

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v našej katechéze na tému modlitby. Kniha Genezis nám prostredníctvom životných udalostí mužov a žien vzdialených dôb rozpráva príbehy, v ktorých môžeme nastaviť zrkadlo nášmu životu. V cykle patriarchov nachádzame aj príbeh o mužovi, ktorý si zakladal na svojej chytrosti: Jakub. Biblické rozprávanie nám hovorí o náročnom vzťahu, ktorý mal Jakub so svojím bratom Ezauom. Už od malička bola medzi nimi rivalita a tú nikdy neprekonali. Jakub je druhorodený – boli to dvojičky –, no klamstvom si od otca Izáka dokáže vymámiť požehnanie a dar neodňateľného práva prvorodeného (porov. Gn 25,19-34). To je len prvé z dlhého radu chytráctiev, ktorých je tento muž bez škrupúľ schopný. Aj význam mena Jakub sa vzťahuje na niekoho, kto si vie počínať nepriamo, znamená prešibanosť.

Zdá sa, že Jakub, ktorý bol nútený utiecť ďaleko od brata, má vo svojom živote úspech v každom podujatí. Je obratný v kšeftovaní: veľmi zbohatne, stáva sa vlastníkom obrovského stáda. Vďaka húževnatosti a trpezlivosti si dokáže získať za manželku tú najkrajšiu z Labanových dcér, do ktorej bol skutočne zamilovaný. V modernom jazyku by sme povedali, že Jakub je muž, ktorý za všetko vďačí sebe, s dôvtipom, s prefíkanosťou si dokáže vydobyť všetko, po čom túži.

Ale niečo mu chýba. Chýba mu živý kontakt s vlastnými koreňmi. A jedného dňa pocítil volanie domova, svojej dávnej vlasti, kde ešte žil Ezau, brat, s ktorým bol vždy vo veľmi zlom vzťahu. Jakub odchádza a dá sa na dlhú cestu v karaváne s veľkým počtom ľudí a zvierat, až prichádza k poslednej etape, k brodu Jabok. Tu nám kniha Genezis ponúka jednu pamätnú stránku (porov. 32,23-33). Rozpráva, ako patriarcha, po tom, ako nechal prejsť cez brod všetok svoj ľud a všetky stáda – ktoré boli obrovské –, zostáva sám na cudzom brehu. A premýšľa: Čo ho asi čaká v zajtrajší deň? Aký postoj bude mať jeho brat Ezau, ktorému ukradol prvorodenstvo? Jakubova myseľ je ako víchor myšlienok... A zatiaľ, čo sa stmieva, zrazu ho schytí ktosi neznámy a začne s ním bojovať. Katechizmus vysvetľuje: «Duchovná tradícia Cirkvi videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti» (KKC, 2573).

Jakub zápasil celú noc, bez toho, aby sa vzdal svojmu súperovi. Nakoniec bol porazený, zasiahnutý svojim rivalom do šľachy bederného kĺbu, a odvtedy už bude po celý život krívať. Ten tajomný zápasník sa pýta patriarchu na jeho meno, a hovorí mu: «Nebudeš sa už volať Jakub, ale Izrael,» nebudeš viac mužom, ktorý kráča takto, ale priamy. Premieňa mu meno, premieňa mu život, premieňa jeho postoj: budeš sa volať Izrael, «lebo si zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil si» (v. 29). Potom aj Jakub žiada toho druhého: «Prezraď mi svoje meno!» On mu ho neprezradí, no na oplátku ho žehná. A Jakub pochopil, že sa stretol s Bohom «z tváre do tváre» (porov. v. 30-31).

Zápasiť s Bohom: metafora modlitby. Inokedy sa Jakub preukázal ako schopný viesť dialóg s Bohom, vnímať jeho prítomnosť ako priateľskú a blízku. Avšak tej noci, prechádzajúc zápasom, ktorý sa ťahal dlho a ktorému skoro podľahol, patriarcha vychádza zmenený. Zmeniť meno - zmeniť spôsob života a zmeniť osobnosť. Vychádza zmenený. Tentoraz už viac nie je pánom situácie, jeho prefíkanosť je na nič, nie je viac stratégom a vypočítavým mužom; Boh ho privádza späť k pravde o sebe samom ako smrteľníkovi, ktorý sa chveje a má strach. Lebo Jakub v tom zápase mal strach. Tentoraz Jakub nemá nič iné, čo by ponúkol Bohu, než svoju krehkosť a svoju bezmocnosť, aj svoje hriechy. A toto je ten Jakub, ktorý od Boha prijíma požehnanie, s ktorým krívajúc vstupuje do zasľúbenej zeme: zraniteľný a zranený, avšak s novým srdcom.

Raz som počul jedného starého muža – dobrého človeka, dobrého kresťana, ale hriešnika, ktorý mal veľkú dôveru v Boha – ako povedal: „Boh mi pomôže, nenechá ma samého, prídem do raja, krivkajúc, ale prídem.“

Predtým bol [Jakub] sebaistý, dôveroval vlastnej chytrosti. Bol to muž nepriepustný voči milosti, odolný voči milosrdenstvu; nepoznal, čo je to milosrdenstvo: „Tu som ja pánom, ja tu komandujem!“ Nazdával sa, že milosrdenstvo nepotrebuje. No Boh zachránil to, čo bolo stratené. Dal mu pochopiť, že bol obmedzený, že bol hriešnikom, ktorý potrebuje milosrdenstvo, a zachránil ho.

My všetci máme nočnú schôdzku s Bohom, v noci nášho života, v mnohých nociach nášho života: v tmavých chvíľach, vo chvíľach hriechov, vo chvíľach dezorientácie. Tam je táto schôdzka s Bohom, vždy. On nás prekvapí vo chvíli, keď to nečakáme, v ktorej sa ocitneme skutočne sami. V tej istej noci, bojujúc proti neznámemu, si uvedomíme, že sme len úbohí ľudia – dovolím si povedať „úbožiaci“ – no práve vtedy, vo chvíli, keď sa cítime „úbožiakmi“, sa nemusíme báť: pretože v tej chvíli nám Boh dá nové meno, ktoré obsahuje zmysel celého nášho života; premení nám srdce a dá nám požehnanie vyhradené tomu, kto sa ním nechal zmeniť.

Toto je jedno pekné pozvanie nechať sa zmeniť Bohom. On vie ako to spraviť, pretože pozná každého z nás. „Pane, ty ma poznáš,“ toto môže povedať každý z nás. „Pane, ty ma poznáš. Premeň ma.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Mojžiša

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pri našom postupnom preberaní témy modlitby si uvedomujeme, že u Boha nie je záľuba vyhľadávať si takých prosebníkov, ktorých modlitba by bola ľahká. Ani Mojžiš nebude nejakým chabým partnerom v dialógu, a to už od prvého dňa svojho povolania.

Boh Mojžiša povoláva, keď je z ľudského hľadiska „skrachovaný“. Kniha Exodus nám ho predstavuje v Madiánskej zemi ako muža na úteku. Za mlada súcitil so svojim ľudom a postavil sa aj na obranu utláčaných. Avšak zanedlho odhaľuje, že aj napriek dobrým predsavzatiam z jeho rúk nevychádza spravodlivosť, ale násilie.

Takto sa roztrieštili sny o sláve: Mojžiš už nie je sľubným funkcionárom určeným na rýchlu kariéru, ale tým, kto premárnil príležitosti a teraz pasie stádo, ktoré nie je ani len jeho. A  práve v tichu madiánskej púšte Boh privolá Mojžiša k zjaveniu horiaceho kríka: «„Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha» (Ex 3,6).

Bohu, ktorý hovorí, ktorý ho pozýva opäť sa ujať starostlivosti o izraelský ľud, Mojžiš oponuje svojimi obavami, svojimi námietkami: nie je hodný tej misie, nepozná Božie meno, Izraeliti mu nebudú veriť, má jazyk, ktorý sa zajakáva... Tak mnoho námietok.

Slovo, ktoré sa na Mojžišových perách objavuje najčastejšie, v každej modlitbe, ktorou sa obracia na Boha, je otázka: „prečo?“. Prečo si ma poslal? Prečo chceš oslobodiť tento ľud? V Pentateuchu je dokonca jedna dramatická pasáž, kde Boh Mojžišovi vytýka jeho nedostatok dôvery, nedostatok, ktorý mu zabráni vstúpiť do zasľúbenej zeme (porov. Nm 20,12).

Ako sa Mojžiš môže modliť s týmito strachmi, s týmto srdcom, ktoré často kolíše? Ba ukazuje sa, že Mojžiš je človekom ako my. A aj toto sa nám stáva: keď máme pochybnosti, ako sa môžeme modliť? Nemáme chuť sa modliť. A táto jeho slabosť, okrem jeho sily, nás zasahuje.

Poverený Bohom, aby odovzdal Zákon svojmu ľudu, zakladateľ božieho kultu, prostredník tých najvyšších tajomstiev, neprestane kvôli tomu mať úzke vzťahy solidarity so svojim ľudom, osobitne v hodine pokušenia a hriechu. Je vždy  spätý s ľudom.

Mojžiš nikdy nestratil pamäť ohľadom svojho ľudu. A toto je veľkosť pastierov: nezabudnúť na ľud, nezabudnúť na korene. To je to, čo Pavol hovorí svojmu milovanému mladému biskupovi Timotejovi: Pamätaj na tvoju mamu a starú mamu, na tvoje korene, na tvoj ľud.

Mojžiš je natoľko priateľom Boha, že s ním môže hovoriť z tváre do tváre (porov. Ex 33,11); a zostáva natoľko priateľom ľudí, že zakúša milosrdenstvo pri ich hriechoch, pri ich pokušeniach, pri tých nostalgických poryvoch, v ktorých sa ako exulanti obracajú k minulosti, spomínajúc na časy, keď boli v Egypte.

Mojžiš nezapiera Boha, no nezapiera ani svoj ľud. Je dôsledný vo vzťahu k pokrvenstvu, je dôsledný vo vzťahu k Božiemu hlasu. Mojžiš teda nie je autoritatívnym a despotickým vodcom; naopak, kniha Numeri ho definuje ako „pokornejšieho a tichšieho než akýkoľvek človek na zemi (porov. 12,3). Aj napriek svojmu privilegovanému stavu Mojžiš neprestáva patriť k tomu zástupu chudobných v duchu, ktorí žijú tak, že dôvera v Boha je pre nich viatikom, proviantom na ich ceste. Je mužom z ľudu.

Takto sa tým najvlastnejším spôsobom modlitby pre Mojžiša stane príhovor (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi – KKC, 2574). Jeho viera v Boha je v plnej jednote s otcovským cítením, ktoré prechováva k svojmu ľudu. Písmo ho zvyčajne predstavuje s rukami vystretými nahor, k Bohu, takmer akoby svojou postavou robil most medzi nebom a zemou.

Dokonca aj v tých najťažších momentoch, ba i v ten deň, keď ľud odmieta Boha i jeho samotného ako vodcu, aby si vyrobil zlaté teľa, Mojžiš necíti, žeby mal svoj ľud odhodiť nabok. Je to môj ľud. Je to tvoj ľud. Je to môj ľud. Nezapiera ani Boha, ani ľud. A Bohu hovorí: «Tento ľud sa dopustil veľkej viny, veď si urobil boha zo zlata. A teraz alebo im odpusť ich previnenie, alebo ak nie, vytri ma zo svojej knihy, ktorú si napísal!» (Ex 32,31-32).

Mojžiš nezapredáva ľud. Je mostom, je orodovníkom. Oboje: ľud i Boh, a on je uprostred. Nezapredá svoj ľud, aby si urobil kariéru. Nie je akýmsi šplhúňom, je orodovníkom: pre svoj ľud, pre svoje telo, pre svoju históriu, pre svoj národ a pre Boha, ktorý ho povolal. Je mostom. Aký pekný príklad pre všetkých pastierov, ktorí musia byť „mostom“.

Preto ten názov pontifex: mosty. Pastieri sú mostami medzi ľudom, ku ktorému patria, a Bohom, ktorému patria skrze povolanie. Taký je Mojžiš: „Odpusť Pane ich hriech, ináč, ak mu neodpustíš, vymaž ma zo svojej knihy, ktorú si napísal. Nechcem si robiť kariéru na úkor môjho ľudu.“

A toto je modlitba, ktorú praví veriaci pestujú vo svojom duchovnom živote. Aj keď zakúšajú nedostatky ľudí a ich vzdialenosť od Boha, títo orodovníci ich neodsudzujú, neodmietajú ich. Postoj príhovoru je vlastný svätým, ktorí sa pripodobňujú Ježišovi a sú tak „mostami“ medzi Bohom a jeho ľudom.

Mojžiš bol v tomto zmysle tým najväčším prorokom o Ježišovi, našom advokátovi a orodovníkovi (porov. KKC, 2577). A aj dnes, Ježiš je ten pontifex, je ten most medzi nami a Otcom. A Ježiš za nás oroduje, ukazuje Otcovi rany, ktoré sú cenou za našu spásu a prihovára sa. Mojžiš je predobrazom Ježiša, ktorý sa dnes za nás modlí, oroduje za nás.

Mojžiš nás podnecuje modliť sa s takým istým Ježišovým zápalom, aby sme sa prihovárali za svet, aby sme pripomínali, že aj napriek všetkým svojim krehkostiam stále patrí Bohu. Všetci patria Bohu. Tí najhorší hriešnici, tí najpodlejší ľudia, tí najskorumpovanejší správcovia, sú Božími deťmi a Ježiš to cíti a prihovára sa za všetkých.

A svet žije a prosperuje vďaka požehnaniu spravodlivého, vďaka súcitnej modlitbe, tejto modlitbe zľutovania, ktorú svätý, spravodlivý, orodovník, kňaz, biskup, pápež, laik, akýkoľvek pokrstený neustále pozdvihuje za ľudí, na každom mieste a v každom čase dejín. Myslime na Mojžiša, orodovníka. A keď budeme mať chuť niekoho odsúdiť a vo vnútri sa nahneváme – nahnevať sa padne dobre, no odsudzovať nepadne dobre –, prihovorme sa za neho: toto nám veľmi pomôže.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Dávida

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste katechéz o modlitbe dnes stretáme kráľa Dávida. Už od mladosti miláčik Boží, bol vyvolený pre jedinečnú misiu, ktorá bude zastávať ústrednú úlohu v dejinách Božieho ľudu i našej vlastnej viery. V evanjeliách je Ježiš viac krát nazývaný „synom Dávida“; narodil sa totiž tak ako on v Betleheme. Práve z Dávidovho potomstva podľa prísľubov pochádza Mesiáš: Kráľ celkom podľa Božieho srdca, v dokonalej poslušnosti Otcovi, svojím konaním verne uskutočňujúci jeho plán spásy (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2579). 

Príbeh Dávida začína na vŕškoch v okolí Betlehema, kde pasie stádo svojho otca Jesseho. Je ešte mladým chlapcom, posledný z mnohých bratov. Až tak, že keď prorok Samuel podľa Božieho príkazu hľadal nového kráľa, zdá sa, že jeho otec takmer zabudol na tohto najmladšieho syna (porov. 1 Sam 16,1-13). Pracoval pod holým nebom: predstavujeme si ho v priateľstve s vetrom, zvukmi prírody, lúčmi slnka. Má iba jednu spoločnosť na potešenie svojej duše: citaru; a počas dlhých dní v samote rád na nej hrával a spieval svojmu Bohu. A hrával sa i s prakom.

Takže Dávid je v prvom rade pastierom: človek, ktorý sa stará o zvieratá, ktorý ich ochraňuje vo chvíli nebezpečenstva, ktorý im obstaráva obživu. Keď sa Dávid z vôle Boha bude musieť starať o ľud, bude plniť úlohy nie veľmi odlišné od tohto. Preto sa v Biblii obraz pastiera objavuje často. Aj Ježiš sa definuje ako „dobrý pastier“, jeho správanie je odlišné od žoldnierskeho; Ježiš ponúka svoj život pre dobro oviec, vedie ich, pozná každú z nich po mene (porov. Jn 10,11-18).

Zo svojho prvého remesla sa Dávid veľa naučil. Preto, keď ho Nátan pokarhá za jeho mimoriadne ťažký hriech (porov. 2 Sam 12,1-15), Dávid hneď porozumie, že bol zlým pastierom, že obral iného človeka o jedinú ovečku, ktorú miloval, že už viac nebol pokorným služobníkom, ale chorobne opantaným mocou, pytliakom, ktorý zabíja a pustoší.

Druhou charakteristickou črtou, ktorá je prítomná v Dávidom povolaní, je jeho básnický duch. Z tohto malého postrehu usudzujeme, že Dávid nebol vulgárny človek, ako sa často môže stať jednotlivcom núteným žiť dlho izolovane od spoločnosti. On je naopak človekom citlivým, ktorý miluje hudbu a spev. Citara ho bude stále sprevádzať: raz aby pozdvihol k Bohu hymnus radosti (porov. 2 Sam 6,16), inokedy aby vyjadril žalospev, alebo vyznal vlastný hriech (porov. 51,3).

Svet, ktorý sa mu predstavuje pred očami, nie je nejakou nemou scénou: za tým, čo sa odohráva, zachytáva svojím pohľadom väčšie tajomstvo. Práve odtiaľ sa rodí modlitba: z presvedčenia, že život nie je niečo, čo sa na nás privalí, ale je to podivuhodné tajomstvo, ktoré v nás vyvoláva poéziu, hudbu, vďačnosť, chválu, prípadne žalospev či prosbu. Ak nejakému človeku chýba tá poetická dimenzia, takpovediac keď chýba poézia, jeho duša kríva. Tradícia preto chcela, aby bol Dávid veľkým umelcom v komponovaní žalmov. Tie na začiatku nesú často priamy odkaz na kráľa Izraela, a na niektoré udalosti jeho života, viac alebo menej šľachetné.

Dávid má teda sen: že bude dobrým pastierom. Niekedy zvládne túto úlohu na jej výške, inokedy menej. To čo je však dôležité v kontexte dejín spásy je skutočnosť, že je prorokom iného Kráľa, ktorého je on sám iba ohlásením a predobrazom.

Pozrime sa na Dávida, pouvažujme nad ním. Svätec i hriešnik, prenasledovaný i prenasledovateľ, obeť i kat: to je protirečenie. Dávid bol týmto všetkým, dohromady. A aj my často registrujeme v našom živote protichodné črty; v životnom príbehu sa často prehrešujú nedôslednosťou všetci ľudia. V Dávidovom živote je však jedna červená niť, ktorá dáva do jednoty všetko to dianie: modlitba. Tá je hlasom, ktorý nikdy neumĺkne.

Dávid-svätec sa modlí; Dávid-hriešnik sa modlí; Dávid-prenasledovaný sa modlí; Dávid-prenasledovateľ sa modlí;  Dávid-obeť sa modlí. Aj Dávid-kat sa modlí. Toto je tá červená niť jeho života. Muž modlitby. Toto je ten hlas, ktorý nikdy nezmĺkne: či už nadobudne tóny plesania, alebo tóny žalospevu, vždy je to tá istá modlitba, iba melódia sa mení. A týmto nás Dávid učí, aby sme do dialógu s Bohom vkladali všetko: tak radosť ako i vinu, lásku i utrpenie, priateľstvo ako aj chorobu. Všetko sa môže stať slovom nasmerovaným k „Ty“ toho, ktorý nám stále načúva.

Dávid, ktorý poznal samotu, však v skutočnosti nebol nikdy sám! A v hĺbke tohto je moc modlitby u všetkých, ktorí jej dajú miesto vo svojich životoch. Modlitba ti dá ušľachtilosť, a Dávid bol šľachetný, pretože sa modlil. Je teda tým katom, ktorý sa modlí, kajá sa a modlitbou sa mu prinavracia ušľachtilosť.

Modlitba nám dáva ušľachtilosť: ona je schopná zaistiť vzťah s Bohom, ktorý je tým pravým Spoločníkom na ceste človeka, uprostred tisícov životných peripetií, dobrých či zlých: ale vždy modlitba: Ďakujem, Pane. Mám strach, Pane. Pomôž mi, Pane. Odpusť mi, Pane.

Taká veľká je Dávidova dôvera, že keď bol prenasledovaný a musel utiecť, nenechal, aby ho niekto obraňoval: „Ak ma môj Boh takto ponižuje, On vie čo robí“. Pretože ušľachtilosť modlitby nás odovzdáva do Božích rúk. Do tých rúk doráňaných z lásky, jediných bezpečných rúk, ktoré máme.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Eliáša

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes budeme znovu pokračovať v katechézach o modlitbe, ktoré sme prerušili, keď sme dali priestor katechézam o starostlivosti o stvorenstvo. Teraz na to nadviažeme, a stretneme sa s jednou z najfascinujúcejších postáv celého Svätého písma: s prorokom Eliášom. On presahuje hranice svojej doby a jeho prítomnosť môžeme badať aj v niektorých evanjeliových príbehoch. Zjavuje sa po Ježišovom boku, spolu s Mojžišom, vo chvíli premenenia (porov. Mt 17,3). Sám Ježiš odkazuje na jeho postavu, aby potvrdil svedectvo Jána Krstiteľa (porov. Mt 17,10-13).

V Biblii sa Eliáš objavuje náhle, tajuplne, prichádzajúc z malej, úplne okrajovej dediny (porov. 1 Kr 17,1); a nakoniec opustí scénu, pred očami učeníka Elizea, na ohnivom voze, ktorý ho nesie do neba (porov. 2 Kr 2,11-12). Je to teda človek bez presného pôvodu, a predovšetkým bez konca, unesený do neba: z tohto dôvodu sa jeho návrat očakával pred príchodom Mesiáša, ako jeho predchodcu. Takto sa očakával návrat Eliáša.

Písmo nám predstavuje Eliáša ako človeka krištáľovo čírej viery: v jeho samotnom mene, ktoré by mohlo znamenať „Jahve je Boh“, je vyjadrené tajomstvo jeho poslania. Bude to tak po celý život: muž vonkoncom bezúhonný, neschopný nízkych kompromisov. Jeho symbolom je oheň, obraz Božej očisťujúcej sily. On ako prvý bude podrobený tvrdej skúške, a zostane verný. Je príkladom všetkých ľudí viery, ktorí poznajú pokušenia a utrpenia, ale nespreneveria sa ideálu, pre ktorý sa zrodili.

Modlitba je tou miazgou, ktorá neustále živí jeho existenciu. Preto je jednou z postáv najmilších mníšskej tradícii, a to natoľko, že si ho niektorí zvolili za duchovného otca života zasväteného Bohu. Eliáš je Boží muž, ktorý sa chopí roly obrancu prvenstva Najvyššieho. Aj on je však nútený vyrovnať sa s vlastnými slabosťami. Je ťažké povedať, ktoré skúsenosti boli pre neho užitočnejšie: či porážka falošných prorokov na hore Karmel (porov. 1 Kr 18,20-40), alebo hlboké rozpaky, v ktorých konštatuje, že nie je „o nič lepší ako jeho otcovia“ (porov. 1 Kr 19,4).

V duši toho, kto sa modlí, je vedomie vlastnej slabosti cennejšie než chvíle vzletu, keď sa zdá, že život je jedným sledom víťazstiev a úspechov. V modlitbe sa to vždy deje takto: chvíle modlitby, ktoré cítime ako nás dvíhajú nahor, aj nadchýnajú, a chvíle modlitby bolesti, vyprahnutosti, skúšky. Modlitba je taká: nechať sa Bohom niesť, a tiež nechať sa šľahať drsnými situáciami a aj pokušeniami. Toto je realita prítomná v množstve ďalších biblických povolaní, tiež v Novom zákone, pomyslime napríklad na svätých Petra a Pavla. Aj ich život bol taký: chvíle jasavé i chvíle ponižovania, utrpenia.

Eliáš je človekom kontemplatívneho života a súčasne života činného, keď sa zaoberá udalosťami svojej doby a je schopný konfrontovať sa s kráľom a kráľovnou po tom, čo nechali zabiť Nabota, aby sa zmocnili jeho vinice (porov. 1 Kr 21,1-24). Ako veľmi potrebujeme veriacich, horlivých kresťanov, ktorí by voči osobám, ktoré majú riadiace zodpovednosti reagovali s odvahou Eliáša a povedali im: „Takto to nejde! Toto je vražda!“

Potrebujeme ducha Eliáša. On nám ukazuje, že v živote toho, kto sa modlí, nesmie existovať dvojkoľajnosť: treba stáť pred Pánom i ísť v ústrety bratom, ku ktorým nás posiela. Modlitba nie je, že sa uzamkneme s Pánom, aby sme si nalíčili dušu: nie, toto nie je modlitba, toto je fingovanie modlitby. Modlitba znamená stretnúť sa zoči voči s Bohom a nechať sa poslať slúžiť bratom.

Skúšobným kameňom modlitby je konkrétna láska k blížnemu. I obrátene: veriaci konajú vo svete po tom, čo najprv mlčali a modlili sa; inak je ich činnosť impulzívna, bez rozlišovania, je to chvatný beh bez cieľa. Tí veriaci, ktorí sa takto správajú, konajú mnohé nespravodlivosti, pretože nešli najprv za Pánom v modlitbe, aby rozpoznali čo majú robiť.

Stránky Biblie nám umožňujú predpokladať, že aj Eliášova viera zaznamenávala pokrok: aj on v modlitbe rástol, cibril sa v nej postupne. Božia tvár sa mu stávala zreteľnejšou počas jeho kráčania. Až po dosiahnutie vrcholu v tej mimoriadnej skúsenosti, keď sa Boh zjavuje Eliášovi na hore (porov. 1 Kr 19,9–13). Zjavuje sa nie v prudkej búrke, ani v zemetrasení či v spaľujúcom ohni, ale v „tichom, lahodnom vánku“ (v. 12). Či lepšie podľa prekladu, ktorý dobre odráža ten zážitok: vo „vlákne zvučného ticha“.

Takto sa Boh zjavuje Eliášovi. Práve týmto pokorným znamením komunikuje Boh s Eliášom, ktorý je v tom čase prorokom na úteku, ktorý prišiel o pokoj. Boh prichádza v ústrety unavenému mužovi, mužovi, ktorý si myslel, že zlyhal na celej čiare, a týmto jemným vánkom, tým vláknom zvučného ticha, vracia do jeho srdca utíšenie a pokoj.

Toto je Eliášov príbeh, ale zdá sa ako písaný pre nás všetkých. V nejaký večer sa môžeme cítiť neužitoční a osamotení. Práve vtedy modlitba príde a zaklope na dvere nášho srdca. Všetci môžeme zachytiť lem Eliášovho plášťa, ako zachytil kus plášťa jeho učeník Elizeus. A aj keby sme urobili niečo zle, alebo by sme sa cítili ohrození a vystrašení, vrátením sa pred Boha modlitbou sa navráti ako zázrakom aj vyrovnanosť a pokoj. Toto je to, čomu nás učí príklad Eliáša.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Žalmov – 1. časť

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pri čítaní Biblie narazíme rad za radom na modlitby rôzneho druhu. Ale nájdeme aj knihu zloženú čisto z modlitieb, knihu, ktorá sa stala „vlasťou, cvičiskom a domovom“ nespočetných ľudí modlitby. Ide o Knihu žalmov. Je to 150 žalmov slúžiacich na modlitbu.

Kniha žalmov patrí medzi múdroslovné spisy, pretože sprostredkúva „umenie modlitby“ cez skúsenosť dialógu s Bohom. V žalmoch nachádzame všetky ľudské pocity: radosti, bolesti, pochybnosti, nádeje či trpkosti, ktoré podfarbujú náš život. Katechizmus potvrdzuje, že každý žalm «je taký jednoduchý, že sa ho pravdivo môžu modliť ľudia všetkých stavov a všetkých čias.» (KKC, 2588). Opätovným čítaním žalmov sa učíme jazyku modlitby. Boh Otec so svojím Duchom nimi totiž inšpiroval srdce kráľa Dávida a ďalších modliacich sa, aby naučil každého muža a ženu ako ho chváliť, ako mu ďakovať a prosiť ho, ako ho vzývať v radosti a v bolesti, ako vypovedať obdiv nad jeho dielami a jeho Zákonom. Žalmy sú skrátka slovo Božie, ktoré my ľudia používame, aby sme s Ním hovorili.

V tejto knihe nestretáme éterické bytosti, osoby abstraktné, ľudí, ktorí si pletú modlitbu s akýmsi estetickým alebo odcudzujúcim prežívaním. Žalmy nie sú textami zrodenými na písacom stole; sú invokáciami, často dramatickými, ktoré pramenia z ozajstnej existencie. Aby sme sa ich modlili stačí byť tým, čím sme. Nesmieme zabudnúť, že aby sme sa dobre modlili, musíme sa modliť takí, akí sme, nie s nejakým mejkapom. Netreba si dušu nalíčiť, aby sme sa modlili.

„Pane, ja som takýto“ – takto máme ísť za Pánom, takí, akí sme, s tým pekným aj s tým škaredým, o čom nikto nevie, ale my to v sebe poznáme. V žalmoch počujeme hlasy modliacich sa ľudí z mäsa a kostí, ktorých život, tak ako život každého, je obťažkaný problémami, námahami, neistotami. Žalmista toto utrpenie radikálne nepopiera: vie, že toto patrí k životu. V žalmoch sa však utrpenie premieňa na otázku. Ide od utrpenia k pýtaniu sa.

A medzi mnohými otázkami je jedna, ktorá zostáva visieť vo vzduchu, ako neutíchajúce volanie, ktoré prechádza celou knihou zo strany na stranu. Jedna otázka, ktorú opakujeme mnoho krát: „Dokedy, Pane? Dokedy?“. Každá bolesť sa dovoláva oslobodenia, každá slza volá po utešení, každá rana vyčkáva uzdravenie, každé krivé obvinenie oslobodzujúci rozsudok. „Dokedy, Pane, mám toto trpieť? Vypočuj ma, Pane!“: koľkokrát sme sa takto modlili, s volaním „Dokedy?“, stačí Pane!

