Farnosť Oslany

Termín birmovky: 5. september 2021 >> ORGANIZAČNÉ STRETNUTIE RODIČOV: 21.8.2021 po večernej sv. omši v kostole.
Pozeráte si:
Domov Multimédiá Katechézy pápeža Františka List Galaťanom

List Galaťanom


1) Uvedenie do listu
2) Pavol, pravý apoštol
3) Evanjelium je len jedno

Uvedenie do listu

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po dlhom programe venovanom modlitbe dnes začíname nový cyklus katechézy. Verím, že vďaka cyklu o modlitbe sa nám podarilo modliť o niečo lepšie, modliť sa o trošku viac. Dnes by som sa rád zamyslel nad niektorými témami, ktoré apoštol Pavol predkladá vo svojom Liste Galaťanom. Je to veľmi dôležitý list, povedal by som, že rozhodujúci, nielen pre lepšie spoznanie apoštola, ale predovšetkým pre zváženie niektorých tém, ktorým sa podrobne venuje, ukazujúc krásu evanjelia.

V tomto liste Pavol uvádza niekoľko životopisných odkazov, ktoré nám umožňujú spoznať jeho obrátenie a rozhodnutie dať svoj život do služby Ježiša Krista. Venuje sa tiež niektorým tematikám veľmi dôležitým pre vieru, ako je sloboda, milosť a kresťanský spôsob života, ktoré sú mimoriadne aktuálne, pretože sa dotýkajú mnohých aspektov života Cirkvi našej doby.  Je to list veľmi aktuálny. Zdá sa ako písaný pre naše časy.

Prvou črtou, ktorá vychádza na povrch v tomto liste, je veľké dielo evanjelizácie uskutočnené apoštolom, ktorý počas svojich misijných ciest najmenej dvakrát navštívil spoločenstvá v Galácii. Pavol sa obracia na kresťanov tohto územia. Nevieme presne, na ktorú zemepisnú oblasť sa to vzťahuje, ani s určitosťou nemôžeme povedať dátum, kedy napísal tento list. Vieme, že Galaťania boli starodávnym keltským obyvateľstvom, ktoré sa po mnohých peripetiách usadilo v tejto rozšírenej oblasti Anatólie, ktorá mala svoje hlavné mesto v Ancyre, čo je dnes  Ankara, hlavné mesto Turecka.

Pavol iba spomína, že kvôli chorobe bol prinútený zastaviť sa v tomto regióne (Gal 4,13). Svätý Lukáš v Skutkoch apoštolov nachádza duchovnejšiu motiváciu. Hovorí, že „prešli Frýgiou a oblasťou Galácie, pretože Duch Svätý im zabránil ohlasovať Slovo v provincii Ázia“ (Sk 16,6). Tieto dve skutočnosti nie sú v rozpore: skôr naznačujú, že cesta evanjelizácie nezávisí vždy od našej vôle a našich projektov, ale vyžaduje ochotu nechať sa tvárniť a ísť aj po cestách, ktoré sa nepredpokladali.

Medzi vami je jedna rodina, ktorá ma zdravila: hovoria, že sa musia naučiť lotyšsky a ešte neviem aký ďalší jazyk, pretože idú na misie do tých krajín. Duch Svätý vedie aj dnes mnohých misionárov, aby opustili svoju vlasť a išli do iných krajov konať misiu.

Čo však môžeme potvrdiť, je, že vo svojej neúnavnej evanjelizačnej práci dokázal apoštol Pavol založiť viacero malých spoločenstiev roztrúsených po celom regióne Galácie. Keď Pavol prišiel do nejakého mesta, do nejakej oblasti, nevytváral hneď veľkú katedrálu, nie. Vytváral malé komunity, ktoré sú kvasom našej dnešnej kresťanskej kultúry. Začínal vytváraním malých komunít. A tieto malé spoločenstvá postupne rástli a napredovali.

