Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Multimédiá Katechézy pápeža Františka List Galaťanom

List Galaťanom


1) Uvedenie do listu
2) Pavol, pravý apoštol
3) Evanjelium je len jedno
4) Mojžišov zákon
5) Propedeutická hodnota zákona
6) Nebezpečenstvá Zákona
7) Nerozumní Galaťania
8) Sme Božími deťmi
9) Život vo viere
10) Kristus nás oslobodil
11) Kresťanská sloboda, univerzálny kvas oslobodenia
12) Sloboda sa uskutočňuje v láske
13) Ovocie Ducha Svätého
14) Kráčať podľa Ducha
15) Nepoddajme sa únave

Uvedenie do listu

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po dlhom programe venovanom modlitbe dnes začíname nový cyklus katechézy. Verím, že vďaka cyklu o modlitbe sa nám podarilo modliť o niečo lepšie, modliť sa o trošku viac. Dnes by som sa rád zamyslel nad niektorými témami, ktoré apoštol Pavol predkladá vo svojom Liste Galaťanom. Je to veľmi dôležitý list, povedal by som, že rozhodujúci, nielen pre lepšie spoznanie apoštola, ale predovšetkým pre zváženie niektorých tém, ktorým sa podrobne venuje, ukazujúc krásu evanjelia.

V tomto liste Pavol uvádza niekoľko životopisných odkazov, ktoré nám umožňujú spoznať jeho obrátenie a rozhodnutie dať svoj život do služby Ježiša Krista. Venuje sa tiež niektorým tematikám veľmi dôležitým pre vieru, ako je sloboda, milosť a kresťanský spôsob života, ktoré sú mimoriadne aktuálne, pretože sa dotýkajú mnohých aspektov života Cirkvi našej doby.  Je to list veľmi aktuálny. Zdá sa ako písaný pre naše časy.

Prvou črtou, ktorá vychádza na povrch v tomto liste, je veľké dielo evanjelizácie uskutočnené apoštolom, ktorý počas svojich misijných ciest najmenej dvakrát navštívil spoločenstvá v Galácii. Pavol sa obracia na kresťanov tohto územia. Nevieme presne, na ktorú zemepisnú oblasť sa to vzťahuje, ani s určitosťou nemôžeme povedať dátum, kedy napísal tento list. Vieme, že Galaťania boli starodávnym keltským obyvateľstvom, ktoré sa po mnohých peripetiách usadilo v tejto rozšírenej oblasti Anatólie, ktorá mala svoje hlavné mesto v Ancyre, čo je dnes  Ankara, hlavné mesto Turecka.

Pavol iba spomína, že kvôli chorobe bol prinútený zastaviť sa v tomto regióne (Gal 4,13). Svätý Lukáš v Skutkoch apoštolov nachádza duchovnejšiu motiváciu. Hovorí, že „prešli Frýgiou a oblasťou Galácie, pretože Duch Svätý im zabránil ohlasovať Slovo v provincii Ázia“ (Sk 16,6). Tieto dve skutočnosti nie sú v rozpore: skôr naznačujú, že cesta evanjelizácie nezávisí vždy od našej vôle a našich projektov, ale vyžaduje ochotu nechať sa tvárniť a ísť aj po cestách, ktoré sa nepredpokladali.

Medzi vami je jedna rodina, ktorá ma zdravila: hovoria, že sa musia naučiť lotyšsky a ešte neviem aký ďalší jazyk, pretože idú na misie do tých krajín. Duch Svätý vedie aj dnes mnohých misionárov, aby opustili svoju vlasť a išli do iných krajov konať misiu.

Čo však môžeme potvrdiť, je, že vo svojej neúnavnej evanjelizačnej práci dokázal apoštol Pavol založiť viacero malých spoločenstiev roztrúsených po celom regióne Galácie. Keď Pavol prišiel do nejakého mesta, do nejakej oblasti, nevytváral hneď veľkú katedrálu, nie. Vytváral malé komunity, ktoré sú kvasom našej dnešnej kresťanskej kultúry. Začínal vytváraním malých komunít. A tieto malé spoločenstvá postupne rástli a napredovali.