Neustálym kladením podobných otázok nás žalmy učia nebyť pasívni k bolesti, a pripomínajú nám, že život nie je zachránený, pokiaľ nie je uzdravený. Existencia človeka je ako vánok, jeho príbeh je prchavý, ale modliaci sa človek vie, že je v očiach Boha vzácny, a preto má zmysel volať. A toto je dôležité. Keď sa modlíme, robíme to preto, lebo vieme, že sme vzácni v očiach Boha. Je to milosť Ducha Svätého, ktorý nám zvnútra vnuká toto vedomie: že sme vzácni v Božích očiach. A pre toto sme spôsobilí modliť sa.

Modlitba žalmov je svedectvom tohto volania: volania mnohorakého, pretože v živote bolesť nadobúda tisíce podôb, a nesie meno choroby, nenávisti, vojny, prenasledovania, nedôvery... Až po najvyššie „pohoršenie“, čiže smrť. Smrť sa v Žaltári javí ako ten najnezmyselnejší nepriateľ človeka: ktorý zločin si zaslúži taký krutý trest, ktorý vedie k zničeniu a ku koncu? Človek modliaci sa žalmy prosí Boha, aby zasiahol tam, kde sú všetky ľudské úsilia márne. Preto je modlitba už sama o sebe cestou spásy a začiatkom spásy.

Všetci trpia na tomto svete: či už niekto verí v Boha, alebo ho odmieta. Ale v Žaltári sa bolesť stáva vzťahom, pomerom: volaním o pomoc, čakajúcim na zachytenie ucha, ktoré by počulo. Nemôže zostať bez zmyslu, bez účelu. Ani bolesti, ktoré znášame, nemôžu byť iba špecifickými prípadmi univerzálneho zákona: vždy sú to „moje“ slzy. Premýšľajte o tomto: slzy nie sú všeobecné, sú to „moje“ slzy. Každý má tie svoje. „Moje“ slzy a „moja“ bolesť ma tlačia, aby som pokračoval v modlitbe. Sú to „moje“ slzy, ktoré nikto predo mnou nikdy nevyronil. Áno, mnohí plakali, mnohí. Ale „moje“ slzy sú tými mojími, „moja“ bolesť je tou mojou, „moje“ utrpenie je tým mojím.

Pred vstupom do Auly som sa stretol s rodičmi toho kňaza z diecézy Como, ktorý bol zabitý; bol zabitý práve v službe, keď pomáhal. Slzy týchto rodičov sú „ich“ slzami a každý z nich vie, koľko trpel, keď videl tohto syna, ako dal svoj život v službe chudobným. Keď chceme niekoho utešiť, nenájdeme slová. Prečo? Pretože nemôžeme dosiahnuť k jeho bolesti, pretože jeho bolesť je tou „jeho“, jeho slzy sú tými „jeho“. To isté platí aj o nás: tie slzy, tá moja bolesť je „mojou“, tie slzy sú „mojími“; a s týmito slzami, s touto bolesťou sa obraciam k Pánovi.

Všetky bolesti ľudí sú pre Boha posvätné. Takto sa modlí žalmista v žalme 56: «Ty vieš, koľko ráz som musel utekať: pozbieraj moje slzy do svojich nádob; či nie sú zapísané v tvojich účtoch?» (v. 9). Pred Bohom nie sme neznámi alebo len čísla. Sme tváre a srdcia, poznaná nás každého jedného, po mene.

V žalmoch nachádza veriaci človek odpoveď. Vie, že aj keby boli všetky ľudské dvere zatarasené, Božie dvere sú otvorené. Aj keby celý svet vydal verdikt odsúdenia, v Bohu je záchrana.

„Pán počúva“: koľkokrát v modlitbe stačí vedieť toto. Nie vždy sa problémy vyriešia. Ten, kto sa modlí, nie je v ilúzii: vie, že mnohé otázky života tu dole zostanú nevyriešené, bez východiska; utrpenie nás bude sprevádzať a keď prekonáme jeden zápas, budú tu zas ďalšie, ktoré už na nás čakajú. Keď sme však vypočutí, všetko sa stáva znesiteľnejším.

Tou najhoršou vecou, ktorá sa môže stať, je trpieť v opustení, bez toho, aby si na nás spomenuli. Od tohto nás zachraňuje modlitba. Pretože sa môže stať, a to aj neraz, že nechápeme Božie plány. Naše volanie však neviazne tu dole: stúpa až k Bohu, ktorý má srdce Otca a ktorý sám plače pre každého syna či dcéru, ktorý trpí a ktorý umiera.

Poviem vám jednu vec: v zlých chvíľach mi dobre padne myslieť na Ježišove slzy, keď plakal pri pohľade na Jeruzalem, keď plakal pred Lazárovým hrobom. Boh plakal pre mňa, Boh plače, plače pre naše bolesti. Pretože Boh sa chcel stať človekom – hovorí istý duchovný spisovateľ – aby mohol plakať. Myslieť na to, že Ježiš so mnou plače v bolesti, je útechou: pomáha nám to kráčať vpred.

Ak zostaneme vo vzťahu s ním, život nás neušetrí od utrpení, otvorí sa nám však jeden veľký horizont dobra a začneme kráčať k jeho naplneniu. Odvahu, len vpred s modlitbou. Ježiš je vždy po našom boku.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Žalmov – 2. časť

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes dokončíme katechézu o modlitbe Žalmov. Predovšetkým si všimnime, že v žalmoch sa často objavuje záporná postava, ktorá predstavuje „bezbožníka“, čiže toho alebo tú, čo žije tak, akoby Boha nebolo. Je to človek bez akéhokoľvek vzťahu k nadprirodzenému, bez akejkoľvek zábrany svojej arogancie, ktorý sa nebojí súdu o tom, ako zmýšľa a ako koná.

Z tohto dôvodu Žaltár predstavuje modlitbu ako základnú realitu života. Vzťah k absolútnemu a transcendentnému – ktorý asketickí učitelia nazývajú „posvätná bázeň pred Bohom“ – je to, čo nás robí plne ľudskými, je to tá hranica, ktorá nás zachraňuje pred sebou samými, zabraňujúc nám vrhnúť sa na život bezohľadne dravo a nenásytne. Modlitba je záchrana ľudskej bytosti.

Samozrejme existuje aj modlitba falošná, modlitba konaná len na ukazovanie sa pred inými. U toho či u tých, čo chodia na omšu iba aby sa ukázali, že sú katolíkmi alebo predviedli svoj najnovšie kúpený model, alebo spravili dobrý spoločenský dojem. Konajú falošnú modlitbu. Ježiš v tomto ohľade dôrazne napomínal (porov. Mt 6,5-6; Lk 9,14). Ale ak berieme modlitbu v opravdivom duchu, s úprimnosťou a zostupuje nám do srdca, potom nám dáva kontemplovať realitu očami samotného Boha.

Keď sa modlíme, každá vec získava „hĺbku“. Toto je v modlitbe zaujímavé, azda začneme s jemnou vecou, ale v modlitbe dosahuje hĺbku, získava váhu, akoby ju Boh vzal do ruky a premenil. To, čo najmenej poslúži voči Bohu ako aj človeku, je modliť sa unavujúcim spôsobom, čisto formálne. Modliť sa ako papagáje. Nie. Modlíme sa srdcom. Modlitba je centrom života. Ak je prítomná modlitba, potom aj brat, sestra, aj nepriateľ, sa stávajú dôležitými. Starodávne príslovie prvých kresťanských mníchov hovorí: «Požehnaný mních, ktorý si po Bohu ctí všetkých ľudí ako Boha» (Evagrius Ponticus, Pojednanie o modlitbe, č. 123). Kto sa klania Bohu, miluje jeho deti. Kto si ctí Boha, ctí si ľudské bytosti.

Preto modlitba nie je nejakým tíšidlom na zmiernenie úzkostí života; alebo každopádne modlitba takého druhu určite nie je kresťanská. Je to skôr tak, že modlitba učí každého z nás zodpovednosti. Vidíme to jasne v „Otčenáši“, ktorý Ježiš naučil svojich učeníkov.

Na učenie sa tomuto spôsobu modlitby je Žaltár veľkou školou. Videli sme, že žalmy nie vždy používajú jemné a láskavé slová, a často nesú vtlačené jazvy existencie. Napriek tomu boli všetky tieto modlitby používané najskôr v Jeruzalemskom chráme a potom v synagógach; aj tie najintímnejšie a najosobnejšie. Takto to vyjadruje Katechizmus katolíckej cirkvi: «Mnohotvárne výrazové formy modlitby žalmov nadobúdajú svoju podobu v chrámovej liturgii a zároveň v srdci človeka» (KKC, 2588). A takto osobná modlitba čerpá a živí sa najprv z modlitby ľudu Izraela a potom z modlitby ľudu Cirkvi.

Aj žalmy v prvej osobe jednotného čísla, ktoré sa zdôverujú s najintímnejšími myšlienkami a problémami jednotlivca, sú kolektívnym dedičstvom až do tej miery, že sa ich modlia všetci a za všetkých. Modlitba kresťanov má toto „dýchanie“, toto duchovné „napätie“, ktoré drží pospolu chrám i svet. Modlitba sa môže začať v prítmí chrámovej lode, ale potom svoj beh končí v uliciach mesta. A naopak, môže klíčiť pri každodenných starostiach a nachádzať zavŕšenie v liturgii. Dvere kostolov nie sú bariéry, ale priepustné „membrány“, pripravené zachytiť volanie všetkých.

V modlitbe žaltára je svet vždy prítomný. Napríklad žalmy dávajú hlas Božiemu prísľubu spásy tým najslabším: «Pretože chudák biedu trie a úbožiak stoná, povstanem teda,» – hovorí Pán – «zachránim toho, ktorým opovrhujú» (12,6). Alebo varujú pred nebezpečenstvom svetského bohatstva, pretože človek v blahobyte «by si toto nevšímal, je ako lichva, čo hynie» (49,21). Alebo zase otvárajú obzor pre Boží pohľad na dejiny: «Pán marí úmysly pohanov, navnivoč privádza myšlienky národov. Ale Pánov úmysel trvá naveky, myšlienky jeho srdca z pokolenia na pokolenie» (33,10-11).

Skrátka, tam, kde je Boh, musí byť aj človek. Sväté písmo je bezpodmienečné: «My milujeme, pretože on prvý miloval nás». On vždy ide pred nami. Vždy nás čaká, pretože nás ako prvý miluje, ako prvý na nás hľadí, ako prvý nám rozumie. Vždy na nás čaká. «Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.» Ak sa denne modlíš množstvo ružencov, ale potom ohováraš druhých, a máš v sebe zášť, máš nenávisť voči iným, toto je čistá strojenosť, nie je to pravda. «A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.» (porov. 1 Jn 4,19-21).

Písmo pripúšťa aj prípad osoby, ktorá síce úprimne hľadá Boha, ale stále sa jej nedarí sa s ním stretnúť; avšak tiež potvrdzuje, že odmietnuť slzy chudobných je vždy za cenu toho, že sa nestretneme s Bohom. Boh neznáša onen „ateizmus“ tých, ktorí popierajú Boží obraz vtlačený v každej ľudskej bytosti. Ten ateizmus každodennosti: verím v Boha, ale od ostatných si držím odstup a dovolím si nenávidieť iných. Toto je praktický ateizmus. Neuznanie ľudskej bytosti ako obrazu Boha je svätokrádež, je to ohavnosť, je to najhoršia urážka, akú možno spraviť voči chrámu a oltáru.

Drahí bratia a sestry, nech nám modlitba žalmov pomôže neupadnúť do pokušenia „bezbožnosti“, teda aby sme nežili a azda sa i nemodlili tak, akoby Boh neexistoval a ako keby neexistovali chudobní.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Ježiš, muž modlitby

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes pri tejto audiencii, tak ako sme to urobili pri predchádzajúcich audienciách, ja zostanem tu, a i keď by sa mi veľmi páčilo zísť a pozdraviť každého, musíme zachovať vzdialenosť, pretože keď zídem, hneď sa pri pozdravovaní vytvorí zhluk, a toto ide proti starostlivosti a prevencii, ktorú musíme mať zoči-voči tejto „panej“, ktorá sa nazýva Covid, a ktorá nám spôsobuje toľko zla.

Preto mi prepáčte, že nezostúpim pozdraviť vás: zdravím vás odtiaľto a nesiem vás všetkých v srdci. A vy, neste ma v srdci, modlite sa za mňa. Zo vzdialenosti sa dá modliť jeden za druhého; ďakujem za pochopenie.

V našom postupe katechéz o modlitbe po prejdení Starého zákona prichádzame teraz k Ježišovi. A Ježiš sa modlieval. Začiatok jeho verejnej misie sa odohráva pri krste v rieke Jordán. Evanjelisti sa zhodujú v tom, že tejto udalosti pripisujú zásadný význam. Rozprávajú, ako sa všetci ľudia zhromaždili v modlitbe, a špecifikujú, že toto zhromaždenie malo jasný kajúcny charakter (porov. Mk 1,5; Mt 3,8). Ľud išiel za Jánom, aby sa dal pokrstiť na odpustenie hriechov: je tu kajúci charakter, obrátenie.

Prvý verejný skutok Ježiša je teda účasť na hromadnej modlitbe ľudu - modlitbe ľudu, ktorý sa dáva pokrstiť, kajúcej modlitbe, kde sa všetci uznávali za hriešnikov. Preto by chcel Ján Krstiteľ oponovať, a hovorí: «Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?» (Mt 3,14). Krstiteľ chápe, kto je Ježiš. Ale Ježiš nástojí: jeho skutok je uposlúchnutím vôle Otca (v. 15), aktom solidarity s našim ľudským postavením.

Ježiš sa modlí s hriešnikmi Božieho ľudu. Toto si zapamätajme: Ježiš je Spravodlivý, nie je hriešnik. Ale chcel zostúpiť až k nám, hriešnikom, a modlí sa s nami, a keď sa my modlíme, on je s nami v modlitbe; je s nami, pretože je v nebi a modlí sa za nás. Ježiš sa stále modlí so svojím ľudom, vždy sa modlí s nami: vždy.

Nikdy sa nemodlíme sami, vždy sa modlíme s Ježišom. Nezostáva na opačnom brehu rieky – „Ja som spravodlivý, vy hriešnici“ –, aby zvýraznil svoju rozdielnosť a vzdialenosť od neposlušného ľudu, ale namočí svoje nohy do tej istej očisťujúcej vody. Zaujíma pozíciu ako hriešnik. A toto je veľkosť Boha, ktorý poslal svojho Syna, ktorý sa zriekol seba samého a javil sa ako hriešnik.

Ježiš nie je nejakým vzdialeným Bohom, a nemôže ním byť. Vtelenie to zjavilo plným a ľudsky nemysliteľným spôsobom. Takto sa začatím svojho poslania Ježiš stavia na čelo kajúceho ľudu, ako ujímajúci sa úlohy prelomiť priechod, cez ktorý následne po ňom my všetci musíme mať odvahou prejsť. Tá cesta, to kráčanie, je však náročné; no on ide, otvárajúc cestu.

Katechizmus katolíckej cirkvi vysvetľuje, že toto je novosť v plnosti času. Hovorí: «Synovskú modlitbu, ktorú Otec očakával od svojich detí, sa konečne modlí sám jeho jednorodený Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti s ľuďmi a pre ľudí» (KKC, 2599). Ježiš sa modlí s nami. Toto si zapíšme do hlavy i do srdca: Ježiš sa modlí s nami.

V ten deň, na brehoch rieky Jordán, je teda celé ľudstvo so svojimi nevyslovenými prahnúcimi túžbami modlitby. Je tu predovšetkým ľud hriešnikov: tí, ktorí si mysleli, že nemôžu byť Bohom milovaní, tí, ktorí sa neodvažovali prekročiť prah chrámu, tí, ktorí sa nemodlili, pretože sa necítili byť hodní. Ježiš prišiel pre všetkých, aj pre nich, a začína presne tým, že sa k nim pripája, stavia sa do čela.

Najmä Lukášovo evanjelium zvýrazňuje atmosféru modlitby, v ktorej sa udial Ježišov krst: «Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo» (Lk 3,21). Modliac sa Ježiš otvára bránu nebies a z toho prielomu zostúpi Duch Svätý. A z výšky hlas oznamuje úžasnú pravdu: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie» (v. 22).

Táto jednoduchá veta ukrýva nesmierny poklad: dáva pochopiť niečo z Ježišovho tajomstva a jeho srdca vždy obráteného k Otcovi. Vo víre života a sveta, ktorý ho príde odsúdiť, aj v tých najtvrdších a najsmutnejších prežívaniach, ktoré bude musieť znášať, aj keď zakúša chvíle, keď nemá kam hlavu skloniť (porov. Mt 8,20), a tiež keď sa okolo neho rozpúta nenávisť a prenasledovanie, Ježiš nie je nikdy bez útočiska, kde spočinúť: prebýva večne v Otcovi.

Hľa jedinečná veľkosť Ježišovej modlitby: Duch Svätý sa zmocňuje jeho osoby a hlas Otca dosvedčuje, že je milovaný, Syn, v ktorom sa On naplno odzrkadľuje.

Táto Ježišova modlitba, ktorá je na brehu rieky Jordán úplne osobná – a taká bude po celý jeho pozemský život –, sa na Turíce skrze milosť stane modlitbou všetkých pokrstených v Kristovi. On sám získal tento dar pre nás, a pozýva nás modliť sa tak, ako sa modlil on.

Preto, ak sa pri modlitbe v niektorý večer cítime slabí a prázdni, ak sa nám zdá, že život bol úplne zbytočný, musíme v tom okamihu prosiť, aby sa Ježišova modlitba stala aj našou. „Ja sa dnes nedokážem modliť, neviem čo robiť: necítim sa na to, som nehodný, nehodná.“ V tej chvíli sa treba zveriť Ježišovi, aby sa modlil za nás. On sa v tej chvíli pred Otcom modlí za nás, je orodovníkom; ukazuje Otcovi svoje rany, kvôli nám. Spoľahnime sa na to!

Ak dôverujeme, potom budeme počuť hlas z neba, hlasnejší než ten, ktorý stúpa zo spodín nás samých, a budeme počuť tento hlas šepkať slová nehy: „Ty si Bohom milovaný, si jeho dieťa, si radosťou nebeského Otca.“ Presne pre nás, pre každého z nás sa ozýva Otcovo slovo: aj keby sme boli zavrhnutí od všetkých, hriešnici najhoršieho druhu. Ježiš nezostúpil do vôd Jordánu pre seba, ale pre nás všetkých.

Bol to celý Boží ľud, čo prichádzal k Jordánu, aby sa modlil, aby žiadal odpustenie, aby sa dal kajúcne pokrstiť. A ako hovorí onen teológ, prichádzali k Jordánu „s obnaženou dušou a bosými nohami“. Toto je pokora. Modlitba si žiada pokoru.

Otvoril nebesia tak, ako Mojžiš otvoril vody Červeného mora, aby sme všetci mohli prejsť za ním. Ježiš nám dal svoju vlastnú modlitbu, ktorou je jeho dialóg lásky s Otcom. Dal nám ho ako semiačko Trojice, ktoré sa chce uchytiť v našich srdciach. Privítajme ho! Prijmime tento dar, dar modlitby. Vždy s Ním. A neschybíme.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Ježiš, učiteľ modlitby

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Musíme sa žiaľ vrátiť k týmto audienciám z Bibliotéky a to, aby sme sa chránili pred nakazením kovidom. Toto nás tiež učí, že musíme byť veľmi pozorní voči úradným predpisom či už politických alebo zdravotníckych autorít, aby sme sa ochránili pred touto pandémiou. Obetujme Pánovi tento náš vzájomný odstup pre dobro všetkých a pamätajme, myslime veľa na chorých, na tých, ktorí prichádzajú do nemocnice už ako separovaní, myslime na lekárov, zdravotníkov, zdravotné sestry, dobrovoľníkov, na mnoho ľudí, ktorí pracujú s chorými v tomto čase: oni riskujú život, ale robia to z lásky k blížnemu, ako povolanie. Modlime sa za nich.“

Po týchto úvodných slovách prešiel pápež František k samotnej katechéze:

Počas svojho verejného života Ježiš neustále odkazuje na silu modlitby. Evanjeliá nám to ukazujú, keď sa uťahuje na odľahlé miesta, aby sa modlil. Ide o stručné a diskrétne opisy, ktoré nám umožňujú iba si predstaviť tie modlitbové dialógy. Jasne však svedčia o tom, že ani v čase najväčšieho venovania sa chudobným a chorým Ježiš nikdy nezanedbával svoj dôverný rozhovor s Otcom. Čím viac bol ponorený do potrieb ľudí, tým viac cítil potrebu odpočinku v spoločenstve Trojice, návratu k Otcovi a Duchu Svätému.

V Ježišovom živote je teda jedno tajomstvo, ukryté pred ľudskými očami, ktoré predstavuje oporný bod všetkého. Ježišova modlitba je tajomná realita, z ktorej tušíme len niečo, ale ktorá nám umožňuje vnímať celú jeho misiu v správnej perspektíve. V tých hodinách osamote – pred svitaním alebo v noci –, sa Ježiš ponára do svojej dôvernosti s Otcom, totiž do Lásky, po ktorej smädí každá duša. Toto vychádza na povrch už od prvých dní jeho verejného účinkovania.

Napríklad v jednu sobotu, mestečko Kafarnaum sa premieňa v „poľnú nemocnicu“: po západe slnka prinášajú k Ježišovi všetkých chorých a on ich uzdravuje. Avšak pred svitaním sa Ježiš vytratí: utiahne sa na osamelé miesto a modlí sa. Šimon a ostatní ho hľadajú a keď ho nájdu, vravia mu: „Všetci ťa hľadajú!“ Čo odpovie Ježiš? „Musím ísť kázať do ostatných dedín; preto som prišiel“ (porov. Mk 1,35-38). Ježiš je vždy o niečo ďalej, ďalej v modlitbe s Otcom i ďalej pri iných dedinách, iných horizontoch, kam treba ísť kázať, iných národoch.

Modlitba je tým kormidlom, ktoré vedie Ježišov kurz. To, čo určuje etapy jeho misie nie sú úspechy, ani súhlasná odozva, ani tá lákavá veta „všetci ťa hľadajú“. To, čo vytyčuje Ježišovo kráčanie je cesta menej pohodlná, ktorá však poslúcha vnuknutia Otca, ktorým Ježiš načúva a ktoré prijíma vo svojej modlitbe osamote.

Katechizmus hovorí: «Keď sa Ježiš modlí, už tým nás učí modliť sa» (č. 2607). Preto z Ježišovho príkladu môžeme vyťažiť niektoré charakteristiky kresťanskej modlitby.

V prvom rade jej patrí prvenstvo: je prvou túžbou dňa, niečím, čo sa koná na úsvite, prv než sa svet prebudí. Ona prinavracia dušu tomu, čo by inak zostalo bez dychu. Deň prežitý bez modlitby sa vydáva nebezpečenstvu, že sa premení na otravné alebo otupné prežívanie: všetko, čo sa nám prihodí, sa môže pre nás zmeniť na zle znášaný a slepý údel. Ježiš naopak vychováva k poslušnosti voči realite, a teda k načúvaniu.

Modlitba je v prvom rade načúvanie a stretnutie sa s Bohom. Každodenné problémy sa teda nestanú prekážkami, ale výzvami samotného Boha načúvať a stretnúť sa s tým, koho máme pred sebou. Skúšky života sa tak menia na príležitosti k rastu vo viere a láske. Každodenná cesta vrátane námah získava perspektívu „povolania“. Modlitba má moc premeniť v živote na dobro to, čo by inak bolo odsúdením; modlitba má moc otvoriť veľký obzor mysli a rozšíriť srdce.

Na druhom mieste je modlitba umením, ktoré sa má praktizovať s vytrvalosťou. Sám Ježiš nám hovorí: klopte, klopte, klopte. Všetci sme schopní príležitostných modlitieb, ktoré sa rodia z emócie daného okamihu; ale Ježiš nás učí inému typu modlitby: takej, ktorá pozná disciplínu, cvik, a berie sa ako životné pravidlo. Vytrvalá modlitba prináša postupnú premenu, robí nás silnými v čase súženia, dáva milosť opory od Toho, ktorý nás miluje a vždy chráni.

Ďalšou charakteristikou Ježišovej modlitby je samota. Kto sa modlí, neuniká zo sveta, ale dáva prednosť odľahlým miestam. Tam, v tichu, sa môžu vynoriť mnohé hlasy, ktoré skrývame vo vnútri: potláčané túžby, pravdy, ktoré zanovito udúšame a podobne. A predovšetkým, v tichosti hovorí Boh. Každý človek potrebuje priestor pre seba samého, kde môže kultivovať svoj vlastný vnútorný život, kde činy nachádzajú zmysel. Bez vnútorného života sa stávame povrchnými, podráždenými, úzkostlivými – ako nás úzkosť zraňuje! Preto musíme prichádzať k modlitbe; bez vnútorného života unikáme z reality a unikáme aj sami pred sebou, sme mužmi a ženami stále na úteku.

Napokon je Ježišova modlitba miestom, kde sa chápe, že všetko pochádza od Boha a k nemu sa aj vracia. My ľudské bytosti sa niekedy nazdávame, že sme pánmi všetkého, alebo naopak stratíme všetku úctu k sebe samým, prechádzame z jednej strany na druhú. Modlitba nám pomáha znovu nájsť správny rozmer, vo vzťahu s Bohom, naším Otcom, a so všetkým stvorením.

A nakoniec, Ježišova modlitba je odovzdať sa do rúk Otca, ako Ježiš v tej úzkosti v Olivovej záhrade: „Otče, ak je to možné..., ale nech sa stane tvoja vôľa“. Odovzdanie sa do rúk Otca. Keď sme rozrušení, trochu znepokojení, je krásne, že Duch Svätý nás premieňa zvnútra a vedie nás k tejto odovzdanosti do rúk Otca: „Otče, nech sa stane tvoja vôľa“.

Drahí bratia a sestry, nanovo objavme v evanjeliu Ježiša Krista ako učiteľa modlitby, a vstúpme do jeho školy. Ubezpečujem vás, že nájdeme radosť a pokoj.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Vytrvalá modlitba

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o modlitbe. Niekto mi povedal: „Hovoríte príliš veľa o modlitbe. Nie je to potrebné“. Áno, je to potrebné. Pretože ak sa nemodlíme, nebudeme mať silu napredovať v živote. Modlitba je ako kyslík života. Modlitba znamená privolávať k nám prítomnosť Ducha Svätého, ktorý nás vedie vždy vpred. Preto tak veľa hovorím o modlitbe.

Ježiš dal príklad nepretržitej modlitby, konanej s vytrvalosťou. Neustály dialóg s Otcom, v tichu a rozjímaní, je oporným bodom celého jeho poslania. Evanjeliá nám uvádzajú aj jeho povzbudzovanie učeníkov, aby sa modlili vytrvalo, neúnavne. Katechizmus pripomína tri podobenstvá obsiahnuté v Lukášovom evanjeliu, ktoré podčiarkujú túto charakteristiku Ježišovej modlitby (porov. KKC 2613).

Modlitba musí byť predovšetkým húževnatá: ako ten muž v podobenstve, ktorý, keď potrebuje pohostiť nečakaného hosťa, ide uprostred noci zaklopať u priateľa a poprosiť ho o chlieb. Priateľ odpovedá „nie!“, pretože už je v posteli, ale on nalieha a trvá na tom, až kým ho neprinúti vstať a dať mu chlieb (porov. Lk 11,5-8). Neodbytná prosba. Avšak Boh je trpezlivejší ako my, a ten, kto klope s vierou a vytrvalosťou na dvere jeho srdca, neostane sklamaný. Boh vždy odpovie. Vždy. Náš Otec dobre vie, čo potrebujeme; naliehanie neslúži na to, aby ho informovalo alebo presvedčilo, ale slúži na to, aby v nás živilo túžbu a očakávanie.

Druhé podobenstvo je o vdove, ktorá sa obráti na sudcu, aby jej pomohol dosiahnuť spravodlivosť. Tento sudca je skorumpovaný, je to bezohľadný muž, ale nakoniec sa roztrpčený naliehaním vdovy rozhodne jej vyhovieť (porov. Lk 18,1-8). A uvažuje takto: „Nuž, radšej vyriešim jej problém a strasiem sa jej, než by mala neustále chodiť horekovať predo mnou.“ Toto podobenstvo nám dáva porozumieť, že viera nie je chvíľkovým impulzom, ale odvážnou odhodlanosťou vzývať Boha, dokonca s ním „diskutovať“, nikdy nerezignujúc pred zlom a nespravodlivosťou.

Tretie podobenstvo predstavuje farizeja a výbercu daní, ktorí sa idú modliť do chrámu. Prvý sa obracia na Boha chválením sa svojimi zásluhami; druhý sa cíti nehodným čo i len vstúpiť do svätyne. Boh však nenačúva modlitbe toho prvého, teda modlitbe pyšných, zatiaľ čo vyhovie modlitbe pokorných (porov. Lk 18,9-14). Neexistuje skutočná modlitba bez ducha pokory. Je to práve pokora, ktorá nás vedie prosiť v modlitbe.

Učenie evanjelia je jasné: musíme sa modliť vždy, aj keď sa všetko javí márne, keď sa Boh zdá byť hluchý a nemý a zdá sa nám, že strácame čas. Aj keď sa nebo zatiahne, kresťan sa neprestáva modliť. Jeho modlitba ide ruka v ruke s vierou. A viera sa v mnohých dňoch nášho života môže javiť ako ilúzia, neplodná námaha. Existujú temné chvíle v našom živote a v týchto momentoch sa viera zdá byť ilúziou. Avšak praktizovať modlitbu znamená aj prijať túto námahu. „Otče, idem sa modliť, ale necítim nič... cítim sa ako s vyschnutým srdcom, vyprahnutým“. Musíme však pokračovať ďalej, s touto námahou temných chvíľ, tých chvíľ, keď necítime nič. Mnoho svätcov a svätíc zakúsilo noc viery a mlčanie Boha – keď klopeme a Boh neodpovedá – a títo svätci boli vytrvalí.