Aj dnes sa táto pastorálna metóda koná v každej z misijných oblastí. Dostal som minulý týždeň list od jedného misionára z Papuy Novej Guiney; hovorí, že káže evanjelium v pralese, ľuďom, ktorí ani len nevedia, kto je Ježiš Kristus. To je krásne! Začínajú sa vytvárať maličké komunity. Aj dnes je táto metóda evanjelizačnou metódou prvej evanjelizácie.

To, čo si musíme všimnúť, je pastoračná starostlivosť Pavla, ktorá je plná zápalu. On po založení týchto cirkví pobadá veľké nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje ich rast vo viere. Duchovný pastier je ako otec či mama, ktorí si hneď všimnú ohrozenia detí. Rastú a prichádzajú nebezpečenstvá. Ako to niekto povedal: „Prichádzajú dravci, aby plienili komunitu“. Infiltrovali sa totiž medzi nich niektorí kresťania pochádzajúci z judaizmu a prefíkane začali zasievať teórie, ktoré boli v rozpore s učením apoštola, dokonca až do takej miery, že ho začali očierňovať.

Začínajú ohľadom náuky: „toto nie, toto áno“, a potom očierňujú apoštola. Takto sa to deje odjakživa: obrať apoštola o autoritu. Ako vidieť, ide tu o starú praktiku, že sa ľudia pri niektorých príležitostiach prezentujú ako jediní vlastníci pravdy – ako tí, čo sú čistí – a snažia sa znevažovať prácu ostatných, a to aj očierňovaním.

Títo Pavlovi protivníci tvrdili, že aj pohania musia podstúpiť obriezku a žiť podľa pravidiel Mojžišovho zákona. Vracajú sa vzad k predošlému dodržiavaniu vecí, ktoré už boli prekonané evanjeliom. Galaťania by sa teda boli museli vzdať svojej kultúrnej identity, aby sa mohli podriadiť pravidlám, predpisom a zvykom typickým pre Židov. A nielen to. Títo odporcovia tvrdili, že Pavol nebol skutočným apoštolom, a preto nemal nijakú autoritu kázať evanjelium.

A koľkokrát badáme niečo takéto. Pomyslime na niektoré kresťanské spoločenstvo alebo niektorú diecézu: začína sa s historkami a potom sa použijú na diskreditáciu farského kňaza či biskupa. A práve toto je cesta Zlého, týchto ľudí, ktorí rozdeľujú, ktorí nevedia budovať. A v tomto liste Galaťanom vidíme tento proces. Galaťania sa ocitli v situácii krízy: Čo im bolo treba robiť? Počúvať a nasledovať to, čo im Pavol kázal, alebo dať za pravdu novým kazateľom, ktorí ho obviňovali?

Nie je ťažké predstaviť si stav neistoty, ktorý ovládol ich srdcia. Spoznanie Ježiša a viera v dielo spásy uskutočnené jeho smrťou a zmŕtvychvstaním boli pre nich skutočne začiatkom nového života, života slobody. Vydali sa na cestu, ktorá im umožnila byť konečne slobodnými, a to aj napriek tomu, že ich príbeh bol popretkávaný mnohými formami násilného otroctva, v neposlednom rade tou, ktorá ich podrobovala rímskemu cisárovi. Preto sa tvárou v tvár kritikám nových kazateľov cítili dezorientovaní a neistí v tom, ako sa majú správať: „Nuž kto má pravdu? Tento Pavol, alebo títo ľudia, ktorí teraz prichádzajú učiť iné veci? Komu dať za pravdu? Skrátka, v stávke bolo naozaj veľa!

Táto situácia nie je príliš vzdialená od skúsenosti, ktorú mnoho kresťanov zažíva v našej dobe. Ani dnes nie je núdza o kazateľov, ktorí, najmä prostredníctvom nových komunikačných prostriedkov, môžu znepokojovať komunity. Prezentujú sa nie tým, že by v prvom rade ohlasovali evanjelium Boha, ktorý miluje človeka v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi, ale aby s nástojením opakovali ako doslova „strážcovia pravdy“ – sami sa tak nazývajú –, aký je ten najlepší spôsob ako byť kresťanom. A s rozhodnosťou tvrdia, že skutočným kresťanstvom je to, s ktorým sú spätí oni, kresťanstvo často stotožňované s istými formami minulosti, a že riešením dnešných kríz je návrat späť, aby sa nestratila pravosť viery. Aj dnes, tak ako vtedy, existuje skrátka pokušenie uzavrieť sa do určitých istôt získaných v tradíciách minulosti.