Aj dnes sa táto pastorálna metóda koná v každej z misijných oblastí. Dostal som minulý týždeň list od jedného misionára z Papuy Novej Guiney; hovorí, že káže evanjelium v pralese, ľuďom, ktorí ani len nevedia, kto je Ježiš Kristus. To je krásne! Začínajú sa vytvárať maličké komunity. Aj dnes je táto metóda evanjelizačnou metódou prvej evanjelizácie.

To, čo si musíme všimnúť, je pastoračná starostlivosť Pavla, ktorá je plná zápalu. On po založení týchto cirkví pobadá veľké nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje ich rast vo viere. Duchovný pastier je ako otec či mama, ktorí si hneď všimnú ohrozenia detí. Rastú a prichádzajú nebezpečenstvá. Ako to niekto povedal: „Prichádzajú dravci, aby plienili komunitu“. Infiltrovali sa totiž medzi nich niektorí kresťania pochádzajúci z judaizmu a prefíkane začali zasievať teórie, ktoré boli v rozpore s učením apoštola, dokonca až do takej miery, že ho začali očierňovať.

Začínajú ohľadom náuky: „toto nie, toto áno“, a potom očierňujú apoštola. Takto sa to deje odjakživa: obrať apoštola o autoritu. Ako vidieť, ide tu o starú praktiku, že sa ľudia pri niektorých príležitostiach prezentujú ako jediní vlastníci pravdy – ako tí, čo sú čistí – a snažia sa znevažovať prácu ostatných, a to aj očierňovaním.

Títo Pavlovi protivníci tvrdili, že aj pohania musia podstúpiť obriezku a žiť podľa pravidiel Mojžišovho zákona. Vracajú sa vzad k predošlému dodržiavaniu vecí, ktoré už boli prekonané evanjeliom. Galaťania by sa teda boli museli vzdať svojej kultúrnej identity, aby sa mohli podriadiť pravidlám, predpisom a zvykom typickým pre Židov. A nielen to. Títo odporcovia tvrdili, že Pavol nebol skutočným apoštolom, a preto nemal nijakú autoritu kázať evanjelium.

A koľkokrát badáme niečo takéto. Pomyslime na niektoré kresťanské spoločenstvo alebo niektorú diecézu: začína sa s historkami a potom sa použijú na diskreditáciu farského kňaza či biskupa. A práve toto je cesta Zlého, týchto ľudí, ktorí rozdeľujú, ktorí nevedia budovať. A v tomto liste Galaťanom vidíme tento proces. Galaťania sa ocitli v situácii krízy: Čo im bolo treba robiť? Počúvať a nasledovať to, čo im Pavol kázal, alebo dať za pravdu novým kazateľom, ktorí ho obviňovali?

Nie je ťažké predstaviť si stav neistoty, ktorý ovládol ich srdcia. Spoznanie Ježiša a viera v dielo spásy uskutočnené jeho smrťou a zmŕtvychvstaním boli pre nich skutočne začiatkom nového života, života slobody. Vydali sa na cestu, ktorá im umožnila byť konečne slobodnými, a to aj napriek tomu, že ich príbeh bol popretkávaný mnohými formami násilného otroctva, v neposlednom rade tou, ktorá ich podrobovala rímskemu cisárovi. Preto sa tvárou v tvár kritikám nových kazateľov cítili dezorientovaní a neistí v tom, ako sa majú správať: „Nuž kto má pravdu? Tento Pavol, alebo títo ľudia, ktorí teraz prichádzajú učiť iné veci? Komu dať za pravdu? Skrátka, v stávke bolo naozaj veľa!

Táto situácia nie je príliš vzdialená od skúsenosti, ktorú mnoho kresťanov zažíva v našej dobe. Ani dnes nie je núdza o kazateľov, ktorí, najmä prostredníctvom nových komunikačných prostriedkov, môžu znepokojovať komunity. Prezentujú sa nie tým, že by v prvom rade ohlasovali evanjelium Boha, ktorý miluje človeka v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi, ale aby s nástojením opakovali ako doslova „strážcovia pravdy“ – sami sa tak nazývajú –, aký je ten najlepší spôsob ako byť kresťanom. A s rozhodnosťou tvrdia, že skutočným kresťanstvom je to, s ktorým sú spätí oni, kresťanstvo často stotožňované s istými formami minulosti, a že riešením dnešných kríz je návrat späť, aby sa nestratila pravosť viery. Aj dnes, tak ako vtedy, existuje skrátka pokušenie uzavrieť sa do určitých istôt získaných v tradíciách minulosti.