Ten, kto sa modlí v týchto temných nociach viery, nie je nikdy sám. Ježiš v skutočnosti nie je iba svedkom a učiteľom modlitby, ale je ešte viac. Prijíma nás do svojej modlitby, aby sme sa mohli modliť v ňom a skrze neho. A toto je dielo Ducha Svätého. Z tohto dôvodu nás evanjelium pozýva, aby sme sa modlili k Otcovi v mene Ježiša. Svätý Ján uvádza tieto Pánove slová: «Urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi» (14,13). A Katechizmus vysvetľuje, že «istota, že naše prosby budú vypočuté, sa v tejto Novej zmluve zakladá na Ježišovej modlitbe» (č. 2614). Ona dáva tie krídla, ktoré modlitba človeka vždy túžila vlastniť.

Ako tu nepripomenúť slová 91. žalmu, plné dôvery, prýštiace zo srdca, ktoré vo všetkom dúfa v Boha: «Svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute. Jeho pravda je štítom a pancierom, nebudeš sa báť nočnej hrôzy, ani šípu letiaceho vo dne, ani moru, čo sa tmou zakráda, ani nákazy, čo pustoší na poludnie» (v. 4-6) Práve v Kristovi sa napĺňa táto úžasná modlitba, v ňom nachádza svoju plnú pravdivosť. Bez Ježiša by našim modlitbám hrozilo, že sa zredukujú na ľudské námahy, odsúdené zväčša na neúspech. Avšak on na seba vzal každé volanie, každý ston, každý jasot, každú prosbu... každú ľudskú modlitbu. A nezabúdajme na Ducha Svätého, ktorý sa modlí v nás; je to on, ktorý nás vedie modliť sa, ktorý nás privádza k Ježišovi. Je darom, ktorý nám dali Otec a Syn, aby sme napredovali v ústrety Bohu. A Duch Svätý, keď sa modlíme, je ten, ktorý sa modlí v našich srdciach.

Kristus je pre nás všetkým, dokonca aj v našom živote modlitby. Svätý Augustín to povedal vyjadrením plným svetla, ktoré nájdeme aj v Katechizme: Ježiš «sa modlí za nás ako náš kňaz, modlí sa v nás ako naša hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu. Poznávajme teda náš hlas v ňom a jeho hlas v nás» (č. 2616). A práve preto kresťan, ktorý sa modlí, sa neobáva ničoho, zveruje sa Duchu Svätému, ktorý nám bol daný ako dar a ktorý sa modlí v nás, vzbudzujúc modlitbu. Nech nás samotný Duch Svätý, Učiteľ modlitby, učí ceste modlitby.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Panna Mária, žena modlitby

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste katechéz o modlitbe dnes stretáme Pannu Máriu, ako ženu modlitby. Mária sa modlievala. Keď ešte svet o nej nevie, keď je ešte jednoduchou dievčinou, snúbenicou muža z Dávidovho domu, Mária sa modlí. Môžeme si predstaviť devu z Nazareta, uzobranú v tichu, v nepretržitom dialógu s Bohom, ktorý jej čoskoro zverí svoje poslanie. Je plná milostí a nepoškvrnená od počatia, no ešte nič nevie o svojom prekvapujúcom a mimoriadnom povolaní a o tom rozbúrenom mori, ktorým bude musieť prejsť. Jedna vec je istá: Mária patrí k veľkému zástupu tých pokorných srdcom, ktorých oficiálni historici nezaraďujú do svojich kníh, ale cez ktorých Boh pripravil príchod svojho Syna.

Mária si svoj život nezariaďuje sama od seba: čaká, že Boh vezme opraty jej cesty a povedie ju kam on chce. Je poslušná, a touto svojou ochotou predurčuje veľké udalosti, ktoré uvádzajú Boha do sveta. Katechizmus nám pripomína jej neustálu a starostlivú prítomnosť v dobrotivom pláne Otca a v priebehu Ježišovho života (porov. KKC 2617-2618).

Mária je v modlitbe, keď archanjel Gabriel prichádza k nej do Nazareta so zvestovaním. Jej „Hľa, tu som“, maličké a pritom nesmierne, ktoré v tom okamihu dáva poskočiť radosťou celé stvorenie, predchádzali v dejinách spásy mnohé iné „hľa tu som“, v mnohých dôveryplných poslúchnutiach, ochotných plniť Božiu vôľu. Niet lepšieho spôsobu modlitby, než zaujať tak ako Mária postoj otvorenosti, srdca otvoreného Bohu: „Pane, to, čo Ty chceš, kedy Ty chceš a ako Ty chceš“. Teda srdce otvorené vôli Božej. A Boh vždy odpovedá.

Koľkí veriaci takto prežívajú svoju modlitbu! Takto sa modlia tí pokornejší srdcom, s tou najzákladnejšou pokorou, takpovediac s pokornou jednoduchosťou: „Pane, to, čo Ty chceš, kedy Ty chceš a ako Ty chceš“. Takto sa modlia a nezlostia sa, že dni sú plné problémov, ale idú v ústrety realite a vedia, že v pokornej láske, v láske ponúkanej v každej situácii, sa stávame nástrojmi Božej milosti. Pane, to, čo Ty chceš, kedy Ty chceš a ako Ty chceš. Jedna jednoduchá modlitba, ale je to vloženie nášho života do rúk Pána: nech je to on, kto nás vedie. Všetci sa takto môžeme modliť, takmer bez slov.

Modlitba vie utíšiť nepokoj: avšak my sme nepokojní, stále chceme niečo prv než by sme o to poprosili a chceme to hneď. Tento nepokoj nám škodí, a modlitba vie nepokoj utíšiť, vie ho premeniť v ochotu. Keď som nepokojný, začnem sa modliť a modlitba mi otvára srdce a robí ma ochotným pre Božiu vôľu. Panna Mária v tých pár okamihoch zvestovania vedela odmietnuť strach, hoci tušila, že jej „áno“ so sebou prinesie veľmi tvrdé skúšky.

Ak v modlitbe chápeme, že každý deň darovaný od Boha je povolaním, vtedy si rozširujeme srdce a prijímame všetko. Učíme sa povedať: „To, čo chceš Ty, Pane. Sľúb mi iba, že budeš prítomný na každom kroku mojej cesty“. Toto je dôležité: prosiť Pána o jeho prítomnosť na každom kroku našej cesty: aby nás nenechal samých, aby nás neopustil v pokušeniach, aby nás neopustil v zlých chvíľach. Takto je to v závere Otčenáša: prosiť Pána o túto milosť nás naučil sám Ježiš.

Mária sprevádza v modlitbe celý Ježišov život, až po smrť a zmŕtvychvstanie; a na konci pokračuje a sprevádza i prvé kroky rodiacej sa Cirkvi (porov. Sk 1,14). Mária sa modlí s učeníkmi, ktorí si prešli pohoršením kríža. Modlí sa s Petrom, ktorý podľahol strachu a plakal kvôli výčitkám. Mária je tam, s učeníkmi, uprostred mužov a žien, ktorých jej Syn povolal, aby utvárali jeho spoločenstvo. Mária sa medzi nimi nerobí kňazom, nie. Je Matkou Ježiša, ktorá sa s nimi modlí, v spoločenstve, ako jedna zo spoločenstva. Modlí sa s nimi a modlí sa za nich.

A znovu, jej modlitba predchádza budúcnosť, ktorá sa napĺňa: dielom Ducha Svätého sa stala Božou Matkou, a dielom Ducha Svätého sa stáva Matkou Cirkvi. Modliac sa s rodiacou sa Cirkvou sa stáva Matkou Cirkvi, sprevádza učeníkov pri prvých krokoch Cirkvi v modlitbe, očakávajúc Ducha Svätého. V tichu, stále v tichosti. Modlitba Márie je tichá. Evanjelium nám rozpráva len o jednej Máriinej modlitbe: v Káne, keď prosí svojho Syna za tých úbohých ľudí, ktorým hrozí, že sa na hostine stane trapas. Len si to predstavme: urobiť svadobnú oslavu a skončiť ju s mliekom, lebo chýba víno! Aký trapas! A ona sa modlí a prosí Syna, aby ten problém vyriešil.

Máriina prítomnosť je sama osebe modlitbou, a jej prítomnosť medzi učeníkmi vo Večeradle, očakávajúc Ducha Svätého, je modlitbou. Takto Mária rodí Cirkev, je Matkou Cirkvi. Katechizmus vysvetľuje: «Vo viere jeho poníženej služobnice Boží dar» – čiže Duch Svätý – «nachádza prijatie, na ktoré Boh čakal už od začiatku čias». (KKC, 2617).

V Panne Márii sa prirodzená ženská intuícia vyzdvihuje vďaka jej jedinečnému spojeniu s Bohom v modlitbe. Preto, keď čítame Evanjelium, všímame si, že občas akoby zmizla, aby sa potom opäť zaskvela v kľúčových chvíľach: Mária je otvorená Božiemu hlasu, ktorý vedie jej srdce, ktorý vedie jej kroky tam, kde je potrebná jej prítomnosť. Tichá prítomnosť matky a učeníčky. Mária je prítomná, pretože je Matka, ale je tiež prítomná pretože je prvou učeníčkou, ktorá sa lepšie naučila Ježišovým veciam. Mária nikdy nehovorí: „Poďte, ja to vyriešim“. Ale hovorí: „Urobte to, čo vám on povie“, vždy ukazujúc prstom na Ježiša. Tento postoj je typický pre učeníka, a ona je prvou učeníčkou. Modlí sa ako Matka a modlí sa ako učeníčka.

«Mária zachovávala všetky tieto veci vo svojom srdci a premýšľala o nich» (Lk 2,19). Takto evanjelista Lukáš vyobrazuje Matku Pána v Evanjeliu o detstve. Všetko, čo sa deje okolo nej, vyúsťuje do reflexie v hĺbke jej srdca: dni plné radosti, ako aj najtemnejšie chvíle, keď sa i ona namáha, aby porozumela, akými cestami musí prejsť Vykúpenie. Všetko končí v jej srdci, pretože to prechádza sitom modlitby a ňou sa premieňa. Či už ide o dary od mudrcov, alebo o útek do Egypta, až po ten strašný piatok umučenia: Matka všetko uchováva a prináša do svojho rozhovoru s Bohom.

Niekto prirovnal Máriino srdce k perle neporovnateľnej nádhery, vytvorenej a vycibrenej trpezlivosťou prijímania Božej vôle cez Ježišove tajomstvá, rozjímané v modlitbe. Aké krásne by bolo, keby sme sa i my mohli aspoň trošku podobať našej Matke! So srdcom otvoreným Božiemu Slovu, so srdcom tichým, so srdcom poslušným, so srdcom, ktoré vie prijať Božie Slovo a umožňuje mu rásť ako semiačku dobra Cirkvi.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba rodiacej sa Cirkvi

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Prvé kroky Cirkvi vo svete boli udávané modlitbou. Apoštolské spisy a veľká narácia Skutkov apoštolov nám uchovávajú obraz Cirkvi, ktorá kráča, Cirkvi činorodej, ktorá však nachádza v modlitbových zhromaždeniach základ a impulz k misionárskej činnosti. Obraz prvotnej jeruzalemskej komunity je oporným bodom pre každú ďalšiu kresťanskú skúsenosť. Lukáš píše v Knihe Skutkov apoštolov: «Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách» (2,42). Komunita vytrváva v modlitbe.

Tu nachádzame štyri základné charakteristiky cirkevného života: prvou je načúvanie náuky apoštolov, druhou je ochrana vzájomnej jednoty, treťou lámanie chleba a štvrtou je modlitba. Ony nám pripomínajú, že existencia Cirkvi má zmysel, ak zostáva pevne zjednotená s Kristom, čiže v spoločenstve, v jeho slove, v Eucharistii a v modlitbe. Je to spôsob, ako sa zjednocujeme s Kristom.

Ohlasovanie a katechéza dosvedčujú slová a činy Učiteľa; neustála snaha o bratskú jednotu chráni pred sebectvom a skupinkovaním; lámanie chleba uskutočňuje sviatosť Ježišovej prítomnosti uprostred nás: on nikdy nebude absentovať, v Eucharistii je on sám. On žije a kráča s nami. A napokon modlitba, ktorá je priestorom pre dialóg s Otcom, prostredníctvom Krista v Duchu Svätom.

Všetko, čo v Cirkvi rastie mimo týchto „súradníc“, je bez základov. Na to, aby sme rozlíšili nejakú situáciu, sa musíme spytovať, ako sa v nej uplatňujú tieto štyri súradnice: ohlasovanie, neustála snaha o bratskú jednotu, láska k blížnemu, lámanie chleba – čiže eucharistický život – a modlitba. Každú situáciu treba posudzovať vo svetle týchto štyroch súradníc. To, čo do nich nezapadá, nemá ekleziálnosť, nie je to cirkevné. To Boh vytvára Cirkev, nie úžasnosť jej diel.

Cirkev nie je trh; Cirkev nie je akousi skupinkou podnikateľov, ktorí napredujú s týmto novým podnikom. Cirkev je dielo Ducha Svätého, ktorého nám Ježiš poslal, aby nás zhromažďoval. Cirkev je práve touto prácou Ducha v kresťanskom spoločenstve, v komunitnom živote, v Eucharistii, v modlitbe, neustále. A všetko to, čo vyrastá mimo týchto súradníc, je bez základu, je ako dom postavený na piesku (porov. Mt 7,24-27). Tým, kto vytvára Cirkev, je Boh, nie vychýrenosť diel.

To, čo naše snahy napĺňa zmyslom, je Ježišovo slovo. Budúcnosť sveta sa buduje v pokore. Niekedy cítim veľký smútok, keď vidím niektoré komunity, ktoré síce v dobrej vôli, no strácajú cestu, pretože si myslia, že budú Cirkev vytvárať zhromaždeniami, ako by bola politickou stranou: «Čo si väčšina či menšina myslí o tom, o tamtom... Toto je ako synoda, musíme ísť synodálnou cestou...» - Ja si kladiem otázku: Ale kde je tam Duch Svätý? Kde je modlitba? Kde je komunitná láska? Kde je Eucharistia? Bez týchto štyroch súradníc sa Cirkev stáva ľudskou spoločnosťou, akousi politickou stranou – väčšina, menšina – zmeny sa robia akoby to bol nejaký podnik, kvôli väčšine alebo menšine... Avšak nie je tam Duch Svätý.

A prítomnosť Ducha Svätého je garantovaná práve týmito štyrmi súradnicami. Aby sme zhodnotili situáciu, či je cirkevná alebo nie, pýtajme sa na tieto štyri veci: komunitný život, modlitba, Eucharistia... [ohlasovanie] - ako sa rozvíja život v týchto štyroch súradniciach. Ak toto chýba, chýba Duch a ak chýba Duch, budeme pekným humanitárnym združením, dobročinnou organizáciou, ba i stranou, takpovediac cirkevnou, ale nie je to Cirkev. A preto Cirkev nemôže rásť prostredníctvom týchto vecí: nerastie vďaka prozelytizmu, ako ktorýkoľvek podnik, rastie vďaka príťažlivosti. A kto uvádza do pohybu príťažlivosť? Duch Svätý. Nikdy nezabudnime na toto slovo Benedikta XVI.: „Cirkev nerastie prozelytizmom, rastie príťažlivosťou“. Ak chýba Duch Svätý, ktorý je tým, kto priťahuje k Ježišovi, tam nie je Cirkev. Je to pekný klub priateľov, v poriadku, s dobrými úmyslami, ale nie je to Cirkev, nie je to synodalita.

Čítajúc Skutky apoštolov teda odhaľujeme, akým tým mocným motorom evanjelizácie sú modlitbové zhromaždenia, kde ten, kto sa ich zúčastňuje, zakúša naživo Ježišovu prítomnosť a je zachytený Duchom. Členovia prvej komunity – avšak toto platí vždy, aj pre nás dnes – vnímajú, že dejiny stretnutia s Ježišom sa nezastavili vo chvíli Nanebovstúpenia, ale pokračujú v ich živote. Rozprávajúc to, čo povedal a urobil Pán – načúvanie Slovu –, modliac sa, aby sme vstúpili do spoločenstva s ním, sa všetko stáva živým. Modlitba vlieva svetlo a teplo: dar Ducha v nich dáva zrod zapálenosti.

V tejto súvislosti má Katechizmus jeden veľmi hutný výraz. Hovorí takto: «Duch Svätý [...] pripomína Krista svojej modliacej sa Cirkvi, uvádza ju aj do plnej pravdy a vzbudzuje nové formulácie, ktoré vyjadria nevyspytateľné Kristovo tajomstvo pôsobiace v živote, vo sviatostiach a v poslaní jeho Cirkvi» (č. 2625). Tu je dielo Ducha v Cirkvi: pripomínať Ježiša. A sám Ježiš povedal: On vás naučí a pripomenie vám.

Misiou je pamätať na Ježiša, nie však ako pamäťové cvičenie. Kresťania, kráčajúc po cestách misie, pripomínajú Ježiša a zároveň ho nanovo sprítomňujú; a od neho, jeho Ducha, prijímajú podnet ku kráčaniu, k ohlasovaniu, k službe. V modlitbe sa kresťan ponára do tajomstva Boha, ktorý miluje každého človeka, toho Boha, ktorý túži, aby sa evanjelium ohlasovalo všetkým. Boh je Bohom pre všetkých a v Ježišovi bol každý múr rozdelenia definitívne zrúcaný: ako hovorí sv. Pavol, On je náš pokoj, čiže «z oboch urobil jedno» (Ef 2,14). Ježiš vytvoril jednotu.

Takto je život prvotnej Cirkvi rytmizovaný neustálym sledom slávení, zhromaždení, časov modlitby, ako komunitnej, tak aj osobnej. A je to Duch, ktorý dáva silu kazateľom, ktorí sa vydávajú na cestu a ktorí z lásky k Ježišovi brázdia moria, čelia nebezpečenstvám, podstupujú ponižovania.

Boh dáva lásku, Boh žiada lásku. Toto je ten mystický koreň celého života veriaceho človeka. Modliaci sa prví kresťania, ale aj my, ktorí prichádzame o stáročia neskôr, všetci zažívame tú istú skúsenosť. Všetko rozhýbava Duch Svätý. A každý kresťan, ktorý nemá strach venovať čas modlitbe, si môže osvojiť slová apoštola Pavla: «Život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa» (Gal 2,20).

Modlitba ti pomáha uvedomovať si to. Jedine v tichu adorácie zakúšame celú pravdu týchto slov. Musíme sa vrátiť k zmyslu pre adoráciu. Klaňať sa, adorovať Boha, adorovať Ježiša, adorovať Ducha Svätého. Otca, Syna a Ducha Svätého: adorovať. V tichu. Modlitba adorácie je modlitba, ktorá nám dáva spoznať Boha ako začiatok a koniec celých dejín. A táto modlitba je živým ohňom Ducha Svätého, ktorý dáva silu svedectvu a misii.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Požehnanie

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa pristavíme pri jednom podstatnom rozmere modlitby: je ním požehnanie. Pokračujme v úvahách o modlitbe. V rozprávaniach o stvorení (porov. Gn 1-2) Boh neustále žehná životu, vždy. Požehnáva zvieratá (1,22), požehnáva muža a ženu (1,28), nakoniec požehnáva sobotu, deň odpočinku a potešenia zo všetkého stvorenia (2,3). Je to Boh, ktorý požehnáva. Na prvých stránkach Biblie sa neustále opakujú požehnania. Boh žehná, ale aj ľudia požehnávajú, a čoskoro sa vyjaví, že požehnanie má zvláštnu silu, ktorá toho, kto ho prijíma, sprevádza po celý život a robí ľudské srdce schopným nechať sa Bohom premeniť (pozri II. vatik. koncil, Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 61).

Na počiatku sveta je teda Boh, ktorý „dobrorečí“, vyslovuje dobro, žehná. Vidí, že, každé dielo jeho rúk je dobré a krásne, a keď prichádza človek a stvorenie je zavŕšené, uznáva, že je to «veľmi dobré» (Gn 1,31). Krátko na to sa tá krása, ktorú Boh vložil do svojho diela prekrúti a ľudská bytosť sa stane skazeným stvorením, schopným šíriť vo svete zlo a smrť; ale nič nemôže zničiť ten prvý odtlačok Boha, odtlačok dobroty, ktorý Boh vložil do sveta, do ľudskej prirodzenosti, do každého z nás: schopnosť žehnať a skutočnosť, že sme požehnaní. Boh sa nepomýlil pri stvorení a ani pri stvorení človeka. Nádej sveta spočíva plne v Božom požehnaní: on nás naďalej miluje, on ako prvý, ako hovorí básnik Péguy (Le porche du mystère de la deuxième vertu), sa neustále nádeja v naše dobro.

Tým veľkým Božím požehnaním je Ježiš Kristus, to je ten veľký Boží dar, jeho Syn. Je požehnaním pre celé ľudstvo, je požehnaním, ktoré nás všetkých zachránilo. Je večným Slovom, ktorým nás Otec požehnal «keď sme boli ešte hriešnici» (Rim 5,8), hovorí svätý Pavol: je Slovom, ktoré sa stalo telom a obetovalo sa za nás na kríži.

Svätý Pavol s pohnutím ohlasuje plán Božej lásky a hovorí takto: «Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi» (Ef 1,3-6).

Neexistuje hriech, ktorý by mohol úplne zničiť Kristov obraz prítomný v každom z nás. Nijaký hriech nemôže zmazať ten obraz, ktorý nám dal Boh. Obraz Krista. Môže ho znetvoriť, ale nie vyňať z Božieho milosrdenstva. Hriešnik môže zotrvávať vo svojich chybách dlhý čas, ale Boh trpezlivo vyčkáva až do posledku, dúfajúc, že nakoniec sa to srdce roztvorí a zmení. Boh je ako dobrý otec a dobrá matka – a on tým dobrým otcom naozaj je, i matkou – čo nikdy neprestanú milovať svoje dieťa, akokoľvek by mohlo zlyhať, vždy.

Prichádza mi na um, ako som mnohokrát videl čakať ľudí v rade pred väznicou, mnohé mamy tam stáli, aby mohli vidieť syna väzňa. Neprestanú toho syna milovať a vedia, že ľudia z okoloidúceho autobusu si pomyslia: „Aha, toto je mama väzňa...“ Neostýchajú sa, ba či áno, hanbia sa, no nezastaví ich to, lebo syn je dôležitejší než tá hanba. Takto sme i my pre Boha dôležitejší než všetky hriechy, ktoré môžeme spraviť, pretože on je otec, je matka, je číra láska, navždy nás požehnal. A nikdy nám neprestane žehnať.

Silným zážitkom je čítať tieto biblické texty o požehnávaní v nejakom väzení alebo nejakej nápravnej komunite. Dať pocítiť tým ľuďom, že zostávajú požehnávaní napriek ich vážnym chybám, že nebeský Otec ich má neustále rád a dúfa, že sa konečne otvoria dobru. Ak ich dokonca aj najbližší príbuzní opustili, lebo ich už posudzujú ako nenapraviteľných, pre Boha sú stále synmi. Boh nemôže zmazať v nás obraz syna, každý z nás je synom, je dcérou. Niekedy sa dajú vidieť zázraky: muži a ženy, ktorí sa znovuzrodia. Pretože nachádzaj toto požehnanie, ktoré ich pomazalo ako synov. Pretože Božia milosť mení život: berie nás takých akí sme, ale nás nikdy nenechá takými istými.

Pomyslime na to, čo napríklad urobil Ježiš so Zachejom (porov. Lk 19,1-10). Všetci v ňom videli zlo; Ježiš naopak uzrie štrbinku dobra, a tade, cez jeho zvedavosti vidieť Ježiša dá k nemu preniknúť milosrdenstvu, ktoré zachraňuje. Takto sa zmení najprv srdce, a potom život Zacheja. V ľuďoch zavrhnutých a odmietaných videl Ježiš nezmazateľné požehnanie Otca. Zachej je verejný hriešnik, urobil veľa zlých vecí, ale Ježiš videl ten nezmazateľný znak Otcovho požehnania, a tam pramení jeho súcit.

Tá veta sa opakuje v Evanjeliu veľa krát: „Mal s ním súcit“ - a tento súcit ho vedie, aby mu pomohol a premenil jeho srdce. Ba ešte viac, prišiel sa stotožniť s každým núdznym človekom (porov. Mt 25,31-46). V úryvku Matúša 25 o finálnom protokole, podľa ktorého budeme všetci súdení, Ježiš hovorí: „Bol som hladný, bol som nahý, bol som vo väzení, bol som v nemocnici, bol som to ja...“

Bohu, ktorý požehnáva, i my odpovedajme dobrorečením – Boh nás naučil dobrorečiť, a my musíme dobrorečiť: je to modlitba chvály, adorácie, poďakovania. Katechizmus píše: «Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie dary. Pretože Boh požehnáva, môže srdce človeka ako odpoveď velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania» (KKC 2626). Modlitba je radosť a uznanie. Boh nečakal, kým sa obrátime, aby nás začal milovať, ale urobil to oveľa skôr, keď sme boli ešte v hriechu.

Nemôžeme len dobrorečiť tomu Bohu, ktorý nám žehná, musíme dobrorečiť všetkému v ňom, všetkým ľuďom - dobrorečiť Bohu a dobrorečiť bratom, žehnať svet: a toto je koreň kresťanskej miernosti, schopnosť cítiť sa požehnaní a schopnosť žehnať. Ak by sme všetci takto konali, istotne by neexistovali vojny. Tento svet potrebuje požehnanie, a my môžeme požehnanie dať i prijať ho. Otec nás miluje. A zostáva nám len radosť dobrorečiť mu a radosť ďakovať mu, a učiť sa od neho nezlorečiť, ale dobrorečiť.

A tu už len jedno slovo ľuďom, ktorí sú zvyknutí zlorečiť, ľuďom, ktorí majú vždy v ústach, i v srdci, nejaké nepekné slovo, zlorečenie. Každý z nás sa môže zamyslieť: mám tento zvyk zlorečiť? A prosme si od Pána milosť zmeniť tento zvyk, pretože my máme srdce požehnané a z požehnaného srdca nemôže vychádzať zlorečenie. Nech nás Pán naučí nikdy nezlorečiť, ale dobrorečiť.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Prosebná modlitba

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Budeme pokračovať s našimi reflexiami o modlitbe. Kresťanská modlitba je plne ľudská – modlíme sa ako ľudské osoby, ako to, čím sme –, zahŕňa chválu i prosenie. V skutočnosti, keď Ježiš učil svojich učeníkov modliť sa, urobil to cez „Otčenáš“, aby sme sa postavili pred Boha vo vzťahu synovskej dôvery a predložili mu všetky naše prosby. Prosíme Boha o tie najvyššie dary: posvätenie jeho mena medzi ľuďmi, príchod jeho panovania, naplnenie jeho vôle dobra voči svetu.

Katechizmus pripomína: «V prosbách je istá hierarchia. Predovšetkým sa prosí o kráľovstvo a potom o to, čo je potrebné, aby sme ho mohli prijať a spolupracovať na jeho príchode» (č. 2632). Avšak v „Otčenáši“ sa modlíme aj za dary jednoduchšie a všednejšie, ako napríklad „chlieb každodenný“ – čo znamená aj zdravie, domov, prácu, každodenné záležitosti; a znamená to aj Eucharistiu ako nevyhnutnú pre život v Kristovi –; a takto sa modlíme aj za odpustenie hriechov – čo je každodenná vec; vždy potrebujeme odpustenie – a teda pokoj v našich vzťahoch; a nakoniec, aby ​​nám pomáhal v pokušeniach a oslobodil nás od zla.

Žiadať, prosiť. Toto je veľmi ľudské. Vypočujem si znovu Katechizmus: «Práve prosebnou modlitbou vyjadrujeme, že sme si vedomí svojho vzťahu k Bohu: ako tvory nie sme ani príčinou svojho vzniku, ani pánmi nad protivenstvami, ani svojím posledným cieľom, ale keďže sme aj hriešnici, ako kresťania vieme, že sa odvraciame od nášho Otca. Prosba je už návratom k nemu» (č. 2629).

Ak sa niekto cíti zle, pretože porobil nepekné veci – je hriešnik –, keď sa modlí „Otčenáš“, už sa približuje k Pánovi. Niekedy sa môžeme nazdávať, že nič nepotrebujeme, že si vystačíme sami a že žijeme v plnej sebestačnosti. Niekedy sa nám to stáva! Ale skôr či neskôr táto ilúzia vymizne. Ľudské bytie je prosbou, ktorá sa neraz stáva výkrikom, často zadržiavaným. Duša sa podobá vyprahnutej, smädiacej zemi, ako hovorí žalm (porov. Ž 63,2).

Všetci zakusujeme v tej či onej chvíli našej existencie čas melanchólie či osamelosti. Biblia sa nehanbí ukázať ľudský stav poznačený chorobou, nespravodlivosťami, zradou priateľov alebo hrozbami nepriateľov. Niekedy sa zdá, že sa všetko zrúti, že doterajší život bol márny. A v týchto zdanlivo bezvýchodiskových situáciách existuje jediná cesta von: výkrik, modlitba: «Pane, pomôž mi!». Modlitba otvára priezory svetla v najhustejších tmách. «Pane, pomôž mi!». Toto otvára cestu, umožňuje vykročiť.

My, ľudské bytosti, zdieľame toto vzývanie pomoci s celým stvorenstvom. Nie sme sami, kto sa modlí v tomto nedohľadnom vesmíre: každá čiastočka stvorenstva nesie v sebe vpísanú túžbu po Bohu. A sv. Pavol to týmto spôsobom vyjadril. Hovorí takto:  «Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme...» (Rim 8,22-23) V nás zaznieva mnohotvárny vzdych stvorení: stromov, skál, zvierat... Každá vec baží po plnosti.