Ako sa však dá rozpoznať týchto ľudí? Napríklad jednou z čŕt spôsobu, akým postupujú, je strnulosť. Naproti kázaniu evanjeliu, ktoré nás oslobodzuje, robí nás radostnými, títo sú strnulí. Stále skostnatení: musí sa robiť to a to... Strnulosť je týmto ľuďom vlastná.

Nasledovať učenie apoštola Pavla v Liste Galaťanom nám pomôže pochopiť, ktorou cestou sa máme uberať. Tá, ktorú naznačil apoštol, je oslobodzujúca a stále nová cesta ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša; je to cesta ohlasovania, ktoré sa uskutočňuje skrze pokoru a bratstvo - noví kazatelia nepoznajú, čo je pokora, čo je bratstvo -; je to cesta pokojnej a poslušnej dôvery - noví kazatelia nepoznajú tichosť ani poslušnosť. A táto cesta tichosti a poslušnosti napreduje v istote, že Duch Svätý pôsobí v každom období Cirkvi. V konečnom dôsledku, viera v Ducha Svätého prítomného v Cirkvi nás vedie vpred a zachráni nás.


Preložila: Slovenská redakcia VR 


Pavol, pravý apoštol

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Kúsok po kúsku prenikáme do Listu Galaťanom. Videli sme, že títo kresťania sa dostávajú do sporu o to, ako žiť vieru. Apoštol Pavol začína písať svoj list pripomínajúc im vzájomné vzťahy z minulosti, bolesť z odlúčenia i nemennú lásku, ktorú prechováva ku každému z nich. Neopomína však zdôrazniť svoju starosť o to, aby Galaťania išli správnou cestou: je to starosť otca, ktorý dával zrod týmto spoločenstvám vo viere.

Jeho zámer je veľmi jasný: je nevyhnutné potvrdiť novosť evanjelia, ktoré Galaťania prijali z jeho hlásania, aby si vybudovali skutočnú identitu, na ktorej základ treba postaviť svoj život. A tým princípom je toto: potvrdenie novosti evanjelia, ktoré Galaťania od apoštola prijali.

Rýchlo objavíme, že Pavol je hlboký znalec Kristovho tajomstva. Hneď od začiatku svojho listu nesleduje nízke argumentácie používané jeho osočovateľmi. Apoštol „vzlieta do výšin“ a ukazuje aj nám ako sa zachovať, keď vznikajú konflikty vo vnútri komunity. Až na koncu listu sa totiž konkretizuje, že jadrom vyvolaného sporu je obriezka, teda hlavná židovská tradícia.

Pavol si volí ísť viac do hĺbky, pretože v hre je pravda evanjelia a sloboda kresťanov, ktorá je jej neoddeliteľnou súčasťou. Nezastavuje sa na povrchu problémov, konfliktov, ako sme často pokúšaní urobiť my, aby sme rýchlo našli riešenie, ktoré vytvára zdanie súhlasu všetkých prostredníctvom kompromisu.

Pavol miluje Ježiša a vie, že Ježiš, nie je muž-Bohočlovek kompromisov. Nie takto funguje evanjelium, a apoštol sa rozhodol ísť tou náročnejšou cestou. Píše takto: «Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha?» Nesnaží sa byť v pokoji so všetkými. A pokračuje: «Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom» (Gal 1,10).

Na prvom mieste sa Pavol cíti byť povinný pripomenúť Galaťanom, že je pravým apoštolom nie vlastnými zásluhami, ale z povolania Bohom. Sám rozpráva príbeh svojho povolania a obrátenia v kontakte so zjavením sa Zmŕtvychvstalého Krista počas cesty do Damasku (porov. Sk 9,1-9).