Ako sa však dá rozpoznať týchto ľudí? Napríklad jednou z čŕt spôsobu, akým postupujú, je strnulosť. Naproti kázaniu evanjeliu, ktoré nás oslobodzuje, robí nás radostnými, títo sú strnulí. Stále skostnatení: musí sa robiť to a to... Strnulosť je týmto ľuďom vlastná.

Nasledovať učenie apoštola Pavla v Liste Galaťanom nám pomôže pochopiť, ktorou cestou sa máme uberať. Tá, ktorú naznačil apoštol, je oslobodzujúca a stále nová cesta ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša; je to cesta ohlasovania, ktoré sa uskutočňuje skrze pokoru a bratstvo - noví kazatelia nepoznajú, čo je pokora, čo je bratstvo -; je to cesta pokojnej a poslušnej dôvery - noví kazatelia nepoznajú tichosť ani poslušnosť. A táto cesta tichosti a poslušnosti napreduje v istote, že Duch Svätý pôsobí v každom období Cirkvi. V konečnom dôsledku, viera v Ducha Svätého prítomného v Cirkvi nás vedie vpred a zachráni nás.


Preložila: Slovenská redakcia VR 


Pavol, pravý apoštol

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Kúsok po kúsku prenikáme do Listu Galaťanom. Videli sme, že títo kresťania sa dostávajú do sporu o to, ako žiť vieru. Apoštol Pavol začína písať svoj list pripomínajúc im vzájomné vzťahy z minulosti, bolesť z odlúčenia i nemennú lásku, ktorú prechováva ku každému z nich. Neopomína však zdôrazniť svoju starosť o to, aby Galaťania išli správnou cestou: je to starosť otca, ktorý dával zrod týmto spoločenstvám vo viere.

Jeho zámer je veľmi jasný: je nevyhnutné potvrdiť novosť evanjelia, ktoré Galaťania prijali z jeho hlásania, aby si vybudovali skutočnú identitu, na ktorej základ treba postaviť svoj život. A tým princípom je toto: potvrdenie novosti evanjelia, ktoré Galaťania od apoštola prijali.

Rýchlo objavíme, že Pavol je hlboký znalec Kristovho tajomstva. Hneď od začiatku svojho listu nesleduje nízke argumentácie používané jeho osočovateľmi. Apoštol „vzlieta do výšin“ a ukazuje aj nám ako sa zachovať, keď vznikajú konflikty vo vnútri komunity. Až na koncu listu sa totiž konkretizuje, že jadrom vyvolaného sporu je obriezka, teda hlavná židovská tradícia.

Pavol si volí ísť viac do hĺbky, pretože v hre je pravda evanjelia a sloboda kresťanov, ktorá je jej neoddeliteľnou súčasťou. Nezastavuje sa na povrchu problémov, konfliktov, ako sme často pokúšaní urobiť my, aby sme rýchlo našli riešenie, ktoré vytvára zdanie súhlasu všetkých prostredníctvom kompromisu.

Pavol miluje Ježiša a vie, že Ježiš, nie je muž-Bohočlovek kompromisov. Nie takto funguje evanjelium, a apoštol sa rozhodol ísť tou náročnejšou cestou. Píše takto: «Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha?» Nesnaží sa byť v pokoji so všetkými. A pokračuje: «Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom» (Gal 1,10).

Na prvom mieste sa Pavol cíti byť povinný pripomenúť Galaťanom, že je pravým apoštolom nie vlastnými zásluhami, ale z povolania Bohom. Sám rozpráva príbeh svojho povolania a obrátenia v kontakte so zjavením sa Zmŕtvychvstalého Krista počas cesty do Damasku (porov. Sk 9,1-9).

Je zaujímavé pozorovať, čo hovorí o svojom živote predchádzajúcom onú udalosť:  «Veľmi som prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov» (Gal 1,13-14). Pavol si trúfa tvrdiť, že on v židovstve prekonával všetkých, bol horlivým farizejom, «bezúhonný čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone» (porov. Flp 3,6). Až dvakrát zdôrazňuje, že bol obrancom «tradície otcov» a «presvedčeným podporovateľom zákona». Toto je Pavlov príbeh.