Tertulián napísal: «Modlí sa každá stvorená bytosť, modlia sa zvieratá i šelmy a pokľakajú; keď vychádzajú zo stajní či brlohov, zodvihnú hlavu k nebu a nezostanú so zatvorenými ústami, a dajú zaznieť svojmu hlasu tak ako zvyknú. A tiež vtáky, hneď ako sa odrazia k letu, vystupujú smerom k nebu a roztiahnu svoje krídla akoby to boli ruky v tvare kríža, a štebotajú niečo, čo sa zdá modlitbou» (De oratione, XXIX). Toto je poetické vyjadrenie ako komentár k tomu, čo hovorí sv. Pavol, „že všetko stvorenie vzdychá, modlí sa“. Ale my sme jediní, čo sa modlíme vedome, s poznaním, že sa obraciame k Otcovi a vstupujeme do dialógu s Otcom.

Takže, nemáme sa pohoršovať, ak cítime potrebu sa modliť, nehanbime sa. A predovšetkým ak sme v núdzi, žiadajme. Ježiš, keď hovoril o nepoctivom mužovi, ktorý musí vyúčtovať svojmu pánovi, hovorí takto: „Žobrať sa hanbím“. A mnohí z nás máme tento pocit: hanbíme sa prosiť; požiadať o pomoc, poprosiť  niekoho o niečo, aby nám niečo pomohol urobiť, aby sme dosiahli ten cieľ, a hanbíme sa aj prosiť Boha.

Netreba sa hanbiť poprosiť a povedať: „Pane, potrebujem toto“, „Pane, som v tejto ťažkosti“, „Pomôž mi!“ – Je to výkrik srdca k Bohu, ktorý je Otcom. A musíme sa naučiť robiť to aj vo chvíľach šťastných; ďakovať Bohu za každú vec, ktorú dostávame, a nepokladať nič za samozrejmé alebo zaslúžené: všetko je milosť. Pán nám vždy dá, vždy, a všetko je milosť, všetko. Milosť od Boha.

Akokoľvek, nepotláčajme tú naliehavú prosbu, ktorá v nás spontánne vyvstáva. Prosebná modlitba ide ruka v ruke s prijatím našich obmedzení a toho, že sme stvoreniami. Možno niekto nedospeje k viere v Boha, ale je ťažké neveriť v modlitbu: ona jednoducho existuje; predstavuje sa nám ako volanie; a všetci máme dočinenia s týmto vnútorným hlasom, ktorý môže azda dlhú dobu mlčať, ale jedného dňa sa prebudí a kričí.

Bratia a sestry, vieme, že Boh odpovie. Niet takého modliaceho sa v Knihe žalmov, ktorý by predniesol svoju žalosť a zostal nevyslyšaný. Boh vždy odpovie: dnes, zajtra, ale odpovie vždy, takým či iným spôsobom. Biblia to nespočetne krát opakuje: Boh vypočuje volanie toho, kto ho vzýva. Aj naše zajakavé prosby, tie, čo zostali v hĺbke srdca, čo sa aj hanbíme vyjadriť, Otec ich počuje a chce nám darovať Svätého Ducha, ktorý oživuje každú modlitbu a všetko premieňa.

Je to otázka trpezlivosti, vždy dokázať čakať. Teraz sme v adventnom čase, typickom čase očakávania Vianoc. Čakáme. Toto je dobre vidieť. Avšak aj celý náš život je v očakávaní. A modlitba je očakávaním vždy, pretože vieme, že Pán odpovie. Dokonca aj smrť sa chveje, keď sa kresťan modlí, pretože vie, že každý modliaci sa má silnejšieho spojenca než je ona: zmŕtvychvstalého Pána.Smrť už bola porazená v Kristovi, a príde v deň, v ktorom bude všetko definitívne, a ona sa viac nebude vysmievať nášmu životu a nášmu šťastiu.

Naučme sa byť v očakávaní Pána. Pán nás prichádza navštíviť, nie iba v týchto veľkých sviatkoch – na Vianoce, na Veľkú noc –, ale Pán nás navštevuje každý deň v intimite nášho srdca, ak sme v očakávaní. A koľkokrát si nepovšimneme, že Pán je blízko, že klope na naše dvere, a nechávame ho odísť. „Mám strach, keď prechádza Boh. Mám strach, že pôjde okolo, a ja si to nevšimnem,“ hovorieval sv. Augustín, a Pán prechádza, Pán prichádza, Pán klope. Ale ak máš uši plné iných hlukov, nezačuješ Pánovo volanie.

Bratia a sestry, byť v očakávaní: toto je modlitba!

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba príhovoru

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Kto sa modlí, nijako neponecháva svet za svojím chrbtom. Ak modlitba neobsahuje radosti i bolesti, nádeje a úzkosti ľudstva, stáva sa akousi „ozdobnou“ činnosťou, postojom povrchným, teatrálnym, postojom čisto do vnútra. Všetci potrebujeme vnútornosť: odobrať sa na nejaké miesto a venovať čas nášmu vzťahu s Bohom. Ale toto neznamená unikať z reality. V modlitbe nás Boh „berie, požehnáva (dobrorečí) a následne nás láme a rozdáva“, kvôli hladu všetkých. Každý kresťan je povolaný, aby sa v Božích rukách stal chlebom, ktorý sa láme a dáva. Čiže konkrétnou modlitbou, ktorá nie je nejakým únikom.

Takto muži a ženy modlitby vyhľadávajú samotu a ticho, nie preto, aby mali od iných pokoj, ale aby lepšie načúvali Božiemu hlasu. Niekedy sa odoberajú zo sveta, do skrytosti vlastnej izby, ako to odporúčal Ježiš (porov. Mt 6,6), avšak kdekoľvek sú, udržujú dokorán otvorené dvere svojho srdca: otvorené dvere pre tých, ktorí sa modlia bez toho, že by vedeli, že sa modlia; pre tých, ktorí sa vôbec nemodlia, ale nosia v sebe pridúšaný výkrik, skrytú prosbu; pre tých, ktorí pochybili a zblúdili z cesty...

Ktokoľvek môže zaklopať na dvere modliaceho sa a nájsť v ňom či v nej súcitné srdce, ktoré sa modlí bez vyraďovania kohokoľvek. Modlitba je naším srdcom a naším hlasom, a stáva sa srdcom a hlasom mnohých ľudí, ktorí sa nevedia modliť, alebo sa nemodlia, alebo sa nechcú modliť, alebo sa im nedá modliť sa: my sme ako orodovníci srdcom a hlasom týchto ľudí, ktorý sa dvíha k Ježišovi, dvíha sa k Otcovi.

V samote modlitby - či už je to samota dlhotrvajúca, alebo je to polhodinka na modlitbu - sa človek oddelí od všetkého a všetkých, aby znovu našiel všetko a všetkých v Bohu. Takto modliaci sa človek prosí za celý svet, nesúc na svojich pleciach bolesti a hriechy. Modlí sa za všetkých a za každého zvlášť: akoby bol „anténou“ Boha v tomto svete. V každom úbožiakovi, ktorý klope na dvere, v každej osobe, ktorá stratila pojem o zmysle, vidí modliaci sa človek tvár Krista.

Katechizmus píše: «Orodovať, prosiť za druhých, je […] príznačnou vlastnosťou srdca, ktoré je v súlade s Božím milosrdenstvom» (č. 2635). Toto je krásne. Keď sa modlíme, sme v súlade s Božím milosrdenstvom. S jeho milosrdenstvom k nám zoči-voči našim hriechom, ale aj s jeho milosrdenstvom ku všetkým, ktorí prosili o modlitbu za nich, a za ktorých sa chceme modliť v súlade s Božím srdcom. Toto je skutočná modlitba. V súlade s Božím milosrdenstvom, s tým milosrdným srdcom.

«V období Cirkvi má kresťanské orodovanie účasť na Kristovom orodovaní: je výrazom spoločenstva svätých» (tamtiež). Čo to znamená, že keď sa za niekoho prihováram modlitbou, zúčastňujem sa na Kristovom orodovaní? Totiž, Kristus je pred Otcom orodovníkom, prosí za nás, a prosí tak, že ukazuje Otcovi rany svojich rúk. Pretože Ježiš je fyzicky, vo svojom tele, pred Otcom. Ježiš je naším orodovníkom - a modliť sa je v istom zmysele konať ako Ježiš: orodovať v Ježišovi u Otca za druhých. A toto je nádherné.

Modlitba má na srdci človeka. Jednoducho človeka. Kto nemiluje brata, nemodlí sa naozaj. Možno povedať, že s duchom nenávistným alebo ľahostajným sa nedá modliť. Modlitba sa odovzdáva iba v duchu lásky. Kto nemiluje, predstiera, že sa modlí, alebo si myslí, že sa modlí, ale nemodlí sa, pretože mu chýba práve ten duch, ktorým je láska.

V Cirkvi ten, čo pozná smútok alebo radosť druhého ide viac do hĺbky, než ten, kto sa usiluje o „čo najväčší systém“. Z tohto dôvodu sa v každej modlitbe zakusuje ľudskosť, pretože nech už by ľudia akokoľvek schybili, nikdy ich nemáme odmietnuť alebo odpísať.
Keď sa veriaci čovek pohnutý Duchom Svätým modlí za hriešnikov, nevyberá si, nevynáša verdikty odsúdenia: modlí sa za všetkých. A modlí sa aj za seba. V tej chvíli vie, že sa ani tak veľmi nelíši od ľudí, za ktorých sa modlí: cíti sa hriešnikom medzi hriešnikmi a modlí sa za všetkých.

Poučenie z podobenstva o farizejovi a mýtnikovi je stále živé a aktuálne (porov. Lk 18,9-14): my nie sme lepší od nikoho, sme všetci bratia, ktorým je spoločná krehkosť, utrpenie a hriešnosť. Preto modlitba, ktorou sa môžeme obrátiť na Boha je táto: „Pane, veď nik, kým žije, nie je spravodlivý pred tebou“ (porov. Ž 143,2).

Takto to hovorí žalm: „Pane, nikto živý nie je pred tebou spravodlivý, nikto z nás, všetci sme hriešnikmi, sme všetci dlžníkmi, ktorí máme nesplatený účet; nie je nikto, kto by bol v tvojich očiach bezhriešny. Pane, zmiluj sa nad nami!“. A s týmto duchom je modlitba plodná, pretože sa s pokorou ideme pred Boha modliť za všetkých.

Naopak, farizej sa modlil povýšeneckým spôsobom: „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako tí hriešnici; som spravodlivý, robím vždy“... (tak a tak). Toto nie je modlitba: toto je obzeranie sa v zrkadle, videnie skutočnosti podľa seba, obzeranie sa v zrkadle, nalíčení pýchou.

Svet napreduje vďaka tejto reťazi modliacich sa, ktorí sa prihovárajú, a ktorí sú väčšinou nepoznaní... ale nie pre Boha! Sú tu mnohí neznámi kresťania, ktorí v čase prenasledoviania vedeli opakovať slová nášho Pána: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34).

Dobrý pastier zostáva verný aj zoči-voči hriechu vlastného ľudu: dobrý pastier zostáva naďalej otcom aj keď sa deti vzdialili a opustili ho. Vytrváva v službe pastiera aj voči tomu, kvôli ktorému si bude musieť zašpiniť ruky; nezatvára si srdce pred tým, kto mu možno i ublížil.

Cirkev má vo všetkých svojich členoch poslanie konať modlitbu orodovania: prihovára sa za druhých. Obzvlášť má túto povinnosť každý, kto má nejakú úlohu zodpovednosti: rodičia, učitelia a vychovávatelia, vysvätení služobníci, predstavení komunít... Ako Abrahám a Mojžiš, aj oni musia neraz „obhajovať“ pred Bohom tých, ktorí sú im zverení. V skutočnosti ide o to, hľadieť na nich očami a srdcom Boha, s jeho vlastným neporaziteľným súcitom a nežnosťou. Modliť sa s dobrotivosťou za druhých.

Bratia a sestry, všetci sme listami toho istého stromu: každé oddialenie sa je nám opätovnou pripomienkou k veľkému zmilovaniu, ktoré musíme v sebe živiť v modlitbe jedni voči druhým. Modlime sa za seba navzájom: urobí nám to dobre a urobí to dobre všetkým. Ďakujem!

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba poďakovania

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Chcel by som sa dnes pozastaviť nad modlitbou vďakyvzdania. A vezmem si podnet z príbehu vyrozprávaného evanjelistom Lukášom. Keď Ježiš kráčal po ceste, išlo mu oproti desať malomocných, ktorí prosili: «Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!» (Lk 17,13). Vieme, že pre chorých na malomocenstvo sa ich utrpenie spájalo i so sociálnym vylúčením a náboženským vylúčením. Boli marginalizovaní. Ježiš sa nevyhýba stretnutiu s nimi. Niekedy prekračuje obmedzenia stanovené zákonmi a dotýka sa chorého – čo sa nesmelo –, objíma ho, uzdravuje ho.

V tomto prípade nejde o dotyk. Z odstupu ich Ježiš vyzýva, aby sa išli ukázať kňazom (v. 14), ktorí boli poverení podľa zákona potvrdiť, či došlo k uzdraveniu. Ježiš nehovorí nič iné. Vypočul si ich prosbu, vyslyšal ich volanie o zmilovanie, a hneď ich posiela za kňazmi.

Tí desiati mu dôverujú, nezostávajú tam vyčkávať chvíľu, keď už budú zdraví, nie: dôverujú a zaraz idú, a cestou sa všetci desiati uzdravujú. Kňazi mohli teda konštatovať, že sú uzdravení a znovu ich začleniť do normálneho života. Ale tu prichádza ten najdôležitejší bod: z tej skupiny iba jeden, prv než príde za kňazmi, sa vracia, aby Ježišovi poďakoval a chválil Boha za prijatú milosť. Len jeden, ďalší deviati pokračujú v ceste. A Ježiš si všíma, že ten muž je Samaritán, istý druh „heretika“ pre vtedajších Židov. Ježiš hovorí: «Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu!» (17,18). Je to dojímavé rozprávanie!

Tento príbeh takpovediac rozdeľuje svet na dve časti: tí, čo neďakujú a tí, čo ďakujú; tí, čo berú všetko, akoby im patrilo, a tí, čo prijímajú všetko ako dar, ako milosť. Katechizmus píše: «každá udalosť a každá potreba sa môžu stať predmetom vzdávania vďaky» (KKC 2638). Modlitba vďakyvzdania začína vždy odtiaľ: od uznania, že nás predchádza milosť. Myslelo sa na nás skôr, než sme sa naučili myslieť my; boli sme milovaní skôr, než sme sa naučili milovať; túžilo sa po nás skôr, než v našom srdci vyklíčila túžba. Ak pozeráme na život takto, potom sa „vďaka“ stáva vodiacim motívom našich dní. A predsa mnohokrát zabúdame povedať „ďakujem“.

Pre nás kresťanov je vzdávanie vďaky pomenovaním najpodstatnejšej sviatosti, a je to Eucharistia. Toto grécke slovo totiž znamená práve vďakyvzdanie. Kresťania, ako i všetci veriaci, dobrorečia Bohu za dar života. Žiť znamená predovšetkým, že sme dostali život. Všetci sa rodíme preto, lebo niekto túžil, aby sme mali život. A to je len prvý z celého radu podlžností, do ktorých vstupujeme naším žitím. Dlhy vďačnosti. Počas nášho života, nejedna osoba na nás hľadela nezištne, čistým pohľadom. Často ide o učiteľov, katechétov, či ľudí, ktorí plnili svoju úlohu nad rámec svojich povinností. A zrodili v nás vďačnosť. Aj priateľstvo je dar, za ktorý máme byť vždy vďační.

Toto „ďakujem“, ktoré musíme vravieť neustále, táto vďaka, ktorú kresťan zdieľa so všetkými, naberá na šírke v stretnutí s Ježišom. Evanjeliá dosvedčujú, že Ježiš na svojich cestách vyvolával často radosť a chválu Bohu u tých, ktorí ho stretávali. Rozprávania o Ježišovom narodení sú plné ľudí modlitby, ktorých srdce sa široko otváralo príchodu Spasiteľa. I my sme povolaní zúčastniť sa na tomto nesmiernom plesaní.

Napovedá to aj príbeh o uzdravených desiatich malomocných. Samozrejme, že boli všetci šťastní z prinavráteného zdravia, keďže takto mohli vyjsť z tej nekonečnej nútenej karantény, ktorá ich vyraďovala zo spoločenstva. Avšak medzi nimi je jeden, čo k tejto radosti pridá ešte ďalšiu: okrem uzdravenia sa raduje zo stretnutia s Ježišom. Nie je iba oslobodený od zla, ale teraz má aj istotu, že je milovaný. A toto je tým jadrom: keď ďakuješ, vyjadruješ istotu, že si milovaný.

A toto je veľký krok: mať istotu, že som milovaný. Je to objav lásky ako sily, ktorá drží svet pohromade. Dante by povedal: Láska, «ktorá hýbe slnkom a inými hviezdami» (Raj, XXXIII, 145). Už nie sme viac túlavými pocestnými, ktorí blúdia sem a tam, nie: máme domov, prebývame v Kristovi, a z tohto „príbytku“ kontemplujeme všetok ostatný svet, a ten sa nám javí nekonečne krajším. Sme synmi lásky, sme bratmi lásky. Sme muži a ženy milosti.

Takže, bratia a sestry, snažme sa byť vždy v radosti zo stretnutia s Ježišom. Pestujme veselosť. Naopak diabol, keď nás oklame – akýmkoľvek pokušením –, necháva nás vždy smutných a osamotených. Ak sme v Kristovi, žiaden hriech a žiadna hrozba nám nikdy nebude môcť zabrániť kráčať s radosťou, spolu s toľkými spoločníkmi na ceste.

Predovšetkým nevynechávajme ďakovanie: ak sme nositelia vďačnosti, aj svet sa stáva lepším, hoci aj len o máličko, ale to stačí na to, aby sme mu odovzdali trochu nádeje. Svet potrebuje nádej a s vďačnosťou, s týmto prístupom vedieť povedať „ďakujem“, odovzdáme trochu nádeje.

Všetko je prepojené, všetko je previazané a každý môže prispieť svojím dielom tam, kde sa nachádza. Cesta šťastia je tá, ktorú sv. Pavol opísal na konci jedného zo svojich listov: «Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! Ducha neuhášajte» (1 Sol 5,17-19). Neuhášať Ducha, to je krásny životný program! Neuhášať Ducha, ktorého máme v sebe, to nás vedie k vďačnosti.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba chvály

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o modlitbe a dnes dáme priestor rozmeru chvály.

Podnetom nám bude jeden kritický úsek Ježišovho života. Po prvých zázrakoch a po zapojení učeníkov do ohlasovania Božieho kráľovstva, prechádza poslanie Mesiáša krízou. Ján Krstiteľ pochybuje a zatiaľ čo je vo väzení, [Ježišovi] posiela túto správu: «Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?» (Mt, 11,3) – pretože pociťuje úzkosť z toho, či sa azda v ohlasovaní nepomýlil. V živote sú vždy chvíle temnoty, chvíle duchovnej noci a Ján práve prechádza touto chvíľou. V mestečkách pri jazere, kde Ježiš vykonal najviac zázračných znamení (porov. Mt 11, 20-24), panuje nevraživosť.

Teraz, práve v tejto chvíli sklamania, Matúš hovorí o jednej naozaj prekvapujúcej skutočnosti: Ježiš k Otcovi nepozdvihuje žalospev, ale jasavý chválospev, hovoriac: «Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým» (Mt, 11,25). Čiže v plnej kríze, v plnej tme v dušiach mnohých ľudí, ako Jána Krstiteľa, Ježiš velebí Otca, Ježiš chváli Otca. Prečo to však robí?

Predovšetkým ho chváli za to, kým je: «Otcom, Pánom neba i zeme». Ježiš sa vo svojom duchu raduje, pretože vie a cíti, že jeho Otec je Boh vesmíru, a naopak: Pán všetkého, čo existuje, je Otcom, „mojím Otcom“. Z tejto skúsenosti, že sa cíti byť „synom Najvyššieho“ pramení chvála. Ježiš sa cíti byť synom Najvyššieho.

A potom Ježiš chváli Otca za to, že dáva prednosť maličkým. On sám to zakúša, keď káže v dedinách: „múdri“ a „rozumní“ reagujú nedôverčivo a uzavreto, kalkulujú, zatiaľ čo „maličkí“ sa otvárajú a posolstvo prijímajú. Nemôže to byť inak, než vôľa Otca a Ježiš sa z toho raduje. Aj my sa máme radovať a chváliť Boha za to, že pokorní a jednoduchí ľudia prijímajú Evanjelium. Ja sa teším, keď vidím týchto jednoduchých ľudí, týchto pokorných ľudí, ktorí idú na púť, ktorí sa idú modliť, ktorí spievajú, ktorí chvália, ľudí, ktorým možno chýba mnoho vecí, no pokora ich vedie k chváleniu Boha. Súčasťou budúcnosti sveta a nádeje Cirkvi sú vždy „maličkí“: tí, ktorí sa nepovažujú za lepších od ostatných, ktorí si uvedomujú vlastné limity a vlastné hriechy, ktorí nechcú panovať nad druhými, ktorí sa v Bohu Otcovi uznávajú všetci za bratov.

Takže, v tej chvíli zdanlivého nezdaru, kde je všetko temné, sa Ježiš modlí chváliac Otca. A jeho modlitba vedie aj nás, čitateľov evanjelia, k odlišnému hodnoteniu našich osobných porážok, situácií, v ktorých nevidíme jasne prítomnosť Boha a jeho konanie, keď sa zdá, že zlo prevláda a nemáme ho ako ho zastaviť. Ježiš, ktorý rovnako veľmi odporúčal prosebnú modlitbu, práve vo chvíli, v ktorej mal dôvod prosiť Otca o vysvetlenie, ho naopak chváli. Vyzerá to rozporuplne, no práve tam spočíva pravda.

Kto potrebuje chválu? My alebo Boh? Jeden text eucharistickej liturgie nás pozýva modliť sa k Bohu týmto spôsobom, hovorí takto: «Hoci ty nepotrebuješ našu oslavu, predsa prijímaš naše vďaky, pretože nás nesmierne miluješ. Naše chvály nepridávajú nič k tvojej veľkosti, ale nám prispievajú k spáse». (Rímsky misál, Spoločná prefácia IV). Chváliac [Boha] sme zachránení.

To my potrebujeme modlitbu chvál. Katechizmus ju definuje takto: «Chvála je účasťou na blaženosti čistých sŕdc, ktoré milujú Boha vo viere skôr, ako by ho videli v sláve» (KKC, 2639). Paradoxne, musíme ju praktizovať nie len vtedy, keď nás život zahŕňa šťastím, ale predovšetkým v ťažkých chvíľach, vo chvíľach temnoty, keď cesta stúpa do kopca. Aj to je čas na chválu, ako keď Ježiš v temnej chvíli chváli Otca. Pretože sa učíme, že cez to stúpanie, cez tú ťažkú, vyčerpávajúcu cestu, cez tie náročné úseky, dospejeme k videniu novej panorámy, otvorenejšieho horizontu. Chváliť [Boha] je ako dýchať čistý kyslík: očisťuje ti dušu, dáva ti hľadieť do diaľky, nenecháva ťa uväzneného v náročnej a temnej chvíli ťažkostí.

Veľké je ponaučenie v tej modlitbe, ktorá už osem storočí neprestáva pulzovať, a ktorú zložil sv. František na konci svojho života: „Pieseň brata slnka“ alebo „Chválospev stvorenia“. František ju nezložil vo chvíli radosti, vo chvíli blaha, ale naopak, uprostred ťažkostí. Je už takmer slepý, a vníma na duši ťažobu samoty, akú predtým nikdy nezakúsil: svet sa od začiatku jeho kázania nezmenil, mnohí sa stále nechávajú sužovať hádkami, a naviac, cíti kroky smrti, ktoré sa čoraz viac približujú. Mohla by to byť chvíľa sklamania, toho extrémneho sklamania a prežívania vlastného zlyhania.

Avšak František sa v tomto okamihu smútku, okamihu temnoty modlí. Ako sa modlí? „Buď pochválený, môj Pane...“ Modlí sa chválou. František chváli Boha za všetko, za všetky dary stvorenstva, a tiež za smrť, ktorú s odvahou nazýva „sestrou“, „sestra smrť“. Tieto príklady svätých, kresťanov, aj Ježiša, príklady chválenia Boha v ťažkých chvíľach, nám otvárajú dvere pre velikánsku cestu smerom k Pánovi a vždy nás očisťujú. Modlitba chvály vždy očisťuje.

Svätí a sväté nám ukazujú, že sa dá chváliť vždy, v dobrom i zlom, pretože Boh je verný priateľ. Toto je základ chvály: Boh je verný priateľ a jeho láska nikdy nezmizne. On je vždy po našom boku, vždy nás čaká. Niekto povedal: „On je strážcom, ktorý ti je nablízku a dáva ti napredovať s istotou“. V náročných a temných chvíľach, majme odvahu povedať: „Zvelebený si, ó Pane“. Chváľme Pána. Toto nám veľmi prospeje. Ďakujem.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba za jednotu kresťanov

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V tejto katechéze sa pozastavím nad modlitbou za jednotu kresťanov. Veď týždeň, ktorý prebieha od 18. do 25. januára je tomuto špeciálne venovaný: prosiť Boha o dar jednoty, aby sme prekonali pohoršujúce rozdelenia medzi veriacimi v Ježiša. On sa po poslednej večeri modlil za svojich [učeníkov], «aby všetci boli jedno» (Jn 17,21). Je to jeho modlitba pred umučením, mohli by sme povedať, jeho duchovný testament. Všímame si však, že Pán učeníkom jednotu neprikázal. Ani im nepredniesol reč podnecujúcu k chápaniu jej nutnosti. Nie, modlil sa k Otcovi za nás, aby sme boli jedno. To znamená, že my nevystačíme s našimi silami na uskutočňovanie jednoty. Jednota je predovšetkým darom, je to milosť, ktorú si treba vyprosiť modlitbou.

Každý z nás ju potrebuje. Všímame si totiž, že nie sme schopní uchovať si jednotu ani v nás samých. Aj apoštol Pavol pociťoval v sebe srdcervúci rozpor: chcieť dobro a inklinovať k zlu (porov. Rim 7,19). Pochopil tak, že koreň mnohých rozdelení, ktoré sú okolo nás – medzi ľuďmi, v rodine, v spoločnosti, medzi národmi a dokonca aj medzi veriacimi – je vo vnútri nás samých. Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje, že «rozličné nerovnováhy, ktorými trpí dnešný svet, súvisia s hlbšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene v ľudskom srdci. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. […] Teda sám v sebe je akoby rozdvojený, čo má za následok aj toľké vážne rozpory v spoločnosti» (Gaudium et spes, 10).  Preto riešením rozdelení nie je postaviť sa proti niekomu, pretože nesvornosť plodí ďalšiu nesvornosť. Skutočná náprava začína v prosbe Boha o pokoj, zmierenie a jednotu.

Toto platí predovšetkým pre kresťanov: jednotu možno dosiahnuť iba ako ovocie modlitby. Diplomatické úsilia a akademické dialógy nestačia. Ježiš to vedel a modlitbou nám ukázal cestu. Naša modlitba za jednotu je tak skromnou, ale dôveryplnou účasťou na modlitbe Pána, ktorý prisľúbil, že každá modlitba konaná v jeho mene bude Otcom vyslyšaná (porov. Jn 15,7).

Tu si môžeme položiť otázku: „Modlím sa ja za jednotu?“  Je to Ježišova vôľa, ale ak preskúmame úmysly, za ktoré sa modlíme, pravdepodobne si uvedomíme, že sme sa modlili málo, možno nikdy, za jednotu kresťanov. A predsa od nej závisí viera vo svete; Pán v skutočnosti prosil o jednotu medzi nami, «aby svet uveril» (Jn 17,21). Svet neuverí preto, že ho presvedčíme dobrými argumentmi, ale ak sme svedčili láskou, ktorá nás spája a všetkých zbližuje.

V tomto čase vážnych ťažkostí je modlitba ešte nevyhnutnejšia, aby jednota zvíťazila nad konfliktmi. Je naliehavo potrebné odstrániť partikularizmy, aby sa podporilo spoločné dobro, a preto je zásadný náš dobrý príklad: je podstatné, aby kresťania pokračovali v ceste k plnej jednote, viditeľnej. V posledných desaťročiach sa vďaka Bohu urobili mnohé kroky vpred, je však potrebné vytrvať v láske a modlitbe, nenechajúc sa odradiť a neúnavne. Je to cesta, ktorú v Cirkvi, v kresťanoch a vo všetkých nás vzbudil Duch Svätý, a z ktorej sa už nebudeme vracať späť. Vždy vpred!

Modliť sa znamená bojovať za jednotu. Áno, bojovať, pretože náš nepriateľ, diabol, ako to vyjadruje samotné slovo, je rozdeľovač. Ježiš prosí o jednotu v Duchu Svätom, o vytváranie jednoty. Diabol vždy rozdeľuje, pretože mu vyhovuje rozdelenie. On navádza k rozdeleniu všade a všetkými spôsobmi, zatiaľ čo Duch Svätý vždy privádza k jednote.

Diabol nás vo všeobecnosti nepokúša ohľadom vysokej teológie, ale ohľadom slabostí našich bratov. Je ľstivý: zveličuje chyby a nedostatky druhých, zasieva nesváry, vyvoláva kritiku a vytvára štiepenie. Božia cesta je iná: berie nás takých, akí sme - tak veľmi nás miluje, nuž berie nás takých, akí sme; berie nás rôznych, berie nás hriešnych, a vždy nás pobáda k jednote.

Môžeme si to overiť a položiť si otázku, či na miestach, kde žijeme, živíme konfliktnosť alebo bojujeme za rast jednoty pomocou nástrojov, ktoré nám Boh dal: modlitbou a láskou. Naopak konfliktnosť sa živí ohováraním, neustálym osočovaním druhých. Ohováranie je zbraňou, ktorú má diabol najviac naporúdzi, aby rozdeľoval kresťanské spoločenstvo, aby rozdeľoval rodinu, priateľov, neustále rozdeľoval. Duch Svätý nás inšpiruje vždy k jednote.