Je zaujímavé pozorovať, čo hovorí o svojom živote predchádzajúcom onú udalosť:  «Veľmi som prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov» (Gal 1,13-14). Pavol si trúfa tvrdiť, že on v židovstve prekonával všetkých, bol horlivým farizejom, «bezúhonný čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone» (porov. Flp 3,6). Až dvakrát zdôrazňuje, že bol obrancom «tradície otcov» a «presvedčeným podporovateľom zákona». Toto je Pavlov príbeh.

Na jednej strane nástojí na zdôraznení, že kruto prenasledoval Cirkev a že bol predtým «rúhač, prenasledovateľ a násilník» (1 Tim 1,13). Nešetrí prívlastkami: on sám sa takto hodnotí. Na druhej strane, zdôrazňuje milosrdenstvo, ktoré mu Boh prejavil a ktoré ho viedlo k radikálnej premene, dobre známej všetkým. Píše: «Kristovým cirkvám v Judei som bol osobne neznámy, ibaže počuli: „Ten, čo nás kedysi prenasledoval, teraz hlása vieru, ktorú predtým nivočil“» (Gal 1,22-23). Obrátil sa, zmenil sa vo svojom srdci.

Pavol takto zdôrazňuje pravdu o svojom povolaní prostredníctvom nápadného kontrastu, ktorý sa v jeho živote vytvoril: z prenasledovateľa kresťanov za to, že nedodržiavali tradície a zákon, bol povolaný stať sa apoštolom, aby hlásal evanjelium Ježiša Krista. Vidíme však, že Pavol je slobodný: je slobodný hlásať evanjelium a je tiež slobodný vyznať svoje hriechy. „Bol som taký“ – to je tá pravda, ktorá dáva slobodu srdca, je to Božia sloboda.

Nanovo premýšľajúc nad týmto svojím príbehom, Pavol je plný úžasu a vďaky. Je to, akoby chcel povedať Galaťanom, že by mohol byť všetkým možným, len nie apoštolom. Bol vychovaný už od malička, aby bol bezúhonným zachovávateľom Mojžišovho zákona, a okolnosti ho priviedli k boju proti Kristovým učeníkom. Každopádne, stalo sa niečo nečakané: Boh, so svojou milosťou, mu zjavil svojho Syna, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby sa stal jeho ohlasovateľom uprostred pohanov (porov. Gal 1,15-6).

Aké nevyspytateľné sú cesty Pánove! Zakúšame to na vlastnej koži každý deň, no predovšetkým keď sa vraciame k momentom, v ktorých nás Pán povolal. Nikdy nesmieme zabudnúť na čas a spôsob, akým Boh vstúpil do nášho života: udržiavať si pevne v srdci i v mysli to stretnutie s milosťou, keď Boh zmenil náš život.

Koľkokrát nám pri pohľade na veľké diela Pánove prichádza spontánna otázka: ako je to len možné, že si Boh poslúžil hriešnikom, krehkou a slabou osobou na to, aby uskutočnil svoju vôľu?  A predsa, nič nie je náhoda, pretože všetko bolo pripravené v Božom pláne. On utkal náš príbeh, príbeh každého z nás: a ak s dôverou neodpovedáme na jeho plán spásy, všimneme si to.

Povolanie v sebe vždy obsahuje istú misiu, pre ktorú sme určení; preto sa od nás žiada seriózna príprava, vediac, že to sám Boh nás posiela, to Boh sám nás podporuje svojou milosťou.

Bratia a sestry, nechajme sa viesť týmto vedomím: prvenstvo milosti premieňa život a robí ho hodným vložiť sa do služby evanjeliu. Prvenstvo milosti zakrýva všetky hriechy, mení srdcia, mení život, dáva nám vidieť nové cesty. Nezabudnime na to!