Na jednej strane nástojí na zdôraznení, že kruto prenasledoval Cirkev a že bol predtým «rúhač, prenasledovateľ a násilník» (1 Tim 1,13). Nešetrí prívlastkami: on sám sa takto hodnotí. Na druhej strane, zdôrazňuje milosrdenstvo, ktoré mu Boh prejavil a ktoré ho viedlo k radikálnej premene, dobre známej všetkým. Píše: «Kristovým cirkvám v Judei som bol osobne neznámy, ibaže počuli: „Ten, čo nás kedysi prenasledoval, teraz hlása vieru, ktorú predtým nivočil“» (Gal 1,22-23). Obrátil sa, zmenil sa vo svojom srdci.

Pavol takto zdôrazňuje pravdu o svojom povolaní prostredníctvom nápadného kontrastu, ktorý sa v jeho živote vytvoril: z prenasledovateľa kresťanov za to, že nedodržiavali tradície a zákon, bol povolaný stať sa apoštolom, aby hlásal evanjelium Ježiša Krista. Vidíme však, že Pavol je slobodný: je slobodný hlásať evanjelium a je tiež slobodný vyznať svoje hriechy. „Bol som taký“ – to je tá pravda, ktorá dáva slobodu srdca, je to Božia sloboda.

Nanovo premýšľajúc nad týmto svojím príbehom, Pavol je plný úžasu a vďaky. Je to, akoby chcel povedať Galaťanom, že by mohol byť všetkým možným, len nie apoštolom. Bol vychovaný už od malička, aby bol bezúhonným zachovávateľom Mojžišovho zákona, a okolnosti ho priviedli k boju proti Kristovým učeníkom. Každopádne, stalo sa niečo nečakané: Boh, so svojou milosťou, mu zjavil svojho Syna, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby sa stal jeho ohlasovateľom uprostred pohanov (porov. Gal 1,15-6).

Aké nevyspytateľné sú cesty Pánove! Zakúšame to na vlastnej koži každý deň, no predovšetkým keď sa vraciame k momentom, v ktorých nás Pán povolal. Nikdy nesmieme zabudnúť na čas a spôsob, akým Boh vstúpil do nášho života: udržiavať si pevne v srdci i v mysli to stretnutie s milosťou, keď Boh zmenil náš život.

Koľkokrát nám pri pohľade na veľké diela Pánove prichádza spontánna otázka: ako je to len možné, že si Boh poslúžil hriešnikom, krehkou a slabou osobou na to, aby uskutočnil svoju vôľu?  A predsa, nič nie je náhoda, pretože všetko bolo pripravené v Božom pláne. On utkal náš príbeh, príbeh každého z nás: a ak s dôverou neodpovedáme na jeho plán spásy, všimneme si to.

Povolanie v sebe vždy obsahuje istú misiu, pre ktorú sme určení; preto sa od nás žiada seriózna príprava, vediac, že to sám Boh nás posiela, to Boh sám nás podporuje svojou milosťou.

Bratia a sestry, nechajme sa viesť týmto vedomím: prvenstvo milosti premieňa život a robí ho hodným vložiť sa do služby evanjeliu. Prvenstvo milosti zakrýva všetky hriechy, mení srdcia, mení život, dáva nám vidieť nové cesty. Nezabudnime na to!


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Evanjelium je len jedno

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokiaľ ide o tému evanjelia a evanjelizačného poslania, Pavol sa nadchýna, stráca hlavu. Zdá sa, že nevidí nič iné ako poslanie, ktoré mu zveril Pán. Všetko v ňom je zamerané na toto ohlasovanie a nemá iný záujem, než evanjelium. Je to Pavlova láska, Pavlov záujem, Pavlovo povolanie: ohlasovať. Dokonca prichádza až k tvrdeniu: «Kristus ma neposlal krstiť, ale hlásať evanjelium» (1 Kor 1,17). Pavol celú svoju existenciu chápe ako povolanie evanjelizovať, dať ľudom spoznať Kristovo posolstvo, oznamovať evanjelium. Hovorí: «Beda mi, keby som evanjelium nehlásal» (1 Kor 9,16). A keď píše kresťanom v Ríme, predstavuje sa jednoducho takto: «Pavol, služobník Krista Ježiša, povolaný za apoštola, vybraný hlásať Božie evanjelium» (Rim 1, 1). To je jeho povolanie. Skrátka, uvedomuje si, že bol „vyčlenený“ na to, aby prinášal evanjelium všetkým, a nemôže robiť nič iné, než sa tomuto poslaniu venovať zo všetkých síl.