Téma tohto Týždňa modlitby sa týka práve lásky: „Zostaňte v mojej láske a budete prinášať veľa ovocia“ (porov. Jn 15,5-9). Koreňom spoločenstva je Kristova láska, ktorá nám dáva prekonať predsudky a vidieť v druhom brata a sestru, ktorých treba vždy milovať. Takto odhaľujeme, že kresťania iných vyznaní, s ich tradíciami, ich históriou, sú darmi Božími, darmi prítomnými na území našich diecéznych a farských komunít. Začnime sa za nich modliť, a ak je to možné, spolu s nimi. Takto sa ich naučíme milovať a oceniť. Modlitba, ako pripomína Koncil, je dušou celého ekumenického hnutia (porov. Unitatis redintegratio, 8). Nech je preto modlitba východiskovým bodom, aby sme pomohli Ježišovi v uskutočnení jeho sna: aby všetci boli jedno.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba so Svätým písmom

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel zastaviť nad modlitbou, v ktorej môžeme vychádzať z nejakého biblického úryvku. Slová Svätého písma nie sú napísané, aby zostali uväznené na papyruse, pergamene alebo papieri, ale aby boli vypočuté človekom, ktorý sa modlí, tým, že im dáva klíčiť vo svojom srdci. Božie slovo prichádza do srdca. Katechizmus uvádza takto: «Čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom» (KKC, 2653). Bibliu nemožno čítať ako nejaký román, musí to sprevádzať modlitba. Takto ťa modlitba vedie, pretože je to dialóg s Bohom.

Ten biblický verš bol napísaný aj pre mňa, pred mnohými stáročiami, aby mi priniesol slovo od Boha. Bol napísaný pre každého z nás. Všetkým veriacim sa pritrafí nasledovná skúsenosť: pasáž Písma, vypočutá už toľko krát, ku mne jedného dňa znenazdajky prehovorí a osvetlí nejakú situáciu, ktorú prežívam. Ale je potrebné, aby som v ten deň bol pri stretnutí s týmto Slovom. Aby som bol tam; načúvajúci Slovu.

Každý deň Boh prechádza a zasieva semiačko do pôdy nášho života. Nevieme, či dnes nájde pôdu nehostinnú a tŕnistú, alebo úrodnú pôdu, ktorá tomu výhonku dá vzrast (porov. Mk 4,3-9). Záleží na nás, na našej modlitbe, na otvorenom srdci, s akým pristupujeme k Písmu, aby sa stalo pre nás živým Božím slovom. Boh prechádza, neustále, prostredníctvom Písma. A zopakujem, čo som povedal minulý týždeň, čo hovorieval sv. Augustín: „Mám strach, že by Boh prešiel“. Strach z čoho? Že by som ho nepočul; že by som si neuvedomil, že je to Pán.

Prostredníctvom modlitby sa deje niečo ako nové vtelenie Slova. A my sme tými „svätostánkami“, v ktorých Božie slová chcú byť prijaté a uchované, aby mohol navštíviť svet. Preto je potrebné pristupovať k Biblii bez postranných úmyslov, bez jej účelového využívania. Veriaci nehľadá vo Svätom písme podporu pre svoje vlastné filozofické a morálne vízie, ale preto, že dúfa v stretnutie; vie, že tie slová boli napísané v Duchu Svätom, a že preto v tom istom Duchu musia byť prijaté, musia byť pochopené, aby sa uskutočnilo stretnutie.

Mne trošku vadí, keď počujem kresťanov, že recitujú biblické verše ako papagáje. „Ach áno, Pán hovorí... chce to takto...“ Ale stretol si sa s Pánom v tom verši? Nie je len záležitosť pamäti: je to vec pamäti srdca, tej, čo ťa otvára stretnutiu s Pánom. A to slovo, ten verš, ťa povedie k stretnutiu s Pánom.

My teda čítame Písmo, aby ono „čítalo nás“. A je to milosť, môcť sa spoznať v tej či onej postave, v tej či onej situácii. Biblia nie je napísaná pre neurčité ľudstvo, ale pre nás, pre mňa, pre teba, pre mužov a ženy z mäsa a kostí, nuž mužov a ženy, ktorí majú meno a priezvisko, ako ja, ako ty. A Božie slovo, presiaknuté Duchom Svätým, keď je prijaté s otvoreným srdcom, nenecháva veci tak ako predtým, nikdy. Niečo sa zmení. A toto je tá milosť a sila Božieho slova.

Kresťanská tradícia je bohatá na skúsenosti a reflexie o modlitbe so Svätým písmom. Osobitne sa uvádza metóda „lectio divina“, ktorá vznikla v mníšskom prostredí, ale dnes sa už praktizuje aj kresťanmi vo farnostiach. Ide predovšetkým o čítanie biblického úryvku s pozornosťou, ba viac, povedal by som „s poslušnosťou“ voči textu, aby sa porozumelo tomu, čo znamená v sebe samom.

Následne sa vstúpi do dialógu s Písmom tak, že sa tie slová stávajú podnetom na meditáciu a modlitbu: stále zotrvávajúc verne pri texte, začnem sa pýtať sám seba, čo „hovorí mne“. Je to delikátny krok: nemáme skĺznuť do subjektivistických interpretácií, ale držať sa v živej brázde Tradície, ktorá spája každého z nás so Svätým písmom.

A posledným krokom pri lectio divina je kontemplácia. Tu slová a myšlienky prenechávajú miesto láske, ako medzi zamilovanými, ktorým neraz stačí hľadieť na seba v tichu. Biblický text zostáva, ale ako zrkadlo, ako ikona na kontemplovanie. A takto je tu dialóg.

Cez modlitbu prichádza Božie slovo bývať do nás a my prebývame v ňom. Slovo inšpiruje dobré predsavzatia a podporuje činy; dáva silu a vyrovnanosť, a aj keď nás uvádza do krízy, dodáva nám pokoj. V krivolakých a zmätených dňoch zaisťuje srdcu to jadro dôvery a lásky, ktoré ho chráni od útokov Zlého.

Takto sa Božie slovo stelesňuje – dovolím si použiť toto vyjadrenie: stelesňuje sa – v tých, ktorí ho prijímajú v modlitbe. V ktoromsi starobylom texte nachádza vyjadrenie intuícia, že kresťania sa tak veľmi identifikujú so Slovom, že aj keby spálili všetky Biblie sveta, jej „odtlačok“ by sa ešte dal zachrániť z tej stopy, ktorú zanechala v životoch svätých. Toto je krásne vyjadrenie.

Kresťanský život je dielom zároveň poslušnosti i  tvorivosti. Dobrý kresťan musí byť poslušný, ale musí byť tvorivý. Poslušný, pretože načúva Božiemu slovu; tvorivý, pretože má v sebe Ducha Svätého, ktorý ho podnecuje ho uskutočňovať, prinášať ďalej. Ježiš to hovorí na konci jednej zo svojich rečí vo forme podobenstva týmto prirovnaním: «Každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice» zo srdca«veci nové i staré» (Mt 13,52).

Sväté písmo je nevyčerpateľný poklad. Nech nám všetkým Pán dá, aby sme z neho čerpali stále viac, prostredníctvom modlitby.

 

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modliť sa v liturgii

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Viackrát sa v dejinách Cirkvi vyskytlo pokušenie praktizovať „intimistické“ kresťanstvo, ktoré neuznáva duchovnú dôležitosť verejných liturgických obradov. Často sa táto tendencia odvolávala na údajnú väčšiu čistotu nábožnosti, ktorá by nezávisela od vonkajších slávení, pokladaných za nepotrebnú či škodlivú záťaž. V centre kritík sa ocitala nie konkrétna obradná forma, alebo určitý spôsob slávenia, ale samotná liturgia, liturgická forma modlitby.

Vskutku, v Cirkvi možno nájsť určité formy duchovnosti, ktoré nevedeli primerane integrovať liturgický moment. Mnohí veriaci, hoci sa vytrvalo zúčastňovali na obradoch, predovšetkým nedeľnej svätej omši, čerpali pokrm pre svoju vieru a svoj duchovný život skôr z iných zdrojov, devocionálneho charakteru.

V posledných desaťročiach sa prešiel veľký kus cesty. Konštitúcia Sacrosanctum concilium Druhého vatikánskeho koncilu predstavuje dôležitý článok tohto dlhého putovania. Komplexným a organickým spôsobom pripomína dôležitosť Božej liturgie pre život kresťanov, ktorí v nej nachádzajú to objektívne sprostredkovanie, aké si vyžaduje skutočnosť, že Ježiš Kristus nie je idea alebo sentiment, ale živá Osoba, a jeho mystérium je historickou udalosťou. Modlitba kresťanov prechádza cez konkrétne sprostredkovania: Sväté písmo, sviatosti, liturgické obrady, komunita. V kresťanskom živote sa nenecháva bokom telesná a materiálna sféra, pretože v Ježišovi Kristovi sa práve ona stala cestou spásy. Mohli by sme povedať, že sa musíme modliť aj telom: telo je súčasťou modlitby.

Neexistuje teda kresťanská duchovnosť, ktorá by nebola zakorenená v slávení svätých tajomstiev. Katechizmus píše: «Poslanie Krista a Ducha Svätého, ktorý vo sviatostnej liturgii Cirkvi ohlasuje, sprítomňuje a sprostredkuje tajomstvo spásy, pokračuje v srdci, ktoré sa modlí» (č. 2655). Liturgia sama o sebe nie je len spontánnou modlitbou, ale čímsi viac, čímsi originálnejším: je aktom, ktorý zakladá kompletne celú kresťanskú skúsenosť, a preto aj modlitba je udalosťou, je dianím, je prítomnosťou, je stretnutím. Je to stretnutie s Kristom. Kristus sa sprítomňuje v Duchu Svätom prostredníctvom sviatostných znakov: odtiaľ pre kresťanov vyplýva nevyhnutnosť zúčastňovať sa na božských tajomstvách. Kresťanstvo bez liturgie, odvážil by som sa povedať, je azda akýmsi kresťanstvom bez Krista. Bez Krista v úplnosti. Dokonca i v obrade pri tej najväčšej jednoduchosti, ako ho niektorí kresťania slávili a slávia vo väzeniach alebo v skrytosti domu počas prenasledovaní, sa Kristus reálne sprítomňuje a darúva svojim veriacim.

Liturgia si práve kvôli svojej objektívnej dimenzii vyžaduje, aby sa slávila so zanietením, aby sa milosť, vyliata v obrade, nerozptýlila, ale prenikla do životného prežívania každého. Katechizmus to vysvetľuje veľmi dobre, keď hovorí: «Modlitba zvnútorňuje a osvojuje si liturgiu počas jej slávenia i po ňom» (tamtiež). Mnohé kresťanské modlitby nepochádzajú z liturgie, ale všetky, ak sú kresťanské, predpokladajú liturgiu, čiže sviatostné sprostredkovanie Ježiša Krista. Vždy, keď slávime krst alebo konsekrujeme chlieb a víno v Eucharistii, alebo mažeme svätým olejom telo chorého, Kristus je tu! To on koná a je prítomný, ako keď hojil slabé údy chorého alebo odovzdával pri Poslednej večeri svoj testament pre spásu sveta.

Modlitba kresťana si osvojuje sviatostnú prítomnosť Ježiša. To, čo je mimo nás, stáva sa našou súčasťou: liturgia to dokonca vyjadruje gestom tak prirodzeným, akým je jedenie. Svätá omša nemôže byť len "počúvaná", a výraz „idem si vypočuť omšu“ je aj nesprávny. Svätú omšu si nemôžeme len vypočuť, akoby sme boli len divákmi niečoho, čo sa kĺže preč bez toho, že by nás to zaangažovalo. Svätá omša je vždy slávená, a nielen kňazom, ktorý jej predsedá, ale všetkými kresťanmi, ktorí ju prežívajú. A centrom je Kristus! My všetci, v rôznosti darov a služieb, všetci sa zjednocujeme s jeho konaním, pretože On, Kristus, je protagonistom liturgie.

Keď prví kresťania začínali žiť svoj kult, robili to aktualizovaním Ježišových gest a slov, so svetlom a silou Ducha Svätého, aby sa ich život, zasiahnutý tou milosťou, stal duchovnou obetou prinesenou Bohu. Tento prístup bol skutočnou "revolúciou". Svätý Pavol v liste Rimanom píše: «Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu» (12,1). Život je povolaný stať sa kultom Boha (bohoslužbou), ale to sa nemôže uskutočniť bez modlitby, predovšetkým liturgickej modlitby. Nech nám všetkým táto myšlienka pomôže, keď ideme v nedeľu na svätú omšu: idem sa modliť v spoločenstve, idem sa modliť s Kristom, ktorý je prítomný. Keď napríklad ideme na slávenie krstu, je tam prítomný Kristus, ktorý krstí. „Ale otče, toto je len myslené, len sa to tak povie...“ – Nie, nie je to len rečový zvrat. Kristus je prítomný a v liturgii sa modlíš s Kristom, ktorý je po tvojom boku.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba v každodennom živote

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predchádzajúcej katechéze sme videli, ako je kresťanská modlitba „ukotvená“ v liturgii. Dnes si všimneme, ako sa z liturgie modlitba vždy navracia do každodenného života: na ulici, na pracovisku, v dopravných prostriedkoch... A tam pokračuje dialóg s Bohom: kto sa modlí, je ako zaľúbený, ktorý stále nosí v srdci milovanú osobu, kdekoľvek sa nachádza.

V skutočnosti všetko sa prijíma v tomto dialógu s Bohom: každá radosť sa stáva dôvodom na chválu, každá skúška je príležitosťou prosby o pomoc. Modlitba je vždy živá v živote, ako horiaca pahreba, i keď ústa nehovoria, ale srdce rozpráva. Každá myšlienka, i keď sa zdá „svetskou“, môže byť presiaknutá modlitbou. Aj v ľudskom intelekte je prítomný aspekt modlitby; v skutočnosti je oknom smerujúcim k tajomstvu: dáva svetlo na pár krokov, ktoré sú pred nami, a potom sa otvára k celej realite ako takej, ktorá ju predchádza a presahuje.

Toto tajomstvo nemá znepokojujúcu či skľučujúcu tvár, nie: poznanie Krista nás činí plnými dôvery, že tam, kde naše oči a oči našej mysle nemôžu dovidieť, nie je ničota, ale je tam niekto, kto nás očakáva, je tam nekonečná milosť. A takto kresťanská modlitba vlieva do ľudského srdca nevyvrátiteľnú nádej: akákoľvek skúsenosť zasiahne našu cestu, Božia láska ju môže obrátiť v dobro.

V tejto súvislosti Katechizmus hovorí: «Učíme sa modliť v istých chvíľach, keď počúvame Pánovo slovo a keď máme účasť na jeho veľkonočnom tajomstve. Ale jeho Duch je nám daný v každom čase, v udalostiach každého dňa, aby v nás vzbudil modlitbu. […] Čas je v rukách Otca. Stretávame sa s ním v prítomnosti, nie včera, ani zajtra, ale dnes» (KKC, 2659). S Bohom sa stretávam dnes, vždy je to dnešok stretnutia.

Neexistuje iný nádhernejší deň než je dnešný, ktorý žijeme. Ľudia, ktorí žijú stále v myšlienkach na budúcnosť: „Nuž, budúcnosť bude lepšia...“, ale neberú dnešok tak ako prichádza, to sú ľudia, čo žijú vo fantázii, nevedia sa chopiť konkrétnej reality. A dnešok je realita, dnešok je konkrétny. A modlitba sa koná dnes. Ježiš nám prichádza v ústrety dnes, v dnešný deň, ktorý žijeme.

A práve modlitba premieňa tento dnešok v milosť, alebo lepšie, premieňa nás: upokojuje hnev, udržuje lásku, znásobuje radosť, dodáva silu odpúšťať. V niektorých chvíľach sa nám to bude javiť, že už nežijeme my, ale milosť žije a koná v nás prostredníctvom modlitby.

A keď nám príde myšlienka hnevu, nespokojnosti, ktorá nás vedie k trpkosti, zastavme sa a povedzme Pánovi: „Kde si? A kam sa to ja uberám?“ A Pán je tam, Pán nám dá to správne slovo, radu ako ísť ďalej bez tej trpkej sliny negatívnosti. Pretože modlitba je vždy - povedané bežným profánnym výrazom - pozitívna. Vždy. Vedie ťa vpred.

Každý deň, ktorý začína, ak sa prijme v modlitbe, sprevádza ho odvaha, takže problémy, ktorým treba čeliť nebudú viac prekážkami v našom šťastí, ale výzvami od Boha, príležitosťami nášho stretnutia s ním. A keď je niekto sprevádzaný Pánom, cíti sa odvážnejší, slobodnejší a tiež šťastnejší.

Modlime sa teda vždy za všetko a za všetkých, aj za nepriateľov. Toto nám poradil Ježiš: „Modlite sa za nepriateľov“. Modlime sa za našich drahých, ale aj za tých, ktorých nepoznáme; modlime sa dokonca za našich nepriateľov, ako som povedal, a ako nás k tomu často pozýva Sväté písmo. Modlitba disponuje prekypujúcou láskou. Modlime sa predovšetkým za nešťastných ľudí, za tých, ktorí plačú v osamelosti a nedúfajú, že je tu ešte láska, ktorá pulzuje pre nich.

Modlitba koná zázraky; a chudobní toto tušia, z milosti Božej, že aj v ich tiesnivej situácii modlitba kresťana sprítomňuje Ježišov súcit. Veď on hľadel s veľkou nežnosťou na vyčerpané zástupy, opustené ako ovce bez pastiera (porov. Mk 6,34). Pán je – nezabúdajme – Pán súcitu, blízkosti, nežnosti: tri slová, ktoré nikdy nezabudnime. Pretože to je Pánov štýl: súcit, blízkosť, nežnosť.

Modlitba nám pomáha milovať druhých napriek ich chybám a previneniam. Človek je vždy dôležitejší než jeho skutky, a Ježiš svet neodsúdil, ale ho spasil. Mrzký je život tých, čo stále iných odsudzujú, stále zavrhujú, súdia: to je život nepekný, nešťastný. Ježiš prišiel, aby nás zachránil. Otvor svoje srdce, odpusť, ospravedlň iných, pochop, buď aj ty blízkym voči ostatným, maj súcit, nežnosť, tak ako Ježiš.

Treba chcieť dobre všetkým a každému, a v modlitbe pamätať, že sme všetci hriešnikmi a zároveň milovaní Bohom, každý jeden. Milujúc takto tento svet, milujúc s nežnosťou, objavíme, že každý deň a každá vec nesie v sebe ukrytý zlomok Božieho tajomstva.

Ako ďalej píše Katechizmus: «Modliť sa v udalostiach každého dňa a každej chvíle je jedno z tajomstiev kráľovstva, ktoré je zjavené „maličkým“, Kristovým služobníkom, chudobným podľa blahoslavenstiev. Je správne a dobré modliť sa, aby príchod kráľovstva spravodlivosti a pokoja ovplyvňoval beh dejín, ale je dôležité aj „premiesiť“ modlitbou „cesto“ obyčajných každodenných situácií. Všetky formy modlitby môžu byť tým kvasom, ku ktorému Pán prirovnal Božie kráľovstvo» (KKC, 2660).

Človek – ľudská osoba, muž a žena – je ako letiaci tieň, ako poľný kvet (porov. Ž 144,4; 103,15). Filozof Pascal napísal: «Netreba, aby sa celý vesmír dal do zbrane, aby ho rozdrvil; stačí para, jedna kvapka vody, aby ho zabila» (Myšlienky, 186). Sme krehké bytosti, ale vieme sa modliť: a toto je naša najvyššia dôstojnosť, a aj naša sila. Odvahu. Modlime sa v každej chvíli, v každej situácii, pretože Pán je nám nablízku. A keď je modlitba podľa Ježišovho srdca, dosiahne zázraky.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba a Najsvätejšia Trojica (1. časť)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste katechézy o modlitbe by sme sa dnes i na budúci týždeň chceli pozrieť na to, ako nás vďaka Ježišovi Kristovi modlitba otvára Trojici – Otcovi, Synovi a Duchu Svätému –, nekonečnému moru Boha, ktorý je Láska. Práve Ježiš nám otvoril nebo a upriamil nás na vzťah s Bohom. On to urobil: otvoril nám tento vzťah s Trojjediným Bohom, Otcom, Synom a Duchom Svätým. Potvrdzuje to apoštol Ján v závere prológu svojho Evanjelia: «Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť» (1,18). Ježiš nám zjavil identitu, túto totožnosť Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého.

My sme skutočne nevedeli, ako by sme sa mohli modliť: ktoré slová, city, spôsoby vyjadrenia by boli vhodné pre Boha. V tejto prosbe apoštolov adresovanej Učiteľovi, ktorú sme častokrát spomínali v priebehu týchto katechéz, je všetko to tápanie človeka, jeho opakované pokusy, často neúspešné, obrátiť sa na Stvoriteľa: «Pane, nauč nás modliť sa» (Lk 11,1).

Nie všetky modlitby sú rovnaké a nie všetky sú vhodné: samotná Biblia dosvedčuje zlé výsledky viacerých modlitieb, ktoré sú odmietnuté. Boh možno neraz nie je spokojný s našimi modlitbami, a my si to ani nevšimneme. Boh hľadí na ruky toho, kto sa modlí: aby boli čisté, hoci by ich aj nebolo potrebné umývať, je však potrebné strániť sa zlých skutkov. Svätý František sa modlieval: «Nullu homo ène dignu te mentovare», čiže „žiaden človek nie je hoden vysloviť tvoje meno“ (Pieseň brata slnka).

Azda to najdojemnejšie uznanie chudoby našej modlitby skvitlo na perách toho rímskeho stotníka, ktorý jedného dňa prosil Ježiša, aby uzdravil jeho chorého sluhu (porov. Mt 8,5-13). Cítil sa byť úplne neadekvátny: nebol Židom, bol dôstojníkom nenávideného okupačného vojska. Avšak starosť o sluhu ho núti odvážiť sa a hovorí: «Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie» (v. 8). Je to veta, ktorú aj my opakujeme pri každej eucharistickej liturgii. Zhovárať sa s Bohom je milosť: my nie sme toho hodní, nemáme žiadne právo, na ktorom by sme si mohli zakladať, pokrivkávame každým slovom a každou myšlienkou... Avšak Ježiš je tou bránou, ktorá nás otvára tomuto dialógu s Bohom.

Prečo by mal byť človek milovaný Bohom? Neexistujú zreteľné dôvody, neexistuje žiadna úmernosť... Tiež je pravdou, že u značnej časti mytológií sa neuvažuje nad prípadom takého boha, ktorý by sa starostil nad ľudskými záležitosťami; naopak, tie sú otravné a nudné, úplne zanedbateľné. Spomeňme si na tú vetu, ktorú Boh opakovane adresuje svojmu ľudu v Deuteronómiu: „Pomysli na to, ktorý ľud má svojich bohov tak blízkych pri sebe, ako máte vy mňa nablízku?“ Táto blízkosť Boha je zjavením!

Niektorí filozofi hovoria, že Boh môže myslieť jedine na seba. Ledaže sme to my ľudia, čo sa snažíme zapôsobiť na božstvo a potešiť jeho oči. Z toho vyplýva povinnosť „náboženstva“, s procesiou obetí a pobožností, ktoré treba neustále prinášať, aby sme si naklonili nemého a ľahostajného boha. Niet tam dialógu.

Jedine Ježiš to bol, pred Ježišom to bolo jedine zjavenie Boha Mojžišovi, keď sa Boh predstavil; bola to jedine Biblia, čo nám otvorila cestu dialógu s Bohom. Pamätajme: „Ktorý ľud má svojich bohov pri sebe tak blízko ako máš ty nablízku mňa?“ Táto blízkosť Boha, ktorý nás otvára pre dialóg s ním.

Boh, ktorý miluje človeka - my by sme nikdy nemali odvahu uveriť tomu, ak by sme nepoznali Ježiša. Poznanie Ježiša nám to dalo pochopiť, zjavilo nám to. Je to škandál, ktorý nachádzame vyrytý v podobenstve o milosrdnom otcovi či v tom o pastierovi, ktorý sa vydá hľadať stratenú ovcu (porov. Lk 15). Príbehy tohto druhu by sme nemohli vymyslieť, ani ich pochopiť, ak by sme nestretli Ježiša. Ktorý Boh je ochotný zomrieť pre ľudí? Ktorý Boh miluje vždy a trpezlivo, bez nároku, že aj on bude na oplátku milovaný? Ktorý Boh prijíma hroznú nevďačnosť syna, ktorý ho už vopred žiada o dedičstvo a odchádza z domu premrhajúc všetko? (porov. Lk 15,12-13).

Je to Ježiš, kto nám zjavuje srdce Boha. Takto nám Ježiš svojím životom rozpráva, do akej miery je Boh Otcom. Tam Pater nemo: Nik nie je Otcom ako on. Je to otcovstvo, ktoré je blízkosťou, súcitom a nehou. Nezabudnime na tieto tri slová, ktoré sú Božím štýlom: blízkosť, súcit a neha. Je to spôsob vyjadrenia jeho otcovstva voči nám. My si len s námahou a len z veľkej diaľky predstavujeme lásku, ktorou je Najsvätejšia Trojica preplnená a aká hlbina vzájomnej dobroprajnosti existuje medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Východné ikony nám dávajú vnímať niečo z tohto tajomstva, ktoré je pôvodom a radosťou celého vesmíru.

Predovšetkým nám bolo veľmi vzdialené uveriť, že táto Božia láska sa rozleje, vyúsťujúc k nášmu ľudskému brehu: sme cieľom lásky, ktorá na zemi nenachádza páru. Katechizmus vysvetľuje: «Ježišova svätá ľudská prirodzenosť je teda cesta, prostredníctvom ktorej nás Duch Svätý učí modliť sa k Bohu, nášmu Otcovi» (č. 2664). A toto je milosť našej viery. Skutočne sme nemohli dúfať vo vyššie povolanie: Ježišovo človečenstvo – Boh sa stal blízkym v Ježišovi – nám sprístupnilo samotný život Trojice, otvorilo, dokorán roztvorilo túto bránu tajomstva lásky Otca, Syna a Ducha Svätého.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba a Najsvätejšia Trojica (2. časť)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes si skompletizujeme katechézu o modlitbe ako vzťahu s Najsvätejšou Trojicou, a to zvlášť s Duchom Svätým.

Prvým darom každej kresťanskej existencie je Duch Svätý. Nie je jedným z mnohých darov, ale je Darom základným.Duch je darom, ktorý Ježiš sľúbil, že nám ho pošle. Bez Ducha niet vzťahu s Kristom a s Otcom. Pretože Duch otvára naše srdce prítomnosti Boha a priťahuje ho v tomto „víre“ lásky, ktorou je srdce samotného Boha. My nie sme iba hosťami a pútnikmi na ceste po tejto zemi, sme tiež hosťami a pútnikmi v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Sme ako Abrahám, ktorý v deň, keď prijal troch pocestných pod vlastnou strechou, stretol Boha.

Ak môžeme v pravde vzývať Boha menom „Abba – Otec“, je to preto, že v nás prebýva Duch Svätý; je to On, ktorý nás v hĺbke premieňa a dáva nám zakúsiť dojímavú radosť z toho, že sme milovaní Bohom ako skutočné deti. Všetku duchovnú prácu v našom vnútri smerom k Bohu robí Duch Svätý, tento dar. Pracuje v nás, aby s Ježišom viedol náš kresťanský svet vpred k Otcovi.

Katechizmus ohľadom tohto hovorí: «Vždy, keď sa začíname modliť k Ježišovi, Duch Svätý nás priťahuje na cestu modlitby svojou predchádzajúcou milosťou. Keďže nás učí modliť sa, pripomínajúc nám Krista, ako by sme sa nemali modliť aj k nemu samému? Preto nás Cirkev povzbudzuje, aby sme každý deň vzývali Ducha Svätého, najmä na začiatku a na konci každej dôležitej činnosti» (KKC, 2670).

Hľa, aké je dielo Ducha v nás. On nám „pripomína“ Ježiša a sprítomňuje ho v nás – môžeme povedať, že je našou trojičnou pamäťou, je pripomienkou Boha v nás – a sprítomňuje ho v Ježišovi, aby sa nestal osobou z minulosti: čiže Duch prináša prítomnosť Ježiša do nášho vedomia.

Ak by bol Kristus iba ďaleko v čase, boli by sme osamotení a opustení vo svete. Áno, pripomenuli by sme si Ježiša tam, ďaleko, ale je to Duch, ktorý ho prináša teraz, v tomto čase, do nášho srdca. Teda v Duchu Svätom je všetko oživené: kresťanom v každom čase a mieste je otvorená možnosť stretnúť Krista.

Je otvorená možnosť stretnúť Krista nie iba ako na historickú osobu. Nie: On priťahuje Krista do našich sŕdc, je to Duch, ktorý nám dáva stretnúť sa s Krstom. On nie je vzdialený, Duch je s nami: Ježiš stále učí svojich učeníkov ako premeniť ich srdcia, ako to robil s Petrom, Pavlom, s Máriou z Magdaly, so všetkými apoštolmi. Ale prečo je Ježiš prítomný? Pretože je to Duch, ktorý ho privádza k nám.

Je to skúsenosť, ktorú prežívali mnohí modliaci sa: muži a ženy, ktorých Duch Svätý formoval podľa Kristovej „miery“ v milosrdenstve, v službe, v modlitbe, v katechézach... Je milosťou môcť stretnúť takýchto ľudí: uvedomíme si, že v nich pulzuje iný život, ich pohľad pozerá „ponad“.