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Evanjelium je len jedno

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokiaľ ide o tému evanjelia a evanjelizačného poslania, Pavol sa nadchýna, stráca hlavu. Zdá sa, že nevidí nič iné ako poslanie, ktoré mu zveril Pán. Všetko v ňom je zamerané na toto ohlasovanie a nemá iný záujem, než evanjelium. Je to Pavlova láska, Pavlov záujem, Pavlovo povolanie: ohlasovať. Dokonca prichádza až k tvrdeniu: «Kristus ma neposlal krstiť, ale hlásať evanjelium» (1 Kor 1,17). Pavol celú svoju existenciu chápe ako povolanie evanjelizovať, dať ľudom spoznať Kristovo posolstvo, oznamovať evanjelium. Hovorí: «Beda mi, keby som evanjelium nehlásal» (1 Kor 9,16). A keď píše kresťanom v Ríme, predstavuje sa jednoducho takto: «Pavol, služobník Krista Ježiša, povolaný za apoštola, vybraný hlásať Božie evanjelium» (Rim 1, 1). To je jeho povolanie. Skrátka, uvedomuje si, že bol „vyčlenený“ na to, aby prinášal evanjelium všetkým, a nemôže robiť nič iné, než sa tomuto poslaniu venovať zo všetkých síl.

Preto možno pochopiť smútok, sklamanie, ba až trpkú iróniu apoštola prejavenú Galaťanom, ktorí sa v jeho očiach vydali na nesprávnu cestu, ktorá ich dovedie do bodu bez možnosti návratu: vydali sa na nesprávnu cestu. Opornou osou, okolo ktorej sa všetko točí, je evanjelium. Pavol nemyslí na „štyri evanjeliá“, ako je to pre nás prirodzené. V skutočnosti , v dobe, keď posiela tento list, ešte nebolo napísané žiadne zo štyroch evanjelií. Evanjelium je pre neho to, čo hlása, to čo sa nazýva kerygma, teda ohlasovanie. A ohlasovanie čoho? Ježišovej smrti a vzkriesenia ako zdroja spásy. Evanjelium, ktoré je vyjadrené štyrmi slovesami: Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; bol pochovaný, bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem a zjavil sa Kéfasovi (porov. 1 Kor 15, 3-5). Toto je Pavlovo ohlasovanie, hlásanie, ktoré nám všetkým dáva život. Toto evanjelium je naplnením prísľubov a spásou, ponúknutou všetkým ľuďom. Ten, kto ho prijme, je zmierený s Bohom, je prijatý ako skutočný syn a získava dedičstvo večného života.

Tvárou v tvár takému veľkému daru, aký dostali Galaťania, si apoštol nevie vysvetliť, ako je možné, že uvažujú o prijatí iného „evanjelia“, možno sofistikovanejšieho, intelektuálnejšieho... iného „evanjelia“. Treba však poznamenať, že títo kresťania sa ešte nevzdali evanjelia, ktoré ohlasoval Pavol. Apoštol vie, že ešte majú čas, aby neurobili chybný krok, ale dôrazne, veľmi dôrazne ich varuje. Jeho prvý argument priamo poukazuje na skutočnosť, že kázanie, ktoré vykonávajú noví misionári - tí, ktorí kážu o novostiach - nemôže byť evanjeliom. Naopak, je to ohlasovanie, ktoré prekrúca pravé evanjelium, pretože im bráni dosiahnuť slobodu - kľúčové slovo - získanú priľnutím k viere. Galaťania sú ešte len „začiatočníkmi“ a ich dezorientácia je pochopiteľná. Ešte nepoznajú komplexnosť Mojžišovho zákona a ich nadšenie z prijímania viery v Krista ich podnecuje k počúvaniu týchto nových kazateľov a namýšľajú si, že ich posolstvo dopĺňa to Pavlovo. Ale to nie je tak.