Preto možno pochopiť smútok, sklamanie, ba až trpkú iróniu apoštola prejavenú Galaťanom, ktorí sa v jeho očiach vydali na nesprávnu cestu, ktorá ich dovedie do bodu bez možnosti návratu: vydali sa na nesprávnu cestu. Opornou osou, okolo ktorej sa všetko točí, je evanjelium. Pavol nemyslí na „štyri evanjeliá“, ako je to pre nás prirodzené. V skutočnosti , v dobe, keď posiela tento list, ešte nebolo napísané žiadne zo štyroch evanjelií. Evanjelium je pre neho to, čo hlása, to čo sa nazýva kerygma, teda ohlasovanie. A ohlasovanie čoho? Ježišovej smrti a vzkriesenia ako zdroja spásy. Evanjelium, ktoré je vyjadrené štyrmi slovesami: Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; bol pochovaný, bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem a zjavil sa Kéfasovi (porov. 1 Kor 15, 3-5). Toto je Pavlovo ohlasovanie, hlásanie, ktoré nám všetkým dáva život. Toto evanjelium je naplnením prísľubov a spásou, ponúknutou všetkým ľuďom. Ten, kto ho prijme, je zmierený s Bohom, je prijatý ako skutočný syn a získava dedičstvo večného života.

Tvárou v tvár takému veľkému daru, aký dostali Galaťania, si apoštol nevie vysvetliť, ako je možné, že uvažujú o prijatí iného „evanjelia“, možno sofistikovanejšieho, intelektuálnejšieho... iného „evanjelia“. Treba však poznamenať, že títo kresťania sa ešte nevzdali evanjelia, ktoré ohlasoval Pavol. Apoštol vie, že ešte majú čas, aby neurobili chybný krok, ale dôrazne, veľmi dôrazne ich varuje. Jeho prvý argument priamo poukazuje na skutočnosť, že kázanie, ktoré vykonávajú noví misionári - tí, ktorí kážu o novostiach - nemôže byť evanjeliom. Naopak, je to ohlasovanie, ktoré prekrúca pravé evanjelium, pretože im bráni dosiahnuť slobodu - kľúčové slovo - získanú priľnutím k viere. Galaťania sú ešte len „začiatočníkmi“ a ich dezorientácia je pochopiteľná. Ešte nepoznajú komplexnosť Mojžišovho zákona a ich nadšenie z prijímania viery v Krista ich podnecuje k počúvaniu týchto nových kazateľov a namýšľajú si, že ich posolstvo dopĺňa to Pavlovo. Ale to nie je tak.

Apoštol však nemôže riskovať kompromisy na tak rozhodujúcej pôde. Evanjelium je len jedno a to práve to, ktoré hlásal on; iné nemôže existovať. Pozor! Pavol nehovorí, že pravé evanjelium je jeho, pretože to on ho ohlasoval, to nie! Nehovorí to. To by bola opovážlivosť, to by bola domýšľavosť. Predovšetkým potvrdzuje, že „jeho“ evanjelium, to isté, ktoré ostatní apoštoli hlásali aj inde, je jediné autentické, pretože je to evanjelium Ježiša Krista. Píše takto: «Bratia, pripomínam vám, že evanjelium, ktoré som vám ja hlásal, nemá ľudský pôvod, lebo ja som ho neprijal, ani som sa ho nenaučil od človeka, ale zo zjavenia Ježiša Krista» (Gal 1,11-12). Dá sa teda pochopiť, prečo Pavol používa tak tvrdé výrazy. Dvakrát používa výraz „prekliaty“, ktorý poukazuje na požiadavku držať ďaleko od spoločenstva to, čo ohrozuje jeho základy. A toto nové „evanjelium“ ohrozuje základy spoločenstva. V skratke, v tomto bode apoštol nenecháva priestor na vyjednávanie: nemožno vyjednávať. O pravde evanjelia nemožno vyjednávať. Buď prijmeš evanjelium také, aké je, ako bolo hlásané, alebo prijmeš niečo iné. O evanjeliu však nemožno vyjednávať. Nemožno sa znižovať ku kompromisom: viera v Ježiša nie je tovarom na zjednávanie: je to spása, je to stretnutie, je to vykúpenie. Nemožno ju lacno predávať.