Nemyslime iba na mníchov, na pustovníkov; nachádzajú sa aj medzi obyčajnými ľuďmi, tými, ktorí utkávali ten dlhý príbeh dialógu s Bohom - neraz vnútorným bojom, ktorý očisťuje vieru. Títo pokorní svedkovia hľadali Boha v evanjeliu, v prijatej a adorovanej Eucharistii, v tvári brata v ťažkosti, a chránia jeho prítomnosť ako tajomný oheň.

Prvou úlohou kresťanov je práve udržiavať živým ten oheň, ktorý Ježiš priniesol na zem (porov. Lk 12,49). A čo je týmto ohňom? Je to láska, Božia láska, Duch Svätý. Bez ohňa Ducha vyhasnú proroctvá, smútok pošliape radosť, zvyk nahradí lásku, služba sa premení v otroctvo.

Prichádza tu na myseľ obraz zažatej lampy vedľa svätostánku, kde sa uchováva Eucharistia. Aj keď sa kostol vyprázdni a zvečerí sa, aj keď je kostol zatvorený, táto lampa ostáva zažatá, stále horí: nevidí ju nikto, napriek tomu horí pred Pánom. Takto je Duch v našom srdci stále prítomný ako tá lampa.

V Katechizme sa píše aj toto: «Duch Svätý, ktorého pomazanie preniká celú našu bytosť, je vnútorným učiteľom kresťanskej modlitby. Je tvorcom živej tradície modlitby. Nepochybne je toľko ciest modlitby, koľko je tých, čo sa modlia, ale ten istý Duch pôsobí vo všetkých a so všetkými. Práve v spoločenstve Ducha Svätého je kresťanská modlitba modlitbou v Cirkvi» (KKC, 2672).

Koľkokrát sa stane, že sa nemodlíme, nechce sa nám modliť alebo sa neraz modlíme ako papagáje ústami, ale srdce je ďaleko. Toto je čas, aby sme povedali Duchu: „Príď, príď Duchu Svätý, rozpáľ moje srdce. Príď a nauč ma modliť sa, nauč ma hľadieť na Otca, hľadieť na Syna. Nauč ma, aká je cesta viery. Nauč ma ako milovať a predovšetkým ma nauč mať postoj nádeje.“ Ide o neprestajné volanie Ducha, aby bol prítomný v našich životoch.

Je to teda Duch, ktorý píše dejiny Cirkvi a sveta. My sme otvorené strany, pripravené prijať jeho kaligrafický rukopis. A v každom z nás Duch tvorí originálne dielo, pretože nikdy nie je žiadny kresťan úplne totožný s iným. Na bezhraničnom poli svätosti jediný Boh, Najsvätejšia Trojica Lásky, dáva rozkvitnúť rôznosti svedkov: všetci rovnakí dôstojnosťou, ale tiež unikátni v kráse, ktorú chcel Duch vyžarovať v každom z tých, ktorých Božie milosrdenstvo učinilo jeho deťmi.

Nezabudnime, Duch je prítomný, je prítomný v nás. Načúvajme Duchu, zvolávajme Ducha – je to dar, dar, ktorý nám venoval Boh – a povedzme mu: „Duchu Svätý, neviem aká je tvoja tvár – toto nepoznáme – ale viem, že ty si sila, že si svetlo, že si schopný dať mi napredovať a naučiť ma ako sa modliť. Príď Duchu Svätý“. Toto je krásna modlitba: „Príď, Duchu Svätý“.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modliť sa spoločne s Máriou

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes je katechéza zameraná na modlitbu spolu s Máriou, a sme práve deň pred slávnosťou Zvestovania Pána. Vieme, že smerodajnou cestou kresťanskej modlitby je Ježišova ľudskosť. Tá dôvera, ktorá je pre kresťanskú modlitbu typická, by totiž bola bez významu, keby sa Slovo nestalo telom, darujúc nám v Duchu Svätom svoj synovský vzťah s Otcom. Vypočuli sme si zo Svätého písma o tom zhromaždení apoštolov, nábožných žien a Márie, modliacich sa po Ježišovom nanebovstúpení. Je to prvá kresťanská komunita, ktorá očakávala Ježišov dar, Ježišov prísľub.

Kristus je Prostredník, je tým mostom, skrze ktorý ideme, keď sa obraciame na Otca (porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, 2674). Je jediným Vykupiteľom: nie sú žiadni spoluvykupitelia s Kristom. Je prostredníkom par-exellance; Prostredník, to je on. Každá modlitba, ktorú pozdvihujeme k Bohu je skrze Krista, s Kristom a v Kristovi a uskutočňuje sa vďaka jeho príhovoru. Duch Svätý rozširuje Kristovo sprostredkovanie na každý čas a každé miesto: niet iného mena, v ktorom môžeme byť spasení (porov. Sk 4,12). Ježiš Kristus: jediný Prostredník medzi Bohom a ľuďmi.

Z jedinečného Kristovho sprostredkovania nadobúdajú zmysel a hodnotu iné odvolávky, ktoré kresťan nachádza pre svoju modlitbu a nábožnosť, z nich všetkých je na prvom mieste odkaz na Pannu Máriu, Ježišovu Matku.

Ona zaujíma v kresťanskom živote, a teda aj v modlitbe, privilegované miesto, pretože je Ježišovou Matkou. Východné cirkvi ju často zobrazovali ako Hodigitriu (z gr.) - tú, čo „ukazuje cestu“, čiže Syna, Ježiša Krista. Prichádza mi na um starobylé zobrazenie Hodigitrie v katedrále v Bari. Je jednoduché: Madona, ukazujúca Ježiša, nahého. Neskôr mu dali košieľku, aby tú nahotu zakryli, ale pravdou je, že Kristus je vyobrazený nahý, na znak toho, že to on, človek narodený z Márie, je Prostredníkom. A ona ukazuje Prostredníka: ona je Hodigitriou.

V kresťanskej ikonografii je jej prítomnosť všade, a niekedy vo veľkej vznešenosti, ale vždy vo vzťahu k Synovi a v jeho službe. Jej ruky, jej oči, jej postoj sú živým „katechizmom“ a vždy označujú to kľúčové, to, čo je stredom: Ježiša. Mária je celkom obrátená na neho (porov. KKC, 2674). Až do tej miery, že môžeme povedať, že je viac učeníčkou než Matkou. Na znak toho Mária na svadbe v Káne hovorí: „Urobte, to, čo vám on povie“. Vždy ukazuje Krista. Je jeho prvou učeníčkou.

Toto je úloha, ktorú Mária zastáva po celý svoj pozemský život, a zachováva si ju navždy: byť pokornou služobnicou Pána, nič viac. V istom momente sa v Evanjeliách zdá, že sa takmer vytratí; no vracia sa v kľúčových chvíľach, ako v Káne, keď Syn, vďaka jej starostlivému zásahu, vykonal prvé „znamenie“ (porov. Jn 2,1-12), a potom na Golgote, pod krížom.

Ježiš rozšíril Máriino materstvo na celú Cirkev, keď jej zveril milovaného učeníka, krátko pred tým, ako zomrel na kríži. Od tej chvíle sa nachádzame všetci pod jej plášťom, ako je to vidieť na určitých stredovekých freskách a obrazoch. Aj prvá latinská antifóna – Sub tuum praesidium confugimus, sancta Dei Genitrix (Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička): je to Madona, ktorá nás všetkých kryje ako Matka, ktorej nás Ježiš zveril; ale ako Matka, nie ako bohyňa, nie ako spoluvykupiteľka: ako Matka.

Je pravda, že kresťanská zbožnosť jej vždy dáva krásne tituly, ako syn mame: toľké krásne veci hovorí syn mame, ktorú má rád! Ale dajme pozor: tie krásne veci, ktoré Cirkev a svätí hovoria o Márii, nič neuberajú z vykupiteľskej jedinečnosti Krista. On je jediný Vykupiteľ. Sú to vyjadrenia lásky ako od syna voči mame – niekedy i zveličené. Ale láska, a to vieme, nám vždy dáva veci zveličiť, ale s láskou.

A takto sme sa začali k nej modliť s niektorými vyjadreniami určenými priamo jej, prítomnými v Evanjeliách: „milosti plná“, „požehnaná medzi ženami“ (porov. KKC, 2676 nasl.). V modlitbe Zdravas‘, Mária zakrátko dostalo miesto i titulovanie Theotokos, „Matka Božia“, schválené Efezským koncilom. A obdobne ako je to v Otčenáši, po chvále pridávame prosbu: prosíme Matku, aby sa modlila za nás hriešnikov, aby sa prihovárala so svojou nežnosťou, „teraz a v hodinu našej smrti“. Teraz, v konkrétnych situáciách života, i v konečnej chvíli, aby nás sprevádzala – ako Matka, ako prvá učeníčka – v prechode do života večného.

Mária je stále prítomná pri posteli svojich detí, ktoré odchádzajú z tohto sveta. Ak sa niekto cíti sám a opustený, ona je Matka, je nablízku, ako bola po boku svojho Syna, keď ho všetci opustili.

Mária bola a je prítomná v dňoch pandémie, blízko ľuďom, ktorí, žiaľ, ukončili svoju pozemskú púť v podmienkach izolácie, bez útechy blízkosti svojich drahých. Mária je vždy tam, po našom boku, so svojou materskou nehou.

Modlitby, ktorými sa na ňu obraciame, nie sú márne. Žena toho „áno“, ktorým s ochotou prijala anjelovo pozvanie, odpovedá aj na naše prosby, počúva naše hlasy, aj tie, ktoré zostávajú uzavreté v srdci, ktoré nemajú silu vyjsť, ale ktoré Boh pozná lepšie ako my sami. Načúva im ako Matka.

Tak ako každá dobrá matka, a ešte viac, nás Mária obraňuje v nebezpečenstvách, je o nás ustarostená, keď sa zamotávame do našich vecí a strácame smer cesty, a keď ohrozujeme nielen naše zdravie, ale i našu spásu. Mária je tam, aby sa za nás modlila, modlila sa za tých, ktorí sa nemodlia. Aby sa modlila s nami. Prečo? Pretože je našou Matkou.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba v spoločenstve so svätými

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel zastaviť nad súvislosťou medzi modlitbou a spoločenstvom svätých. Totiž keď sa modlíme, nikdy to nerobíme sami: aj keď si to neuvedomujeme, sme ponorení do majestátnej rieky orodovaní, ktorá nás predchádza a ktorá pokračuje i po nás.

V modlitbách, ktoré nachádzame v Biblii, a ktoré často zaznievajú v liturgii, je stopa dávnych príbehov, podivuhodných oslobodení, deportácií i smutných vyhnanstiev, dojímavých návratov, chvál pri pohľade na nádhery stvorenstva... A takto sa tieto hlasy odovzdávajú z generácie na generáciu, v neustálom prelínaní sa medzi osobnou skúsenosťou a skúsenosťou národa a ľudstva, do ktorého patríme. Nikto sa nemôže oddeliť od vlastného príbehu, od dejín vlastného národa, toto dedičstvo si vždy nesieme v našich návykoch a aj v modlitbe.

V modlitbe chvál, obzvlášť v tej, ktorá prýšti zo srdca maličkých a pokorných, je niečo z ozveny spevu Magnificat, ktorý Mária predniesla Bohu pred svojou príbuznou Alžbetou; alebo zo zvolania starého Simeona, ktorý keď vzal Ježiška do náručia, povedal: «Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova» (Lk 2,29).

Modlitby sa ako dobro neustále šíria, aj bez odkazov na „sociálnych sieťach“: z nemocničných chodieb, z chvíľ veselých stretnutí ako aj z chvíľ, v ktorých sa v tichu trpí... Bolesť každého je bolesťou všetkých, a šťastie jedného sa vlieva do duše ostatných. Bolesť a šťastie sú súčasťou jediného príbehu: sú to príbehy, ktoré sa stávajú dejinami vlastného života. Tie dejiny sa nám vybavujú vlastnými slovami, ale skúsenosť je rovnaká.

Modlitby sa rodia stále: zakaždým, keď zopneme ruky a otvoríme srdce Bohu, nachádzame sa v spoločenstve svätých, tých bezmenných i tých verejne uznaných, ktorí sa modlia s nami a orodujú za nás ako starší bratia a sestry, ktorí už prešli tým istým životným dobrodružstvom ako my. V Cirkvi niet smútku, ktorý by zostal osamotený, niet slzy, ktorá by zostala v zabudnutí, pretože všetko dýcha a čerpá z jednej spoločnej milosti.

Nie je náhoda, že v starobylých cirkvách sa pochovávalo práve v záhrade okolo posvätnej budovy, ako na vyjadrenie toho, že na každej Eucharistii sa nejakým spôsobom zúčastňuje zástup tých, ktorí nás predišli. Sú to naši rodičia a starí rodičia, naši krstní otcovia a krstné mamy, sú to katechéti a iní vychovávatelia... Táto odovzdávaná viera, ktorú sme i my prijali: spolu s vierou sa odovzdáva aj spôsob modlitby.

Svätí sú ešte stále tu, nie ďaleko od nás; a ich znázornenia v kostoloch evokujú ten „oblak svedkov“, ktorý nás vždy obkolesuje (porov. Hebr. 12,1). Počuli sme na začiatku biblický úryvok z Listu Hebrejom. Sú svedkami, ktorým sa neklaniame – my sa samozrejme týmto svätým neklaniame –, ale si ich ctíme, a ktorí nás tisícorakými spôsobmi odkazujú na Ježiša Krista, jediného Pána a Prostredníka medzi Bohom a človekom.

Taký svätý, ktorý by ťa neodkazoval na Ježiša Krista, nie je ani svätým, ani kresťanom. Svätý ti pripomína Ježiša Krista, pretože prešiel cestou života ako kresťan. Svätí nám pripomínajú, že aj náš život, hoci slabý a poznačený hriechom, sa môže rozvinúť do svätosti. V evanjeliách čítame, že prvým „kanonizovaným“ svätcom bol jeden z lotrov a bol „kanonizovaný“ nie pápežom, ale samým Ježišom.

Svätosť je cesta života, stretnutie sa s Ježišom, či už je dlhá alebo krátka, alebo len na okamžik, ale vždy je svedectvom. Svätec, to je svedectvo muža či ženy, niekoho, kto sa stretol s Ježišom a nasledoval ho. Nikdy nie je prineskoro na obrátenie sa k Pánovi, ktorý je dobrý a veľký v láske (porov. Ž 103,8).

Katechizmus vysvetľuje, že svätí «kontemplujú Boha, chvália ho a neprestávajú sa starať o tých, ktorých zanechali na zemi. […] Ich orodovanie je ich najvyššou službou Božiemu plánu. Môžeme a máme ich prosiť, aby sa prihovárali za nás a za celý svet» (KKC, 2683). V Kristovi je tajomná solidarita medzi tými, čo už prešli do iného života a nami, pútnikmi v tomto živote: naši drahí zosnulí sa z neba o nás ďalej starajú. Oni sa modlia sa za nás a my sa modlíme za nich, a my sa modlíme spolu s nimi.

Toto spojenie modlitby medzi nami a svätými, čiže medzi nami a ľuďmi, ktorí došli do plnosti života, toto spojenie v modlitbe zakusujeme už tu, v pozemskom živote: modlíme sa jedni za druhých, prosíme o modlitbu i venujeme modlitbu... Prvý spôsob modlitby za niekoho je hovoriť Bohu o ňom alebo o nej. Ak toto robíme pravidelne, každý deň, naše srdce sa neuzavrie, zostane otvorené bratom.

Modliť sa za druhých je prvý spôsob ako ich milovať a núti nás to ku konkrétnej blízkosti. Aj vo chvíľach sporov, spôsob ako rozuzliť konflikt, zmäkčiť ho, je modliť sa za osobu, s ktorou mám spor. A niečo sa s modlitbou zmení. Prvé, čo sa zmení, je moje srdce, môj postoj. Pán to zmení, aby umožnil stretnutie, nové stretnutie na vyhnutie sa tomu, že by sa spor stal vojnou bez konca.

Prvý spôsob ako čeliť úzkostnému času je poprosiť bratov, predovšetkým svätých, aby sa za nás modlili. Meno, ktoré nám bolo dané pri krste, nie je nejakou nálepkou alebo ozdobou! Je to zvyčajne meno Panny Márie, nejakého svätca alebo svätice, ktorí čakajú len na to, aby nám „podali ruku“ a v našom živote nám pomohli získať od Boha milosti, ktoré najviac potrebujeme.

Ak v našom živote skúšky nepresiahli vrchol, ak sme ešte schopní vytrvať, ak napriek všetkému napredujeme s dôverou, možno skôr než výsledkom našich zásluh je to vďaka príhovoru toľkých svätých, niektorých v nebi, iných putujúcich ako my na zemi, ktorí nás ochránili a sprevádzali, pretože všetci vieme, že tu na zemi sú svätí ľudia, muži a ženy, ktorí žijú vo svätosti. Oni to nevedia, ani my to nevieme, ale existujú svätí, svätí v každodennosti, skrytí svätí alebo ako ja rád hovorím, „svätí od vedľajších dverí“, tí, ktorých život sa odvíja spolu s nami, ktorí s nami pracujú, a vedú život svätosti.

Nech je teda požehnaný Ježiš Kristus, jediný Spasiteľ sveta, spolu s týmto nesmiernym výkvetom svätcov a svätíc, ktorí obývajú zem, a ktorí svoj život urobili chválou Boha. Pretože – ako hovorieval sv. Bazil – «pre Ducha Svätého je svätec obzvlášť vhodným príbytkom, pretože sa ponúka, aby prebýval s Bohom a nazýva sa jeho chrámom» (Liber de Spiritu Sancto, 26, 62: PG 32, 184A; porov. KKC, 2684).

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Cirkev je učiteľkou modlitby

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Cirkev je jedna veľká škola modlitby. Mnohí z nás sa naučili slabikovať prvé modlitby na kolenách rodičov či starých rodičov. Možno si uchovávame spomienku na mamu a otca, ktorí nás učili pomodliť sa pred uložením sa na spánok. Tie chvíle stíšenia sú neraz momentmi, v ktorých deti rodičom zveria nejakú dôvernosť a tí im môžu dať radu inšpirovanú evanjeliom. Neskôr, na ceste rastu, dochádza k iným stretnutiam, s inými svedkami a učiteľmi modlitby (porov. Katechizmus katolíckej cirkvi, 2686-2687). Je osožné držať si ich v pamäti.

Život farnosti a každej kresťanskej komunity je určovaný časmi liturgie a komunitnej modlitby. Uvedomujeme si, že ten dar, ktorý sme v detstve prijali s jednoduchosťou, je veľkým, mimoriadne bohatým dedičstvom a že skúsenosť modlitby si zasluhuje byť čoraz viac prehlbovaná (porov. tamtiež, 2688). Šat viery nie je naškrobený, ale sa vyvíja spolu s nami; nie je strnulý, rastie, a to aj prostredníctvom momentov kríz a zmŕtvychvstaní; ba nedá sa rásť bez momentov krízy.

A dychom viery je modlitba: rastieme vo viere natoľko, nakoľko sa učíme modliť. Po istých pasážach života si uvedomujeme, že bez viery by sme to neboli zvládli a že modlitba bola našou silou. A to nielen osobná modlitba, ale aj modlitba bratov a sestier, spoločenstva, ktoré nás sprevádzalo a podporovalo, ľudí, ktorí nás poznajú, tých, ktorých prosíme, aby sa za nás modlili.

Aj preto v Cirkvi neustále prekvitajú komunity a skupiny oddané modlitbe. Niektorí kresťania pociťujú dokonca povolanie urobiť z modlitby ústrednú činnosť svojich dní. V Cirkvi sú kláštory, konventy, pustovne, kde žijú osoby zasvätené Bohu a ktoré sa častokrát stávajú centrami duchovného vyžarovania. Sú komunitami modlitby, ktoré vyžarujú duchovnosť. Sú malými oázami, v ktorých sa zdieľa intenzívna modlitba a deň čo deň sa buduje bratské spoločenstvo. Sú životodarnými bunkami, a to nielen pre cirkevnú štruktúru, ale pre samotnú spoločnosť. Pomyslime napríklad na úlohu, akú mal mníšsky život pre zrod a rast európskej civilizácie, a aj v ďalších kultúrach. Modlitba a práca v komunitách posúva svet vpred. Je to motor.

Všetko v Cirkvi sa rodí z modlitby a všetko rastie vďaka modlitbe. Keď chce Nepriateľ, Zlý, bojovať proti Cirkvi, robí tak predovšetkým úsilím vysušiť jej pramene, zabraňovať jej v modlitbe. Napríklad, vidíme to v istých skupinách, ktoré sa dohodnú na uskutočňovaní cirkevných reforiem, zmien v živote Cirkvi... Sú tam všetky organizácie, sú tam médiá, ktoré všetkých informujú... Avšak modlitbu nevidieť, nemodlia sa. - „Musíme zmeniť to a to, musíme spraviť toto rozhodnutie, ktoré je trochu silnejšie...“ - Návrh je zaujímavý, to hej, avšak len s diskusiou, len s médiami, kde však je modlitba? To modlitba otvára dvere Duchu Svätému, on je ten, kto inšpiruje ísť vpred. Zmeny v Cirkvi bez modlitby nie sú zmenami Cirkvi, sú zmenami skupiny. A keď Nepriateľ – ako som povedal – chce útočiť proti Cirkvi, robí tak predovšetkým snahou vysúšať jej pramene, zabraňovať jej modliť sa a privádzať ju k takýmto iným návrhom. Ak sa upustí od modlitby, na istú chvíľu sa zdá, že všetko môže ísť ďalej tak ako vždy – zotrvačnosťou –, no po krátkom čase si Cirkev uvedomí, že sa stala akoby prázdnym obalom, že stratila nosnú os, že už viac nevlastní zdroj tepla a lásky.

Svätice a svätci nemajú život ľahší než iní, naopak, aj oni majú svoje problémy, s ktorými sa musia boriť a navyše sú často terčom opozícií. Avšak ich silou je modlitba, to, že vždy načierajú z nevyčerpateľnej „studne“ matky Cirkvi. Modlitbou živia plameň svojej viery, tak ako sa kedysi lampám dodával olej. A tak idú vpred, kráčajúc vo viere a v nádeji. Svätí, ktorí častokrát v očiach sveta veľa nezavážia, sú v skutočnosti tými, ktorí ho podopierajú, a to nie zbraňami peňazí a moci, komunikačných médií a tak ďalej, ale zbraňami modlitby.

V Lukášovom evanjeliu Ježiš kladie jednu dramatickú otázku, ktorá nás vždy núti sa zamyslieť: «Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?» (Lk 18,8) Nájde azda čisto len organizácie, ako nejakú skupinu „podnikateľov s vierou“, všetkých dobre zorganizovaných, konajúcich nejakú dobročinnosť, mnoho vecí..., - alebo nájde vieru? «Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?» - Táto otázka stojí na konci jedného podobenstva, ktoré ukazuje nevyhnutnosť modliť sa s vytrvalosťou, neúnavne (porov. v. 1-8).

Takže, môžeme dospieť k záveru, že lampa viery bude na zemi vždy horieť, pokiaľ tu bude olej modlitby. Lampa pravej viery Cirkvi zostane na zemi vždy zapálená, pokým tu bude olej modlitby. To je to, čo udržiava vieru a udržiava náš úbohý život, slabý a hriešny, no modlitba ho vedie bezpečne vpred. Je tu otázka, ktorú si my kresťania musíme klásť: Modlím sa? Modlíme sa? Ako sa modlíme? Tak ako papagáje, alebo sa modlím srdcom? Ako sa modlím? Modlím sa s istotou, že som v Cirkvi a modlím sa s Cirkvou, alebo sa modlím tak trochu podľa mojich predstáv a robím tak, aby sa moje predstavy stali modlitbou? Toto je pohanská modlitba, a nie kresťanská. Opakujem: môžeme urobiť uzáver, že lampa viery bude na zemi vždy horieť, pokiaľ tu bude olej modlitby.

A toto je základná úloha Cirkvi: modliť sa a vychovávať k modlitbe. Odovzdávať z generácie na generáciu lampu viery s olejom modlitby. Lampa viery, ktorá osvetľuje, ktorá dáva do poriadku veci skutočne také, aké sú, no môže napredovať jedine s olejom modlitby. V opačnom prípade zhasne. Bez svetla tejto lampy by sme nemohli vidieť cestu pre evanjelizáciu, ba nemohli by sme vidieť cestu pre správnu vieru; nemohli by sme vidieť tváre bratov, ku ktorým sa treba priblížiť a slúžiť im; nemohli by sme osvetliť tú izbu, kde sa dá stretnúť v komunite... Bez viery sa všetko rúca; a bez modlitby viera vyhasína. Viera a modlitba, spolu. Niet inej cesty. Preto Cirkev, ktorá je domom a školou spoločenstva, je domom a školou viery a modlitby.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Ústna modlitba

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Modlitba je rozhovor s Bohom; a každé stvorenie sa istým spôsobom zhovára s Bohom. U človeka sa modlitba stáva slovom, invokáciou, piesňou, poéziou... Božie slovo sa stalo telom, a v tele každého človeka sa slovo vracia k Bohu v modlitbe.

Slová sú našimi výtvormi, ale sú aj našimi „matkami“, a do istej miery nás formujú. Slová modlitby nám dávajú bezpečne prejsť tmavou dolinou, vedú nás k pašienkam zeleným a bohatým na vodu, čo nám umožňuje hodovať pred očami protivníka, ako nás to učí recitovať žalm (porov. Ž 23). Slová sa rodia z citov, ale existuje aj opačná cesta: keď sa slovami stvárňuje cítenie.

Biblia vychováva človeka k tomu, aby všetko vyšlo na svetlo slova, aby nič ľudské nebolo vylúčené, cenzurované. Predovšetkým bolesť je nebezpečná, ak zostáva ukrytá, uzavretá v nás... Bolesť uzavretá v nás, ktorá sa nemôže prejaviť či ventilovať, môže otráviť dušu; má to smrteľné následky.

A práve z tohto dôvodu nás Sväté písmo učí modliť sa niekedy aj odvážnymi slovami. Posvätní pisatelia nás nechcú zavádzať ohľadom človeka: vedia, že v jeho srdci pobývajú tiež city málo príkladné, priam i nenávisť. Nikto z nás sa nenarodí svätý, a ak tieto zlé city klopú na dvere nášho srdca, treba ich vedieť zneškodniť modlitbou a slovami, ktoré sú Božie.

V žalmoch nachádzame aj vyjadrenia veľmi tvrdé voči nepriateľom – vyjadrenia, ktoré nás duchovní majstri učia prisudzovať diablovi a našim hriechom –; a predsa sú to slová, ktoré patria do ľudskej reality, a ktoré sa zaradili do rámca Svätého písma. Sú tam, aby nám dosvedčili, že keby voči násiliu neexistovali slová schopné priviesť zlé city k neurážaniu a usmerniť ich tak, aby nepôsobili škody, svet by bol v nich úplne ponorený.

Prvá ľudská modlitba je vždy ústnym recitovaním. Pery sa vždy hýbu ako prvé. Aj keď všetci vieme, že modliť sa neznamená opakovať slová, napriek tomu ústna modlitba je najistejšia a je vždy možné ju praktizovať. Naopak city, akokoľvek vznešené, sú vždy neisté: prichádzajú a odchádzajú, opúšťajú nás a vracajú sa. Nielen to, aj milosti modlitby sú nepredvídateľné: v niektorých chvíľach sú útechy hojné, avšak v najtemnejších dňoch sa zdá, že sa celkom vyparili.

Modlitba srdca je tajuplná a v niektorých momentoch nám uniká. Modlitba pier, ktorá sa šepoce alebo recituje zborovo, je naopak vždy k dispozícii, a potrebná je tak ako manuálna práca. Katechizmus uvádza: «Ústna modlitba je nevyhnutnou zložkou kresťanského života. Ježiš učí svojich učeníkov, ktorých priťahovala tichá modlitba ich učiteľa, ústnu modlitbu: Otče náš» (KKC, 2701). „Nauč nás modliť sa“, prosia učeníci Ježiša, a Ježiš ich učí ústnu modlitbu: Otče náš. A v tej modlitbe je všetko.

Všetci by sme mali mať tú pokoru niektorých starých ľudí, ktorí v kostole, možno preto, že ich sluch už slabne, recitujú polohlasne modlitby, ktoré sa naučili ako deti, a chrámovú loď zapĺňajú šeptom. Tá modlitba nenarúša ticho, ale dosvedčuje vernosť povinnosti modliť sa, praktizovanej po celý život bez zanedbávania. Títo ľudia pokornej modlitby sú často veľkými orodovníkmi farností: sú tými dubmi, ktoré z roka na rok rozširujú svoje vetvy, aby ponúkli tieň väčšiemu počtu ľudí. Iba Boh vie, kedy a nakoľko sa ich srdce spája s tými odriekanými modlitbami: istotne aj títo ľudia museli čeliť nociam a chvíľam prázdnoty. Avšak ústnej modlitbe možno vždy zostať vernými. Je ako kotva: držať sa lana a takto verne vytrvať, nech sa deje, čo chce.

Všetci sa máme čo učiť od vytrvalosti ruského pútnika, o ktorom hovorí jedno slávne duchovné dielo, že sa naučil umeniu modlitby nekonečným opakovaním invokácie: „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ (porov. KCC 2616; 2667). Opakoval iba toto. Ak bude vo svojom živote obdarený milosťami, ak sa jeho modlitba jedného dňa stane tak horúcou, že mu dá vnímať prítomnosť Božieho kráľovstva uprostred nás, ak sa jeho pohľad premení tak, že bude ako pohľad dieťaťa, je to preto, lebo vytrval v odriekaní jednoduchej kresťanskej opakovacej prosby.
Tá sa napokon stane súčasťou jeho dychu. Ten príbeh ruského pútnika je nádherný: je to kniha prístupná každému. Radím vám prečítať si ju: pomôže vám pochopiť, čo je to ústna modlitba.