Apoštol však nemôže riskovať kompromisy na tak rozhodujúcej pôde. Evanjelium je len jedno a to práve to, ktoré hlásal on; iné nemôže existovať. Pozor! Pavol nehovorí, že pravé evanjelium je jeho, pretože to on ho ohlasoval, to nie! Nehovorí to. To by bola opovážlivosť, to by bola domýšľavosť. Predovšetkým potvrdzuje, že „jeho“ evanjelium, to isté, ktoré ostatní apoštoli hlásali aj inde, je jediné autentické, pretože je to evanjelium Ježiša Krista. Píše takto: «Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista» (Gal 1,11-12). Dá sa teda pochopiť, prečo Pavol používa tak tvrdé výrazy. Dvakrát používa výraz „prekliaty“, ktorý poukazuje na požiadavku držať ďaleko od spoločenstva to, čo ohrozuje jeho základy. A toto nové „evanjelium“ ohrozuje základy spoločenstva. V skratke, v tomto bode apoštol nenecháva priestor na vyjednávanie: nemožno vyjednávať. O pravde evanjelia nemožno vyjednávať. Buď prijmeš evanjelium také, aké je, ako bolo hlásané, alebo prijmeš niečo iné. O evanjeliu však nemožno vyjednávať. Nemožno sa znižovať ku kompromisom: viera v Ježiša nie je tovarom na zjednávanie: je to spása, je to stretnutie, je to vykúpenie. Nemožno ju lacno predávať.

Táto situácia opísaná na začiatku Listu sa javí ako paradoxná, pretože sa zdá, že všetci zainteresovaní sú vedení dobrými úmyslami. Galaťania, ktorí počúvajú nových misionárov, si myslia, že prostredníctvom obriezky budú ešte oddanejší Božej vôli, a tak budú Pavlovi ešte milší. Zdá sa, že Pavlovi nepriatelia sa riadia vernosťou tradícii prijatej od otcov a veria, že pravá viera spočíva v zachovávaní Zákona. Zoč-voči tejto najvyššej vernosti dokonca ospravedlňujú svoje narážky a podozrenia na účet Pavla, ktorý je považovaný za málo ortodoxného - pravoverného vo vzťahu k tradícii. Sám apoštol si je dobre vedomý, že jeho poslanie má Božskú povahu - zjavil mu ho sám Kristus! - a preto ho vedie totálne nadšenie pre novosť evanjelia, ktoré je radikálnou a nie nejakou prechodnou novosťou: neexistujú „módne“ evanjeliá, evanjelium je vždy nové, je to novosť. Jeho pastoračná dychtivosť ho vedie k prísnosti, pretože vidí veľké riziko, ktoré hrozí mladým kresťanom. Skrátka, je potrebné sa vymaniť z tohto labyrintu dobrých úmyslov, aby sme mohli uchopiť najvyššiu pravdu, ktorá sa predstavuje ako najsúdržnejšia s osobou a kázaním Ježiša a jeho zjavením Otcovej lásky. Toto je dôležité: vedieť rozlišovať. Mnohokrát sme v dejinách videli, a vidíme to aj dnes - niektoré hnutia, ktoré hlásajú evanjelium svojím vlastným spôsobom, niekedy s pravými, vlastnými charizmami; potom však celé evanjelium zveličujú a redukujú na „hnutie“. A to nie je Kristovo evanjelium: je to evanjelium zakladateľa, zakladateľky, a to na začiatku môže pomôcť, áno, ale nakoniec to neprináša ovocie, pretože nemá hlboké korene. Z tohto dôvodu bolo Pavlovo jasné a rozhodné slovo pre Galaťanov spásonosné a je spásonosné aj pre nás. Evanjelium je Kristov dar pre nás, on sám ho zjavuje. Práve to nám dáva život.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 

 

Ponuka

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

   List Galaťanom
   Uzdraviť svet
   Sviatosti

Ukončené:
   Blahoslavenstvá
   Dekalóg
   Modlitba
   Otče náš
   Svätá omša

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa
MenoSvatca
Rádio Vatikán
Dnešné vysielanie
(aktívne po 20:15)

Včerajšie vysielanie

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


26,600 návštev
72,671 zobrazení
2.73 zobrazení / návštev
nach oben