Táto situácia opísaná na začiatku Listu sa javí ako paradoxná, pretože sa zdá, že všetci zainteresovaní sú vedení dobrými úmyslami. Galaťania, ktorí počúvajú nových misionárov, si myslia, že prostredníctvom obriezky budú ešte oddanejší Božej vôli, a tak budú Pavlovi ešte milší. Zdá sa, že Pavlovi nepriatelia sa riadia vernosťou tradícii prijatej od otcov a veria, že pravá viera spočíva v zachovávaní Zákona. Zoč-voči tejto najvyššej vernosti dokonca ospravedlňujú svoje narážky a podozrenia na účet Pavla, ktorý je považovaný za málo ortodoxného - pravoverného vo vzťahu k tradícii. Sám apoštol si je dobre vedomý, že jeho poslanie má Božskú povahu - zjavil mu ho sám Kristus! - a preto ho vedie totálne nadšenie pre novosť evanjelia, ktoré je radikálnou a nie nejakou prechodnou novosťou: neexistujú „módne“ evanjeliá, evanjelium je vždy nové, je to novosť. Jeho pastoračná dychtivosť ho vedie k prísnosti, pretože vidí veľké riziko, ktoré hrozí mladým kresťanom. Skrátka, je potrebné sa vymaniť z tohto labyrintu dobrých úmyslov, aby sme mohli uchopiť najvyššiu pravdu, ktorá sa predstavuje ako najsúdržnejšia s osobou a kázaním Ježiša a jeho zjavením Otcovej lásky. Toto je dôležité: vedieť rozlišovať. Mnohokrát sme v dejinách videli, a vidíme to aj dnes - niektoré hnutia, ktoré hlásajú evanjelium svojím vlastným spôsobom, niekedy s pravými, vlastnými charizmami; potom však celé evanjelium zveličujú a redukujú na „hnutie“. A to nie je Kristovo evanjelium: je to evanjelium zakladateľa, zakladateľky, a to na začiatku môže pomôcť, áno, ale nakoniec to neprináša ovocie, pretože nemá hlboké korene. Z tohto dôvodu bolo Pavlovo jasné a rozhodné slovo pre Galaťanov spásonosné a je spásonosné aj pre nás. Evanjelium je Kristov dar pre nás, on sám ho zjavuje. Práve to nám dáva život.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Mojžišov zákon

Bratia a sestry, dobrí deň!

«Načo je teda zákon?» (Gal 3,19). Toto je otázka, ktorej sa, sledujúc svätého Pavla, chceme dnes hlbšie venovať, aby sme spoznali novosť kresťanského života oživovaného Duchom Svätým. Ak je tu však Duch Svätý, ak je tu Ježiš, ktorý nás vykúpil, načo Zákon? Nad týmto sa dnes musíme zamyslieť. Apoštol píše: «Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom.» (Gal 5,18). Naopak, Pavlovi odporcovia tvrdili, že Galaťania by mali dodržiavať Zákon, aby boli spasení. Vracali sa späť. Boli akoby nostalgickí za inými časmi, za časmi pred Ježišom Kristom. Apoštol s tým vôbec nesúhlasí. Na týchto podmienkach sa s ostatnými apoštolmi v Jeruzaleme nedohodol. Dobre si pamätá Petrove slová: «Prečo teda teraz pokúšate Boha a chcete položiť na šiju učeníkov jarmo, ktoré nevládali niesť ani naši otcovia, ani my?!» (Sk 15,10). Ustanovenia, ktoré vzišli z tohto „prvého koncilu“ - prvým ekumenickým koncilom bol ten jeruzalemský -, boli veľmi jasné, hovorili: «Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva» (Sk 15, 28-29). Zopár vecí, ktoré sa týkali uctievania Boha, modloslužby a týkali sa aj spôsobu chápania vtedajšieho života.

Keď Pavol hovorí o Zákone, odvoláva sa obyčajne na Mojžišov zákon, na Desať prikázaní. Vzťahoval sa na zmluvu, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom, bol cestou na prípravu tejto zmluvy. Podľa rozličných textov Starého Zákona, je Tóra – ktorá je hebrejským pojmom na označenie Zákona – súborom všetkých predpisov a noriem, ktoré mali Izraeliti dodržiavať na základe zmluvy s Bohom.