Nesmieme teda pohŕdať ústnu modlitbu. Niekto povie: „Veď je to niečo pre deti, pre nevzdelaných ľudí; ja hľadám modlitbu mysle, meditáciu, vnútorné vyprázdnenie, aby prišiel Boh“. Prosím vás, neupadnime do pýchy pohŕdania ústnou modlitbou. Je to modlitba jednoduchých ľudí, tá, ktorú nás naučil Ježiš: Otče náš, ktorý si na nebesiach...

Tie slová, ktoré vyslovujeme, nás chytia za ruku; v niektorej chvíli nám vracajú chuť, prebudia aj tie najospalejšie srdcia; prebúdzajú city, ktoré sa nám vytratili z pamäti, a vedú nás za ruku k zakusovaniu Boha. A predovšetkým sú jediné, ktoré bezpečným spôsobom nasmerujú k Bohu otázky, ktoré chce počuť. Ježiš nás nenechal v hmle. Povedal nám: „Vy sa budete modliť takto!“ A naučil nás modlitbu Otče náš (porov. Mt 6,9).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Pri generálnej audiencii prenášanej televíziou v priamom prenose boli prítomní len pápežovi spolupracovníci, ktorí tlmočili jeho slová veriacim vo svetových jazykoch. V osobitnom pozdrave Poliakom Svätý Otec v závere pripomenul sviatok svätého biskupa a mučeníka Vojtecha, patróna Poľska, ktorý sa bude sláviť v piatok 23. apríla:

„Muž hlbokej viery, modlitby a sily, jeho mučeníctvo sa stalo základom identity poľskej Cirkvi. Nech pre vás získava od Boha odvahu vo viere a v ľudskom sociálnom i duchovnom raste vašej vlasti.“

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Meditácia (rozjímavá modlitba)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes budeme hovoriť o tej forme modlitby, ktorou je meditácia (rozjímanie). Pre kresťana „meditovať“ znamená hľadať syntézu: znamená postaviť sa pred veľkolepý obsah Božieho zjavenia, aby sme sa pokúsili osvojiť si ho, prijať ho úplne. A kresťan po tom, čo prijal Božie slovo, nedrží si ho uzatvorené v sebe, pretože to Slovo sa musí stretnúť s „ďalšou knihou“, ktorú Katechizmus nazýva  «knihou života» (KKC, 2706). To je to, čo sa snažíme robiť zakaždým, keď rozjímame nad Božím slovom.
Praktizovanie meditácie získalo v týchto rokoch veľkú pozornosť. Nehovoria o nej iba kresťania: prax meditovania existuje v bezmála všetkých náboženstvách sveta. Ide tu však o činnosť rozšírenú aj medzi ľuďmi, ktorí nemajú náboženskú víziu života. Všetci potrebujeme rozjímať, uvažovať, znovu nájsť seba samých, je to ľudská dynamika. Predovšetkým v nenásytnom západnom svete je meditácia vyhľadávaná, pretože predstavuje vztýčený mantinel voči každodennému stresu a prázdnote, ktoré sa všade rozmáhajú.

Vidíme teda mladých i dospelých, ako sedia v sústredenosti, tichu, s privretými očami... Ale môžeme sa opýtať: čo robia títo ľudia? Meditujú. Je to fenomén, ktorý treba vnímať pozitívne: my v skutočnosti nie sme stvorení pre neustály beh, vlastníme vnútorný život, ktorý nemôže byť stále zašliapavaný. Meditovať teda potrebujú všetci. Meditovanie by sme mohli prirovnať k pristaveniu sa uprostred života, aby sme sa nadýchli.

Avšak uvedomujeme si, že toto slovo, keď sa berie v kresťanskom kontexte, obsahuje špecifikum, ktoré nemožno vymazávať. Rozjímanie je nevyhnutná ľudská dimenzia, ale meditovanie v kresťanskom kontexte siaha ďalej: je to rozmer, ktorý nemožno zrušiť. Tá veľká brána, cez ktorú prechádza modlitba pokrsteného človeka – pripomeňme to ešte raz –, je Ježiš Kristus. Pre kresťana meditácia vstupuje cez bránu Ježiša Krista. Aj praktizovanie meditácie sa uberá touto cestou.
A kresťan, keď sa modlí, nie je vedený túžbou po plnej priezračnosti seba samého, nevydáva sa do hľadania najhlbšieho jadra svojho ja. Toto je dovolené, ale kresťan hľadá niečo iné. Modlitba kresťana je predovšetkým stretnutím s Iným, ale s veľkým I: transcendentným stretnutím s Bohom. Ak nám skúsenosť modlitby dáva vnútorný pokoj, alebo kontrolu nad sebou samým, či jasnosť na ceste, ktorou kráčame, tieto výsledky sú takpovediac vedľajšími účinkami milosti kresťanskej modlitby, ktorá je stretnutím s Ježišom, čiže meditovať znamená ísť sa stretnúť s Ježišom, vedení určitou vetou či určitým slovom Svätého písma.

Pojem „meditácia“ mal v priebehu dejín rozličné významy. Aj v rámci kresťanstva sa vzťahuje na duchovné skúsenosti rozličných druhov. Každopádne sa dá vystopovať nejaká spoločná línia, a v tomto nám znovu pomôže Katechizmus, ktorý hovorí takto:  «Metódy rozjímania sú také rozličné, akí rozliční sú učitelia duchovného života. […] Ale metóda je len sprievodcom. Dôležité je napredovať s pomocou Ducha Svätého po jedinej ceste modlitby, ktorou je Ježiš Kristus» (KKC, 2707).

A tu je ukázané na spoločníka v kráčaní, ktorý nás vedie: na Ducha Svätého. Nie je možná kresťanská meditácia bez Ducha Svätého. Je to on, kto nás vedie k stretnutiu s Ježišom. Ježiš nám povedal: „Pošlem vám Ducha Svätého. On vás bude učiť a vysvetlí vám. Naučí vás a vysvetlí vám.“ A tiež v meditácii je Duch Svätý vodcom pri napredovaní k stretnutiu s Ježišom Kristom.

Takže je mnoho metód kresťanskej meditácie: niektoré veľmi prosté, iné viac štruktúrované; niektoré kladú dôraz na rozumovú dimenziu človeka, iné skôr na tú citovú a emočnú. Sú to metódy. Všetky sú dôležité a všetky sú hodné praktizovania, v tej miere, nakoľko môžu napomôcť prežívaniu viery, aby sa stalo plne osobným aktom: nemodlí sa iba myseľ, nemodlia sa iba city, modlí sa celý človek, kompletne celá osoba. Starobylí autori zvykli hovoriť, že orgánom modlitby je srdce, a takto vysvetľovali, že je to celý človek, počnúc jeho stredom – srdcom, ktoré vstupuje do vzťahu s Bohom, a nie iba niektoré jeho schopnosti.

Treba teda vždy pamätať na to, že metóda je cesta, nie cieľ: akákoľvek metóda modlitby, ak chce byť kresťanská, je súčasťou toho sequela Christi (nasledovania Krista), ktoré je podstatou našej viery. Meditačné metódy sú cesty ako kráčať, aby sme došli k stretnutiu s Ježišom, ale ak na tej ceste zostaneš stáť a hľadíš iba na cestu, nikdy Ježiša nenájdeš. Urobíš si z cesty bôžika, ale cesta je prostriedok, ktorý ťa má priviesť k Ježišovi. Katechizmus upresňuje: «Rozjímanie uvádza do činnosti myslenie, predstavivosť, city a túžby. Toto zaktivizovanie je nevyhnutné, aby sa prehĺbilo presvedčenie viery, podnietilo obrátenie srdca a posilnila vôľa nasledovať Krista. Kresťanská modlitba sa prednostne venuje rozjímaniu o „Kristových tajomstvách“» (KKC, 2708).

Hľa, tu je milosť kresťanskej modlitby: Kristus nie je ďaleko, ale je vždy vo vzťahu s nami. Niet takého aspektu jeho božsko-ľudskej osoby, ktorý by sa nemohol stať pre nás miestom spásy a šťastia. Každý moment Ježišovho pozemského života sa prostredníctvom milosti modlitby môže stať pre nás súčasným, vďaka Duchu Svätému, sprievodcovi. Vy ale viete, že sa nedá modliť bez vedenia Duchom Svätým. To on nás vedie!

A vďaka Duchu Svätému sme aj my prítomní pri rieke Jordán, keď sa Ježiš do nej ponára, aby prijal krst. Aj my sme spolustolovníkmi na svadbe v Káne, keď Ježiš dáva lepšie víno, aby boli novomanželia šťastní, čiže je to Duch Svätý, ktorý nás spája s týmito tajomstvami Kristovho života, aby sme v kontemplovaní Ježiša prežívali modlitbu na väčšie zjednotenie sa s ním. Aj my sme užasnutými svedkami tisícky uzdravení, ktoré Učiteľ vykonal.

Vezmime Evanjelium, meditujme o tých evanjeliových tajomstvách a Duch nás povedie, aby sme tam boli prítomní. A v modlitbe – keď sa modlíme – sme všetci ako ten očistený malomocný, ten slepý Bartimej, ktorý znovu dostal zrak, alebo Lazár, ktorý vyšiel z hrobu... Aj my sme uzdravení v modlitbe tak ako bol uzdravený slepec Bartimej, i ten ďalší, malomocný... Aj my sme vzkriesení, tak ako bol vzkriesený Lazár, pretože modlitba meditácie vedená Duchom Svätým nás privádza k znovuprežitiu týchto tajomstiev Kristovho života a k stretnutiu s Kristom a k vysloveniu spolu so slepým: „Pane, zmiluj sa nado mnou! Zmiluj sa nado mnou“ – „A čo chceš?“ – „Aby som videl“.

Vstúpiť do tohto dialógu. A kresťanská meditácia, vedená Duchom Svätým, nás privádza k tomuto dialógu s Ježišom. Niet takej stránky v Evanjeliu, na ktorej by nebolo pre nás miesto. Meditovať je pre nás kresťanov spôsob ako sa stretnúť s Ježišom. A takto, iba takto, znovu nájsť seba samých. A toto nie je nejakou zahľadenosťou do seba samých, nie: je to ísť za Ježišom a u Ježiša sa stretnúť so sebou samými, uzdravenými, vzkriesenými, silnými skrze Ježišovu milosť. A stretnúť sa s Ježišom, spasiteľom všetkých, aj mňa. A toto vďaka vedeniu Ducha Svätého.

 

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Kontemplatívna modlitba

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o modlitbe a v tejto katechéze by som sa chcel zastaviť nad modlitbou kontemplácie.

Kontemplatívna dimenzia ľudského bytia – čo ešte nie je kontemplatívna modlitba – je trochu ako „soľ“ života: dodáva chuť, záživnosť našim dňom. Dá sa kontemplovať hľadiac na slnko, ktoré ráno vychádza, alebo na stromy, ktoré sa na jar odievajú do zelene; dá sa kontemplovať počúvajúc hudbu alebo spev vtákov, čítajúc knihu, kontemplovať pred nejakým umeleckým dielom alebo pred tým majstrovským dielom, ktorým je ľudská tvár... Carlo Maria Martini, poslaný ako biskup do Milána, dal svojmu prvému pastierskemu listu nadpis „Kontemplatívny rozmer života“: vskutku, kto žije vo veľkom meste, kde je všetko – môžeme tak povedať – umelé, kde je všetko zamerané na funkčnosť, riskuje, že stratí schopnosť kontemplácie. Kontemplovať nie je predovšetkým spôsob konania, ale je to spôsob bytia: byť kontemplatívnym.

Byť kontemplatívni nezávisí od očí, ale od srdca. A tu vstupuje do hry modlitba, ako akt viery a lásky, ako „dych“ nášho vzťahu s Bohom. Modlitba očisťuje srdce, a tým rozjasňuje aj pohľad, pretože umožňuje uchopiť realitu z iného uhla pohľadu. Katechizmus opisuje túto transformáciu srdca modlitbou citujúc známe svedectvo svätého farára z Arsu: «Kontemplatívna modlitba je pohľad viery upretý na Ježiša. „Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa,“ hovorieval za čias svojho svätého farára sedliak z Arsu, ktorý sa modlil pred svätostánkom. […] Svetlo Ježišovho pohľadu osvecuje zrak nášho srdca. Učí nás vidieť všetko vo svetle jeho pravdy a jeho súcitu so všetkými ľuďmi» (KKC, 2715). Všetko sa rodí odtiaľ: zo srdca, ktoré cíti, že sa naň hľadí s láskou. A takto sa na realitu nazerá odlišnými očami.

„Ja sa dívam na neho, a on sa díva na mňa!“ Je to tak: v láskyplnej kontemplácii, ktorá je typická pre najvnútornejšiu modlitbu, netreba veľa slov: stačí jeden pohľad, stačí byť presvedčenými o tom, že náš život je obklopený veľkou a vernou láskou, od ktorej nás nemôže nikdy nič odlúčiť.

Ježiš bol majstrom tohto pohľadu. V jeho živote nikdy nechýbali chvíle, miesta, stíšenia, láskyplné spoločenstvo, ktoré umožňuje, aby sa život nepokrivil nevyhnutnými skúškami, ale uchránil si neporušenú krásu. Jeho tajomstvom bol vzťah s nebeským Otcom.

Pomyslime na udalosť Premenenia Pána. Evanjeliá umiestňujú túto epizódu do kritického momentu Ježišovej misie, keď okolo neho narastajú protesty a odmietania. Dokonca i medzi jeho učeníkmi ho mnohí nechápu a odchádzajú; jeden z Dvanástich prechováva myšlienky o zrade. Ježiš začína hovoriť otvorene o utrpení a smrti, ktoré ho čakajú v Jeruzaleme. A práve v týchto súvislostiach Ježiš vystupuje na horu s Petrom, Jakubom a Jánom. Markovo evanjelium hovorí: «Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil» (9,2-3). Práve v tejto chvíli, v ktorej je Ježiš nepochopený – odchádzali preč, opúšťali ho len preto, že ho nechápali –, v tejto chvíli, keď je nepochopený, práve keď sa všetko zdá zatemnené vo víre nedorozumení, práve tam sa rozsvecuje božské svetlo. Je to svetlo lásky Otca, ktorá napĺňa srdce Syna a premieňa celú jeho osobu.

Niektorí duchovní učitelia v minulosti chápali kontempláciu ako opak k činnosti, a vyvyšovali tie povolania, ktoré unikali zo sveta a jeho problémov, aby sa naplno venovali modlitbe. V skutočnosti v Ježišovi Kristovi, v jeho osobe, a v evanjeliu nie je protiklad medzi kontempláciou a činnosťou. Nie, u Ježiša v evanjeliu si to neprotirečí. Možno to prišlo z vplyvu niektorého neoplatónskeho filozofa, ale zaručene tu ide o dualizmus, ktorý nepatrí ku kresťanskému posolstvu.

Je len jediné veľké povolanie v evanjeliu, a to je nasledovať Ježiša na ceste lásky. Toto je vrchol a centrum všetkého. V tomto zmysle sú dobročinnosť a kontemplácia synonymami, hovoria to isté. Svätý Ján z Kríža tvrdieval, že maličký skutok čistej lásky je užitočnejší pre Cirkev ako všetky ostatné diela dohromady. To, čo sa rodí z modlitby a nie z domýšľavosti nášho ega, čiže to, čo je očistené pokorou, aj keď je to skutok lásky skrytý a tichý, je tým najväčším zázrakom, ktorý môže kresťan vykonať. A toto je cesta kontemplatívnej modlitby: ja sa dívam na Neho, On sa díva na mňa! Tento skutok lásky v tichom dialógu s Ježišom je pre Cirkev tak veľmi blahodarný.

 

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Boj modlitby

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Som rád, že obnovujeme toto stretnutie tvárou v tvár, lebo, poviem vám, nie je pekné rozprávať do prázdna, pred televíznou kamerou. Nie je to pekné. A teraz, po toľkých mesiacoch – vďaka odvahe Mons. Sapienzu, ktorý povedal „Nie, spravme to tam“ – sme sa tu stretli. Skvele, Mons. Sapienza! Stretnúť sa s ľuďmi, stretnúť sa s vami, každým s jeho vlastným príbehom, s ľuďmi, ktorí prichádzajú zovšadiaľ, z Talianska, Spojených štátov, z Kolumbie, i to malé futbalové družstvo štyroch švajčiarskych bračekov – myslím, že sú tam štyria... Chýba sestrička, dúfajme, že príde...

A vidieť každého z vás sa mi veľmi páči, pretože sme všetci bratmi v Pánovi a vidieť sa nám pomôže modliť sa jeden za druhého. Hoci sú vzdialení, ale vždy buďme k ľuďom blízkymi. Nemôže chýbať sestra Geneviéve, ktorá prichádza z Lunaparku, ľudia, ktorí pracujú... sú toľkí a sú tu všetci. Ďakujem za vašu prítomnosť a vašu návštevu. Prineste posolstvo pápeža všetkým. Pápežovo posolstvo je, že ja sa modlím za všetkých, a prosím, aby ste sa modlili za mňa, zjednotení v modlitbe.

A keď hovoríme o modlitbe, kresťanská modlitba, ako aj celý kresťanský život nie je nejakou „prechádzkou“. Nikto z veľkých ľudí modlitby, ktorých nachádzame v Biblii a v dejinách Cirkvi, nemal modlitbu „pohodlnú“. Áno, dá sa modliť ako papagáje..., ale toto nie je modlitba. Modlitba, tá istotne dáva veľký pokoj, ale cez vnútorný boj, niekedy tvrdý, ktorý môže sprevádzať aj dlhé obdobia života.

Modliť sa nie je niečo ľahké, a preto my od modlitby unikáme. Zakaždým, keď sa chceme modliť, hneď prichádzajú na myseľ toľké iné činnosti, ktoré sa v tom okamihu javia ako dôležitejšie a urgentnejšie. Toto sa stáva aj mne: idem sa trochu pomodliť... Ale nie, musím urobiť toto a tamto... Unikáme od modlitby, neviem prečo, ale je to tak. Takmer vždy potom, ako sme odsunuli modlitbu, si uvedomíme, že tie veci neboli v skutočnosti podstatné, a možno sme premárnili čas. Nepriateľ nás takto klame.

Všetci Boží muži a ženy sa zmieňujú nielen o radosti z modlitby, ale aj o nezáživnosti a námahe, o ktoré sa nám modlitba môže postarať: v niektorých chvíľach je to tvrdý boj udržať si vernosť v časoch a spôsoboch modlitby. Boli svätci, ktorí ju konali roky bez toho, že by v nej nachádzali chuť, bez toho, že by vnímali jej užitočnosť.

Ticho, modlitba, sústredenie sú náročné cvičenia a niekedy sa ľudská povaha vzbúri. Uprednostnili by sme byť kdekoľvek inde na svete, ale nie tam, v tej kostolnej lavici, aby sme sa modlili. Kto sa chce modliť, musí pamätať na to, že viera nie je jednoduchá a niekedy postupuje v takmer úplnej temnote bez orientačných bodov. V živote viery existujú chvíle, ktoré sú temné, a preto ich jeden zo svätcov nazýva „temnou nocou“, pretože sa nepociťuje nič. Ale ja pokračujem v modlitbe.

Katechizmus uvádza dlhý zoznam nepriateľov modlitby, tých, ktorí modlitbe spôsobujú ťažkosti, ktorí ju sťažujú (porov. KKC 2726-2728). Niekto pochybuje, či ňou môže naozaj dosiahnuť k Všemohúcemu: ale prečo Boh mlčí? Ak je Boh všemohúci, mohol by povedať dve slová a ukončiť záležitosť. Zoči-voči neuchopiteľnosti božských skutočností majú iní podozrenie, že modlitba je čisto psychologickým úkonom; niečím, čo je azda užitočné, ale nie skutočné, ani potrebné: a mohli by byť dokonca praktiky bez toho, aby človek bol veriaci. A tak ďalej, toľko vysvetlení.

Najhorší nepriatelia modlitby sú však v nás. Katechizmus ich nazýva takto: «znechutenie pre našu suchopárnosť, zármutok nad tým, že nedávame Pánovi všetko, lebo máme „veľký majetok“ (Mk 10,22), sklamanie z toho, že nie sme vypočutí podľa našej vôle, zranenie našej pýchy, ktorá sa zatvrdzuje preto, že sme nehodní hriešnici, alergia na modlitbu ako na nezaslúžený dar» (KKC, 2728). Ide jasne o sumarizujúci zoznam, ktorý by sa dal ešte predĺžiť.

Čo robiť v čase pokušenia, keď sa zdá, že sa všetko sa potáca? Ak preskúmame históriu spirituality, hneď si všimneme, ako majstri duše jasne chápali situáciu, ktorú sme opísali. Na jej prekonanie každý z nich ponúkol určitý príspevok: slovo múdrosti, prípadne podnet ako čeliť časom plným ťažkostí. Nejde o teórie vypracované pri písacom stole, ale o rady pochádzajúce zo skúseností, ktoré ukazujú dôležitosť vydržať a vytrvať v modlitbe.

Bolo by zaujímavé prejsť si v prehľade aspoň niektoré z týchto rád, pretože každá si zaslúži hlbšie do nej vniknúť. Napríklad Duchovné cvičenia sv. Ignáca z Loyoly sú knižkou veľkej múdrosti, ktorá učí usporiadať si vlastný život. Dáva pochopiť, že kresťanské povolanie je bojovou záležitosťou, je rozhodnutím stáť pod zástavou Ježiša Krista a nie pod diablovou, usilujúc sa konať dobro aj vtedy, keď sa to stane ťažkým.

V časoch skúšky je dobré pamätať na to, že nie sme sami, že niekto bdie po našom boku a chráni nás. Aj sv. Anton opát, zakladateľ kresťanského mníšstva v Egypte, čelil hrozným okamihom, v ktorých sa modlitba premenila na tvrdý boj. Jeho životopisec sv. Atanáz, biskup Alexandrie, rozpráva, že jedno z najhorších období prišlo na svätého pustovníka okolo jeho tridsaťpäťky, stredného veku, ktorý pre mnohých predstavuje krízu. Anton bol zmietaný touto skúškou, ale odolal. Keď sa konečne vrátil pokoj, obrátil sa na svojho Pána s takmer vyčítavým tónom hlasu: «Kde si bol? Prečo si hneď neprišiel spraviť koniec mojim trápeniam?» A Ježiš odpovedal: «Anton, ja som bol tam. Ale čakal som, aby som ťa videl bojovať» (Život Antona, 10).

Bojovať v modlitbe. A veľa krát je modlitba bojom. Spomínam si na niečo, čo som prežil zblízka, keď som bol v inej diecéze. Bol tam manželský pár, ktorý mal 9-ročnú dcéru s chorobou, ktorú lekári nepoznali. V nemocnici napokon lekár povedal mame: „Pani, zavolajte svojho manžela“. A muž bol v práci; boli robotníci, pracovali celé dni. A lekár povedal otcovi: „Dievčatko neprežije noc. Je to infekcia, nemôžeme nič robiť“. Ten človek, možno nechodil každú nedeľu na omšu, ale mal veľkú vieru. Odišiel a plakal, nechal v nemocnici ženu s dievčatkom, nastúpil na vlak a odišiel 70 km ďaleko do Baziliky Panny Márie v Luján, patrónky Argentíny. A tam – bazilika bola už zatvorená, bolo skoro desať hodín v noci – uchopil mreže baziliky a celú noc sa modlil k Panne Márii, bojujúc za zdravie dcéry.

Toto nie je niečo vymyslené; ja som to videl! Zažil som to. Ten človek tam bojoval. Nakoniec, o šiestej ráno sa otvoril kostol a on vstúpil, aby pozdravil Pannu Máriu: celú noc „v boji“, a potom sa vrátil domov. Keď prišiel, hľadal ženu, ale nenašiel ju a pomyslel si: „Odišla. Nie, Panna Mária mi toto nemôže urobiť“. Potom ju našiel, a naradostená mu povedala: „Nuž neviem čo sa stalo; lekári hovoria, že sa to takto zmenilo a teraz je uzdravená.“

Ten muž bojujúc v modlitbe dostal od Panny Márie milosť. Panna Mária ho vyslyšala. A toto som sám videl: modlitba robí zázraky, pretože modlitba mieri priamo na stred dobrotivosti Boha, ktorý nás miluje ako otec. A ak nám neudelí tú milosť, urobí inú, ktorú potom časom uvidíme. Ale vždy je potrebný boj v modlitbe na vyprosenie milosti. Áno, mnohokrát si prosíme milosť, ktorú potrebujeme, ale prosíme o ňu bez vôle, bez boja, ale takto sa nevyprosuje niečo, čo je vážne. Modlitba je boj, a Pán je vždy s nami.

Ak vo chvíli slepoty nevládzeme postrehnúť jeho prítomnosť, podarí sa nám to v budúcnosti. Tiež sa nám stane, že zopakujeme tú istú vetu, ktorú kedysi povedal patriarcha Jakub: «Ozaj, Pán je na tomto mieste a ja som o tom nevedel» (Gn 28,16). Na konci nášho života, keď sa obzrieme späť, budeme môcť aj my povedať: „Myslel som si, že som sám, ale nie, nebol som: Ježiš bol so mnou“. Toto budeme môcť povedať všetci.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Roztržitosť, suchopárnosť, znechutenosť

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Sledujúc línie katechizmu budeme sa v tejto katechéze zaoberať prežívanou skúsenosťou modlitby, pričom sa pokúsime ukázať niektoré veľmi časté ťažkosti, ktoré je potrebné identifikovať a prekonať. Modliť sa nie je jednoduché: je tu veľa ťažkostí, ktoré pri modlení sa prichádzajú. Je potrebné ich poznať, pomenovať a prekonať.

Prvý problém, ktorý je prítomný u toho, kto sa modlí, je roztržitosť (porov. KKC, 2729). Začneš sa modliť a potom myseľ cestuje, obíde celý svet; tvoje srdce je tam, tvoja myseľ je onam... - rozptýlenie od modlitby. Modlitba často koexistuje s roztržitosťou. Ľudská myseľ len s námahou dlhšie zotrvá pri jedinej myšlienke. Všetci zažívame tento neustály vír obrazov a predstáv v ustavičnom pohybe, ktorý nás sprevádza aj počas spánku. A všetci vieme, že nie je dobré nechať sa viesť týmto neusporiadaným sklonom.

Boj o nadobudnutie a udržanie si sústredenosti sa netýka len modlitby. Ak sa nedosiahne dostatočný stupeň koncentrácie, nedá sa s úžitkom študovať a nedá sa ani dobre pracovať. Športovci vedia, že v súťažiach sa nevyhráva iba fyzickou prípravou, ale aj disciplínou mysle: najmä schopnosťou byť sústredení a udržiavať si túto pozornosť.

Roztržitosti nie sú vecou viny, ale je potrebné s nimi bojovať. V dedičstve našej viery je jedna cnosť, na ktorú sa často zabúda, ale ktorá je veľmi prítomná v evanjeliu. Nazýva sa „bdelosť“. A Ježiš to hovorí veľa krát: „Bdejte. Modlite sa“. Katechizmus to výslovne spomína v náuke o modlitbe (porov. KKC, 2730). Ježiš často prízvukuje učeníkom povinnosť triezveho života, vedeného myšlienkou, že sa skôr či neskôr vráti, tak ako ženích zo svadby alebo pán z cesty. Avšak nepoznajúc deň a čas jeho návratu, všetky minúty nášho života sú vzácne a nemajú sa nám stratiť v roztržitostiach.

V okamihu, ktorý nepoznáme, zaznie hlas nášho Pána: v ten deň budú blahoslavení tí sluhovia, ktorých nájde pracovitých, stále sústredených na to, na čom skutočne záleží. Nerozptyľovali sa púšťaním sa za čímkoľvek, čo upúta ich myseľ, ale snažili sa kráčať správnou cestou, konajúc dobro a plniac si svoje povinnosti. Roztržitosť je toto: keď sa predstavivosť rozbehne, roztočí sa, lieta dokola... Svätá Terézia túto blúdiacu predstavivosť uprostred modlitby nazýva „domácim bláznom“: je to ako nejaký blázon, čo ťa ťahá lietať dokola... Musíme ju pozorne zastaviť a dostať do klietky.

Samostatnú debatu si zaslúži čas suchopárnosti. Katechizmus to opisuje takto: «[...] srdce sa cíti opustené, bez záľuby v myšlienkach, spomienkach a citoch, a to aj duchovných. Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe» (č. 2731). Suchopárnosť nám dáva myslieť Veľký piatok, na noc a celý deň Bielej soboty: Ježiša niet, je v hrobe; Ježiš je mŕtvy: sme sami. A toto je myšlienkové podhubie suchopárnosti. Často nevieme, aké sú dôvody suchopárnosti: môže závisieť od nás samých, ale aj od Boha, ktorý dovolí isté situácie vonkajšieho či vnútorného života. Alebo niekedy to môže byť bolenie hlavy alebo podráždený žlčník, ktorý ti bráni vstúpiť do modlitby. Často dobre nepoznáme dôvody.

Duchovní učitelia opisujú skúsenosť viery ako neustále striedanie časov útechy a neútechy; chvíľ, v ktorých je všetko jednoduché, zatiaľ čo iné sú poznačené veľkou ťažobou. Koľkokrát, keď stretneme priateľa, povieme: „Ako sa máš?“ – „Dnes je to biedne“. Veľa krát sme „skleslí“, teda nič nepociťujeme, nemáme útechu, nezvládame to. Sú to tie šedé dni... a je ich veľa v živote! Ale nebezpečenstvo je mať šedé srdce. Toto je to hrozné: so šedým srdcom sa nedá modliť, nedá sa pocítiť útecha! A nedá sa napredovať v duchovnej suchopárnosti so šedým srdcom. Srdce musí byť otvorené a rozjasnené, aby doň vstúpilo svetlo Pána. A ak nevstupuje, je potrebné naň čakať s nádejou. Ale neuzatvoriť ho v šedosti.

A potom je tu ešte iná vec, duchovná znechutenosť, ďalšia chyba, ďalšia neresť, ktorá je tým opravdivým pokušením proti modlitbe, a všeobecnejšie aj proti kresťanskému životu. Znechutenosť je «forma depresie zavinená ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca» (KKC, 2733). Je jednou zo siedmych „hlavných nerestí“, pretože živená domýšľavosťou môže viesť k smrti duše.

Ako teda konať v tomto slede nadšenia a malomyseľnosti? Je potrebné sa naučiť stále kráčať. Skutočný pokrok duchovného života nie je v rozmnožovaní extáz, ale v tom, že dokážeme vytrvať v ťažkých časoch. Kráčaj, kráčaj, kráčaj... a ak si unavený, zastav sa trošku a znovu kráčaj. Ale s vytrvalosťou. Pripomeňme si to podobenstvo sv. Františka o dokonalej radosti: nie v nekonečnom pršaní šťastia z neba sa meria skvelosť brata, ale v ustavičnom kráčaní, aj keď sme neuznaní, aj keď sa s nami zle zaobchádza, aj keď všetko stratilo chuť začiatkov.

Všetci svätí prešli týmto „tmavým údolím“, a nepohoršujme sa, keď pri čítaní ich denníkov nachádzame referovanie o večeroch vyprahnutej modlitby, prežitej bez chuti. Je potrebné naučiť sa povedať: „Aj keď sa zdá, že Ty, môj Bože, robíš všetko pre to, aby som prestal v Teba veriť, ja ťa však naopak neustanem prosiť“. Veriaci nikdy nevypnú v modlitbe! Tá sa niekedy môže podobať aj modlitbe Jóba, ktorý neprijíma to, aby s ním Boh nakladal nespravodlivo, protestuje a volá ho k súdu. Ale veľa krát aj protestovanie zoči-voči Bohu je spôsob modlitby, alebo ako hovorila tá stará žena, „aj pohnevať sa s Bohom je tiež spôsob modlitby“, pretože koľko krát sa syn pohnevá s otcom: ide tu svojím spôsobom o vzťah s otcom; uznáva ho za otca tým, že sa nahnevá...

A aj my, ktorí sme oveľa menej svätí a trpezliví než Jób, vieme, že napokon, na konci toho času neútechy, v ktorej sme k nebu dvíhali nemé výkriky a toľké otázky „prečo?“, Boh nám odpovie. Nezabudnime na tú modlitbu „Prečo?“: je to modlitba na spôsob ako to robia deti, keď začínajú nechápať veciam a psychológovia to nazývajú „obdobie prečo“, pretože deti sa pýtajú otca: „Otecko, prečo...? Otecko, prečo?... Otecko, prečo?...“ Ale dávajme pozor: dieťa nepočúva odpoveď otca. Otec začne odpovedať, a dieťa príde s ďalším „prečo“. Chce iba pritiahnuť pohľad otca na seba.

A keď sa my tak trochu nahneváme na Boha a začneme hovoriť „prečo“, priťahujeme srdce nášho Otca k našej biede, k našej ťažkosti, k nášmu životu. Nuž majte odvahu povedať Bohu: „Ale prečo...?“ Lebo neraz trošku nahnevania sa urobí dobre, pretože prebudí tento vzťah syna k Otcovi, dcéry k Otcovi, ktorý máme mať s Bohom. A aj naše najtvrdšie a najhorkejšie vyjadrenia on zozbiera s otcovskou láskou, a zváži ich ako akt viery, ako modlitbu.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Istota, že sme vypočutí

Drahí bratia sa sestry, dobrý deň!

Existuje jedna radikálna výzva ohľadom modlitby, ktorá vyplýva z pozorovania, ktoré všetci robíme: modlíme sa, prosíme a predsa sa niekedy zdá, že naše modlitby zostávajú nevypočuté: to, o čo sme prosili – pre nás či pre iných – sa neuskutočnilo. Mnohokrát máme takúto skúsenosť. Ak potom dôvod, pre ktorý sme sa modlili bol šľachetný (akým môže byť príhovor za zdravie pre nejakého chorého alebo za skončenie vojny), jeho nevypočutie sa nám zdá pohoršlivé.

Napríklad vojny: modlíme sa, aby vojny skončili, tie vojny v mnohých častiach sveta. Pomyslime na Jemen, pomyslime na Sýriu, na krajiny, ktoré sú vo vojne už roky, celé roky! Krajiny strýznené vojnami. My sa modlíme a oni nekončia. Ako je to možné?

«Niektorí sa dokonca prestanú modliť, lebo si myslia, že ich prosba nie je vypočutá» (Katechizmus Katolíckej cirkvi - KKC, č. 2734). Ak je však Boh Otcom, prečo nás nevypočuje? On, ktorý nás uistil o tom, že dá dobré veci synom, ktorí ho o ne prosia (porov. Mt 7,10), prečo neodpovedá na naše prosby? Všetci máme takúto skúsenosť: modlili sme sa, skutočne modlili, za chorého priateľa, za nejakého otca, mamu, a potom sa pobrali z tohto sveta, Boh nás nevypočul. Je to skúsenosť nás všetkých.

Katechizmus nám ponúka dobrý súhrn ohľadom tejto otázky. Varuje nás pred rizikom toho, že nebudeme prežívať rýdzu skúsenosť viery, ale premeníme vzťah s Bohom na čosi magické. Modlitba nie je čarovnou paličkou, je dialógom s Pánom. Veď keď sa modlíme, môžeme upadnúť do rizika toho, že nie my budeme slúžiť Bohu, ale budeme sa tváriť, že on slúži nám (porov. KKC č. 2735).

To je teda modlitba, ktorá sa stále niečoho domáha, ktorá chce riadiť udalosti podľa nášho plánu, ktorá nepripúšťa iné plány, než naše želania. Ježiš naopak veľmi múdro vložil na naše pery „Otčenáš“. Je to modlitba plná prosieb, ako vieme, no tie prvé, čo vyslovujeme, sa všetky týkajú Boha. Žiadajú, aby sa uskutočnil nie náš plán, ale jeho vôľa ohľadom sveta. Je lepšie nechať to na neho: «Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja» (Mt 6,9-10).

Apoštol Pavol nám pripomína, že my nevieme ani len o čo nám treba prosiť (porov. Rim 8,26). Prosíme o to, čo je nevyhnutné, o naše potreby, o veci, ktoré chceme: „nuž, bude to takto výhodnejšie, či nie?“. Pavol hovorí, že my ani len nevieme o čo je pre nás vhodné prosiť. Keď sa modlíme, musíme byť pokorní: toto je prvý postoj pri modlitbe.

Tak, ako je zvyk na mnohých miestach, že pred tým, ako sa ženy idú modliť do kostola, si zahalia hlavu závojom alebo sa na začiatok modlitby vezme svätená voda, tak si musíme pred modlitbou povedať, že nám ide o to, čo bude vhodnejšie, nech mi Boh dá to, čo je vhodnejšie, on to vie. Keď sa modlíme, musíme byť pokorní, aby naše slová boli skutočne modlitbami a nie prázdnymi rečami, ktoré Boh odmieta.

Niekto sa môže modliť aj z pomýlených motívov: napríklad, aby sme porazili nepriateľa vo vojne, bez toho, aby sme sa spýtali, čo si myslí Boh o tej vojne. Je ľahké napísať na zástavu „Boh je s nami“; mnohí sa úzkostlivo snažia zaistiť si, aby bol Boh s nimi, no len máloktorí sa zaoberajú overovaním si toho, či sú oni sami skutočne s Bohom. Je to Boh, čo počas modlitby má obrátiť nás, nie sme to my, čo máme obrátiť Boha. Pokora. Ja sa idem modliť, no ty, Pane, obráť moje srdce, aby som prosil o to, čo je dobré, o to, čo bude lepšie pre moje duchovné zdravie.

Každopádne, pohoršenie zostáva: keď sa ľudia modlia s úprimným srdcom, keď prosia o dobrá, ktoré zodpovedajú Božiemu kráľovstvu, keď sa mama modlí za svoje choré dieťa, prečo sa niekedy zdá, že Boh nepočúva? Aby sme odpovedali na túto otázku, je treba s kľudom meditovať evanjeliá. Rozprávania o Ježišovom živote sú plné modlitieb: mnoho zranených na tele i na duchu ho prosí o uzdravenie; niekto ho prosí za priateľa, ktorý zostal chromý; sú tu otcovia a matky, ktorí mu prinášajú chorých synov a dcéry... Všetko sú to modlitby preniknuté utrpením. Je to nesmierny zástup, ktorý volá: „Zmiluj sa nad nami!“

Vidíme, že niekedy je Ježišova odpoveď okamžitá, naopak v niektorom z iných prípadov je časovo odložená na neskôr: zdá sa akoby Boh neodpovedal. Pomyslime na Kanánčanku, ktorá Ježiša prosí za svoju dcéru: táto žena musí dlho nástojiť, aby bola vypočutá (porov. Mt 15,21-28). Má tiež pokoru vypočuť si isté Ježišovo slovo, ktoré sa zdá byť tak trochu urážlivé: «Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám». No tejto žene nezáleží na pokorení: záleží jej na zdraví jej dcéry. A pokračuje: «áno, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola», a toto sa Ježišovi zapáčilo. Odvaha modlitby.

Alebo pomyslime na ochrnutého človeka, ktorého priniesli jeho štyria priatelia: najprv Ježiš odpúšťa jeho hriechy a až neskôr ho uzdravuje na tele (porov. Mk 2,1-12). Takže, niekedy riešenie drámy neprichádza okamžite. Aj v našom živote, každý z nás má túto skúsenosť. Oživme si trochu pamäť: koľkokrát sme prosili o nejakú milosť, povedzme o zázrak, no nestalo sa nič. Potom neskôr sa veci usporiadali, avšak podľa Boha, božím spôsobom a nie podľa toho, čo sme v tom momente chceli my. Čas Boha nie je naším časom.

Z tohto hľadiska si zasluhuje pozornosť predovšetkým uzdravenie Jairovej dcéry (porov. Mk 5,21-33). Je tu otec, ktorý celý udychčaný beží: jeho dcéra je chorá a preto prosí Ježiša o pomoc. Majster rýchlo súhlasí, a kým idú smerom k domu, odohráva sa ďalšie uzdravenie, a potom prichádza správa, že dievča je mŕtve. Zdá sa, že je koniec, no Ježiš naopak hovorí otcovi: «Neboj sa, len ver!» (Mk 5,36). Aj naďalej ver: pretože to viera posilňuje modlitbu.

A skutočne, Ježiš prebudí to dievčatko zo sna smrti. No istý čas Jairus musel kráčať vo tme, len s plamienkom viery: Pane, daj mi vieru! Nech moja viera rastie! Prosme o túto milosť, aby sme mali vieru. Ježiš v evanjeliu hovorí, že viera hory prenáša. No treba mať skutočnú vieru. Ježiš sa necháva podmaniť vierou svojich chudobných, svojich ľudí, cíti osobitnú nehu zoči-voči takejto viere. A počúva.

Zdá sa, že aj modlitba, s ktorou sa Ježiš obracia na Otca v Getsemanoch, zostáva nevypočutá: „Otče, ak je to možné, vezmi odo mňa to, čo ma očakáva“. Zdá sa, že Otec ho nevypočul. Syn bude musieť vypiť kalich utrpenia až do dna. Avšak Biela sobota nie je poslednou kapitolou, pretože na tretí deň, čiže v nedeľu, je vzkriesenie.

Zlo je pánom predposledného dňa: dobre si to pamätajte. Zlo nikdy nie je pánom posledného dňa. Len toho predposledného, momentu, kde je noc najtemnejšia, tesne pred brieždením. Tam, v predposledný deň je pokušenie, v ktorom nás zlo chce presvedčiť, že vyhralo: „Videl si? Ja som vyhralo!“

Zlo je pánom predposledného dňa: posledný deň je zmŕtvychvstanie. Avšak zlo nikdy nie je pánom posledného dňa: pánom posledného dňa je Boh. Pretože ten patrí jedine Bohu, a je to deň, v ktorom sa naplnia všetky ľudské prahnutia po spáse. Učme sa tejto pokornej trpezlivosti očakávania Pánovej milosti, vyčkať posledný deň. Mnohokrát je predposledný deň veľmi drsný, pretože ľudské utrpenia sú drsné. Ale Pán je tu, a v posledný deň vyrieši všetko.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Ježiš je vzorom a dušou každej modlitby

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Evanjeliá nám ukazujú, ako veľmi bola modlitba podstatnou vo vzťahu Ježiša s jeho učeníkmi. A toto sa vyjavuje už pri výbere tých, ktorí sa neskôr stanú apoštolmi. Lukáš umiestňuje ich voľbu do presného kontextu modlitby a hovorí takto: «V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi:» (Lk 6,12-13). Ježiš si vyvolil apoštolov po noci v modlitbe. Zdá sa, že pri tomto výbere nebolo iné kritérium ako modlitba, Ježišov dialóg s Otcom. Podľa posúdenia, ako sa títo muži budú potom správať, by sa zdalo, že výber nebol najlepší, pretože všetci zutekali, pred umučením ho nechali samého; ale je to práve toto, osobitne prítomnosť Judáša, budúceho zradcu, čo dokazuje, že tieto mená boli zapísané v Božom pláne.

Neustále sa v Ježišovom živote objavujú modlitby za jeho priateľov. Apoštoli sa niekedy stávajú pre neho dôvodom na obavy, ale Ježiš, tak ako ich prijal od Otca, po modlitbe, tak ich nosí vo svojom srdci, aj v ich chybovaní, aj v ich pádoch. V tomto všetkom objavujeme, že Ježiš bol učiteľom a priateľom, vždy ochotný trpezlivo čakať na obrátenie učeníka. Najvyšším vrcholom tohto trpezlivého čakania je to „plátno“ lásky, ktoré Ježiš tká okolo Petra. Pri poslednej večeri mu hovorí: «Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov» (Lk 22,31-32). Je pôsobivé vedieť, že v čase zlyhania, v tej chvíli, Ježišova láska nepoľavuje, – „Ale otče, ak som ja v smrteľnom hriechu, je tu tiež Ježišova láska? -Áno. - A Ježiš sa stále za mňa modlí? – Áno. – Ale ak som urobil najnepeknejšie veci a mnoho hriechov, Ježiš ma stále miluje? – Áno. – Ježišova láska a modlitba za každého z nás neprestávajú, dokonca sa stávajú intenzívnejšími, a my sme v centre jeho modlitby! Toto si musíme vždy pamätať: Ježiš sa modlí za mňa, modlí sa teraz pred Otcom a ukazuje mu rany, ktoré so sebou priniesol, aby ukázal Otcovi cenu našej spásy - to je láska, ktorú voči nám prechováva. Avšak v tejto chvíli si môže každý z nás pomyslieť: v tomto okamihu sa Ježiš modlí za mňa? Áno. Toto je veľká istota, ktorú musíme mať.

Ježišova modlitba sa vracia presne v kľúčovom okamihu jeho cesty, keď sa preveruje viera učeníkov. Znova si vypočujme evanjelistu Lukáša: «Keď sa raz osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“ „A vy ma za koho pokladáte?“ opýtal sa ich. Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“ Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať» (Lk 9,18-21). Zlomové chvíle Ježišovho poslania vždy predchádza modlitba, ale nie modlitba taká „mimochodom“, ale modlitba intenzívna a dlhotrvajúca. Vždy je tu, v tých chvíľach, modlitba. Táto previerka viery sa javí ako cieľ, avšak je to obnovený východiskový bod pre učeníkov, pretože od tej chvíle už ďalej Ježiš akoby o stupeň pozdvihol tón svojho poslania, keď im otvorene hovorí o svojom umučení, smrti a zmŕtvychvstaní.

V tejto perspektíve, ktorá inštinktívne budí odmietanie, či u učeníkov, tak aj u nás, ktorí čítame evanjelium, je modlitba jediným zdrojom svetla a sily. Zakaždým, keď cesta vedie do kopca, je potrebné sa modliť intenzívnejšie.

A vskutku, potom, keď oznámil učeníkom, čo ho čaká v Jeruzaleme, odohráva sa príbeh premenenia: «Asi o osem dní po týchto slovách vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou. A hľa, rozprávali sa s ním dvaja mužovia – boli to Mojžiš a Eliáš. Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme» (Lk 9, 28-31), čiže o umučení. Takže tento prejav predchádzajúci Ježišovu slávu sa uskutočnil v modlitbe, zatiaľ čo Syn bol ponorený do spoločenstva s Otcom a plne prijímal jeho vôľu lásky, jeho plán spásy. A z tejto modlitby vychádza jasné slovo pre všetkých troch učeníkov: «Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!» (Lk 9,35). Z modlitby pochádza pozvanie načúvať Ježišovi, vždy z modlitby.

Z tohto prebehnutia evanjeliom sa dozvedáme, že Ježiš nielenže chce, aby sme sa modlili ako sa on modlí, ale uisťuje nás, že aj keď by boli naše pokusy o modlitbu úplne bezúspešné a neúčinné, vždy môžeme počítať s jeho modlitbou. Musíme si uvedomiť: Ježiš sa modlí za mňa. Raz mi jeden statočný biskup rozprával, ako vo veľmi zlej chvíli svojho života a veľkej skúšky, vo chvíli temnoty, uprel v Bazilike pohľad do výšky a videl napísanú túto vetu: „Peter, ja sa za teba budem modliť“. A toto mu dalo silu a útechu. A toto sa stáva zakaždým, keď každý z nás vie, že Ježiš sa za neho modlí. Ježiš sa modlí za nás. V tejto chvíli, v tomto okamihu. Urobte toto cvičenie pamäti a opakujte si to. Keď je tu nejaká ťažkosť, keď ste na obežnej dráhe roztržitostí: Ježiš sa modlí za mňa. Ale otče, je to pravda? Je to pravda, povedal to on sám. Nezabudnime, že to, čo v živote podopiera každého z nás, je Ježišova modlitba za každého z nás, s menom, priezviskom, pred Otcom ukazujúc rany, ktoré sú cenou za našu spásu.

Katechizmus hovorí: «Ježišova modlitba robí z kresťanskej modlitby účinnú prosbu. Ježiš je jej vzorom. Modlí sa v nás a s nami.» (KKC, 2740). A o niečo ďalej dodáva: «Ježiš sa modlí aj za nás, namiesto nás a v náš prospech. Všetky naše prosby boli raz navždy pojaté do jeho výkriku na kríži a Otec ich vypočul v jeho vzkriesení. Preto sa za nás neprestáva prihovárať u Otca» (KKC, 2741).

Aj keby naše modlitby boli iba zajakávaním, aj keby boli kompromitované kolísavou vierou, nikdy nesmieme prestať dôverovať v neho; ja sa neviem modliť, ale on sa modlí za mňa. Podopierané Ježišovou modlitbou spočívajú naše nesmelé modlitby na krídlach orla a vystupujú až do neba. Nezabúdajte: Ježiš sa za mňa modlí. – Teraz? – Teraz. Vo chvíli skúšky, v čase hriechu, aj v tej chvíli, Ježiš sa s toľkou láskou modlí za mňa.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Vytrvať v láske

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V tejto predposlednej katechéze o modlitbe budeme hovoriť o vytrvalosti v modlitbe. Je to pozvanie, ba príkaz, ktorý k nám prichádza zo Svätého písma. Duchovná cesta Ruského pútnika sa začína, keď narazí na vetu svätého Pavla v Prvom liste Solúnčanom: «Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky» (5,17-18). Slovo apoštola zasiahne toho človeka a on sa pýta, ako by bolo možné modliť sa bez prestania, keďže náš život je rozkúskovaný do toľkých rozličných chvíľ, ktoré nie vždy umožňujú sústredenie. Touto otázkou sa začína jeho skúmanie, ktoré ho vedie k objaveniu toho, čo sa nazýva modlitba srdca. Spočíva v opakovaní s vierou: „Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!“. „Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!“. Jednoduchá, no veľmi pekná modlitba. Je to modlitba, ktorá sa kúsok po kúsku prispôsobuje rytmu dýchania a vinie sa celým dňom. Veď dych sa nikdy nezastaví, ani keď spíme; a modlitba je dychom života.

Ako je teda možné udržiavať sa stále v modlitbe? Katechizmus nám ponúka nádherné citáty prevzaté z dejín spirituality nástojace na potrebe nepretržitej modlitby, ktorá je stredobodom kresťanskej existencie. Uvediem niektoré z nich.

Mních Evagrius Ponticus tvrdí: «Nebolo nám prikázané neprestajne pracovať, bedliť a postiť sa, ale bez prestania sa modliť stanovil zákon» (KKC, 2742). Srdce v modlitbe. V kresťanskom živote teda existuje zapálenosť, ktorá sa nesmie vytratiť. Je to tak trochu ako ten posvätný oheň, ktorý bol udržiavaný v dávnych chrámoch, planúci bez prestania, a ktorý mali za úlohu udržiavať kňazi. Hľa: aj v nás musí byť posvätný oheň, ktorý neustále planie a ktorý nemôže nič uhasiť. Nie je to ľahké. No tak to má byť.

Svätý Ján Zlatoústy, ďalší duchovný pastier venujúci pozornosť konkrétnemu životu, kázal takto: «Aj človekovi, ktorý obchoduje alebo cestuje, je možné pozorne sa modliť; takisto je možné inému, ktorý sedí v dielni a zošíva kože, povzniesť ducha k Bohu: je možné sluhovi, ktorý nakupuje potraviny a pobehuje hore-dolu alebo posluhuje v kuchyni...» (KKC, 2743). Ide o kratučké modlitby: „Pane, zmiluj sa nado mnou“, „Pane, pomôž mi“. Takže, modlitba je akousi notovou osnovou, do ktorej vkladáme melódiu nášho života. Nie je v kontraste s každodennou činnosťou, nevstupuje do protikladu s mnohými drobnými povinnosťami a stretnutiami, ak je priestorom, kde každá činnosť nachádza svoj zmysel, dôvod a pokoj.

Iste, praktizovať tieto princípy nie je jednoduché. Otec a mama, zaneprázdnení tisíckami povinností, môžu cítiť nostalgiu za obdobím ich života, v ktorom bolo ľahké nájsť pravidelné chvíle a priestory na modlitbu. Potom deti, práca, záležitosti rodinného života, rodičia, ktorí starejú ... Človek má dojem, že sa ten kolobeh nikdy nekončí. Vtedy je dobré myslieť na to, že Boh, náš Otec, ktorý sa musí starať o celý vesmír, pamätá vždy na každého z nás. Takže aj my na neho musíme vždy pamätať!

Môžeme si tiež pripomenúť, že v kresťanskom mníšskom živote sa na prácu hľadelo vždy s veľkou úctou, a to nielen kvôli morálnej povinnosti postarať sa o seba a o ostatných, ale aj pre akýsi druh rovnováhy, vnútornej rovnováhy: pre človeka je riskantné rozvíjať záujmy, ktoré sú tak abstraktné, že môže napokon stratiť kontakt s realitou. Späté ruky mnícha majú mozole toho, kto sa zvykne chopiť lopaty a motyky. Keď v Lukášovom evanjeliu (porov. 10, 38-42) Ježiš hovorí svätej Marte, že to jediné, čo je skutočne potrebné, je načúvať Bohu, vôbec nechce pohŕdať mnohými službami, ktoré vykonávala s toľkým nasadením.

V ľudskej bytosti je všetko „binárne, dvojčlenné“: naše telo je symetrické, máme dve ruky, dve oči, dve ruky... Aj práca a modlitba sa tak vzájomne dopĺňajú. Modlitba – ktorá je „dychom“ všetkého – zostáva životodarnou kulisou práce, a to aj vo chvíľach, keď nie je vyslovená. Je neľudským byť tak pohltený prácou, že si viac nenájdeme čas na modlitbu.

Zároveň nie je zdravou taká modlitba, ktorá by bola odcudzená, odtrhnutá od života. Modlitba, ktorá nás odvádza od konkrétnosti života, sa stáva spiritualizmom alebo horšie, bezduchým rituálom. Spomeňme si, že Ježiš potom, ako učeníkom ukázal svoju slávu na vrchu Tábor, nechcel predlžovať ten okamih extázy, ale zostúpil s nimi z hory a vrátil sa ku každodennému životu. Pretože tá skúsenosť mala zostať v ich srdciach ako svetlo a sila ich viery; mala byť aj svetlom a silou pre dni blízkej budúcnosti: pre dni Pánovho umučenia. Takto chvíle venované zotrvávaniu s Bohom oživujú vieru, ktorá nám pomáha v konkrétnosti života, a viera potom zas živí modlitbu, bez prestania. V takomto kolobehu prúdiacom medzi vierou, životom a modlitbou sa udržiava ten plameň kresťanskej lásky, ktorý Boh očakáva od každého z nás.

A zopakujme tú jednoduchú modlitbu, ktorú je veľmi dobré opakovať v priebehu dňa, všetci spolu: „Pane Ježišu, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“. Hovoriť si túto modlitbu nepretržite ti pomôže zjednotiť sa s Ježišom. Ďakujem.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Ježišova paschálna modlitba za nás

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Viac krát sme si v tomto cykle katechéz pripomínali, že modlitba je jednou z najzrejmejších charakteristík Ježišovho života: Ježiš sa modlieval, a modlieval sa veľa. Ježiš sa v priebehu svojho poslania ponára do modlitby, pretože dialóg s Otcom je žiarivým jadrom celej jeho existencie.

Evanjeliá svedčia o tom, ako sa Ježišova modlitba stala ešte intenzívnejšou i hutnejšou v hodinu jeho umučenia a smrti. Tieto vrcholiace udalosti jeho života tvoria ústredné jadro kresťanského kázania: posledné hodiny, ktoré prežíval Ježiš v Jeruzaleme, sú srdcom Evanjelia nielen preto, že si pre toto rozprávanie evanjelisti vyhradzujú proporcionálne viac priestoru, ale aj preto, že udalosť smrti a zmŕtvychvstania osvetľuje tak ako blesk zvyšok Ježišovho príbehu. Nebol filantropom, ktorý sa staral o ľudské utrpenia a choroby: bol a je oveľa viac. V ňom je nielen dobro: je to niečo viac, je to spása – a to nie je záchrana príležitostná, ktorá ma zachráni pred chorobou alebo chvíľou zúfalstva –, ale spása úplná, mesiášska, ktorá dáva dúfať v definitívne víťazstvo života nad smrťou.

V dňoch jeho poslednej Veľkej noci nachádzame teda Ježiša plne ponoreného do modlitby. Modlí sa dramatickým spôsobom v Getsemanskej záhrade – ako sme si to vypočuli – prepadnutý smrteľnou úzkosťou. Napriek tomu Ježiš sa práve v tej chvíli obracia k Bohu a nazýva ho „Abba“, Otče (porov. Mk 14,36). Toto slovo v aramejčine – v Ježišovom jazyku – vyjadruje intimitu, vyjadruje dôveru. Práve vtedy, keď Ježiš cíti, ako sa okolo neho zhlukujú temnoty, preniká nimi tým malým slovom: Abba, Otecko.

Ježiš sa modlí aj na kríži, temne zahalený mlčaním Boha. No napriek tomu sa na jeho perách rodí ešte raz slovo „Otče“. Je to tá najchrabrejšia modlitba, pretože Ježiš je na kríži absolútnym príhovorcom, orodovníkom: modlí sa za ostatných, modlí sa za všetkých, aj za tých, ktorí ho odsudzujú, bez toho, že by sa niekto postavil na jeho stranu, okrem jedného úbohého zločinca. Všetci boli proti nemu alebo ľahostajní, iba zločinec rozpoznáva tú moc. «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). Na vrchole drámy, v ukrutnej bolesti duše i tela, sa Ježiš modlí slovami žalmov; spolu s chudobnými sveta, zvlášť s tými, ktorí sú všetkými zabudnutí, vyslovuje tragické slová žalmu 22: «Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?» (v. 2). Cítil opustenosť a modlil sa. Na kríži sa napĺňa dar Otca, ktorý ponúka lásku, čiže napĺňa sa naša spása. A znovu ho volá „Bože môj“, „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Takže v tých troch hodinách na kríži je kompletne všetko modlitbou.

Ježiš sa teda modlí v rozhodujúcich hodinách umučenia a smrti. A vzkriesením Otec túto modlitbu vyslyší. Ježišova modlitba je intenzívna, Ježišova modlitba je jedinečná a stáva sa aj vzorom našej modlitby. Ježiš sa modlil za všetkých, modlil sa aj za mňa, za každého z vás. Každý z nás môže povedať: „Ježiš sa na kríži modlil za mňa“. Modlil sa. Ježiš môže každému z nás povedať: „Modlil som sa za teba, pri Poslednej večeri i na dreve kríža“. Aj v tom najbolestnejšom z našich utrpení nikdy nie sme sami. Ježišova modlitba je s nami. „I teraz, otče, zatiaľ čo toto počúvame, Ježiš sa modlí za nás?“ Áno, neustáva v modlitbe, pretože jeho slovo nám pomáha napredovať. Nuž modlime sa a pamätajme, že on sa modlí za nás.

A toto sa mi zdá byť tým najkrajším na zapamätanie - toto je posledná katechéza cyklu o modlitbe -: pamätať na tú milosť, že my sa nielenže modlíme, ale sme aj takpovediac „zahrnutí modlitbou“, sme už prijatí do dialógu Ježiša s Otcom v spoločenstve Ducha Svätého. Ježiš sa modlí za mňa: každý z nás si toto môže zapísať do srdca: nesmieme na to zabudnúť. Ani v najhorších chvíľach. Sme už prijatí do dialógu Ježiša s Otcom v spoločenstve Ducha Svätého. Boli sme chcení v Ježišovi Kristovi, a tiež v hodine umučenia, smrti a zmŕtvychvstania bolo všetko obetované za nás. A tak v modlitbe a v živote nám nezostáva iné než mať odvahu, nádej, a s touto odvahou a nádejou mocne cítiť Ježišovu modlitbu a napredovať: nech je náš život vzdávaním slávy Bohu vo vedomí, že Ježiš sa za mňa modlí k Otcovi, že Ježiš sa modlí za mňa.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)