Efektívnu syntézu toho, čo je Tóra, možno nájsť v tomto texte z Deuteronómia, ktorý hovorí: «Pán bude mať zasa radosť z teba v (tvojom) šťastí tak, ako sa radoval z tvojich otcov: ak budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a zachováš jeho príkazy a nariadenia, ktoré sú napísané v tomto zákone, ak sa vrátiš opäť k Pánovi, svojmu Bohu, z celého srdca a celej svojej duše» (30,9-10). Dodržiavanie Zákona zabezpečovalo ľudu výhody zmluvy a garantovalo mu osobitný vzťah s Bohom. Tento ľud, tieto osoby, sú spojené s Bohom a ukazujú toto spojenie s ním v plnení, v dodržiavaní Zákona. Pri uzatváraní zmluvy s Izraelom im Boh ponúkol Tóru, Zákon, aby mohli pochopiť jeho vôľu a žiť v spravodlivosti. Pomyslime na to, že v tom čase bol takýto zákon potrebný, bol to veľký dar, ktorý Boh dal svojmu ľudu. Prečo? Pretože v tom čase bolo všade navôkol pohanstvo, modloslužba i ľudské správanie sa vyplývajúce z modloslužby a preto je Zákon veľkým darom od Boha pre jeho ľud, aby ľud mohol napredovať. Niekoľkokrát, predovšetkým v knihách prorokov, sa uvádza, že nedodržiavanie predpisov Zákona predstavuje skutočnú zradu zmluvy, ktorá vyvoláva reakciu Božieho hnevu. Puto medzi zmluvou a Zákonom bolo také úzke, že obe skutočnosti boli neoddeliteľné. Zákon je vyjadrením toho, že človek, ľud, je v zmluve s Bohom.

V tomto svetle je ľahké pochopiť, ako to tí misionári, ktorí prenikli medzi Galaťanov, dobre rozohrali, keď tvrdili, že dodržiavanie zmluvy zahŕňa aj zachovávanie Mojžišovho zákona, ako to bolo v tom čase. Každopádne však, práve v tomto bode môžeme objaviť duchovnú inteligenciu svätého Pavla a jeho skvelé postrehy, podporované milosťou, ktorú dostal pre svoje evanjelizačné poslanie.

Apoštol Galaťanom vysvetľuje, že v skutočnosti zmluva s Bohom a Mojžišov zákon nie sú nerozlučiteľne spojené. Prvým prvkom, o ktorý sa opiera je, že zmluva, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom, bola založená na viere v naplnenie prisľúbenia, a nie na dodržiavaní Zákona, ktorý ešte neexistoval. Abrahám začal putovať stáročia pred Zákonom. Apoštol píše: „Zmluvu, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom neruší zákon, ktorý prišiel po štyristotridsiatich rokoch [s Mojžišom], aby tak zmaril prisľúbenie. Lebo ak je dedičstvo zo zákona, už nie je z prisľúbenia. Ale Abrahámovi ho Boh daroval skrze prisľúbenie“ (porov. Gal 3,17-18). Prisľúbenie bolo pred Zákonom a bol to prísľub Abrahámovi; potom prišiel zákon, o 430 rokov neskôr. Slovo „prisľúbenie“ je veľmi dôležité: Boží ľud, my kresťania, kráčame životom hľadiac na prisľúbenie; práve prisľúbenie je to, čo nás priťahuje. Priťahuje nás napredovať k stretnutiu s Pánom.

Touto úvahou Pavol dosiahol prvý cieľ: Zákon nie je základom zmluvy, pretože prišiel neskôr. Bol potrebný a spravodlivý, ale najprv bolo prisľúbenie, zmluva.

Takýto argument vyraďuje z hry tých, ktorí tvrdia, že Mojžišov zákon je konštitutívnou súčasťou zmluvy. Nie, zmluva je prvá, je to povolanie Abraháma. Tóra, teda Zákon, nie je súčasťou prisľúbenia daného Abrahámovi. Nesmieme si však preto myslieť, že svätý Pavol bol proti Mojžišovmu zákonu. To nie, dodržiaval ho. Niekoľkokrát vo svojich listoch obhajuje jeho božský pôvod a tvrdí, že má veľmi presnú úlohu v dejinách spásy. Zákon však nedáva život, neponúka naplnenie prisľúbenia, pretože nie je schopný ho uskutočniť. Zákon je cesta, ktorá ťa vedie vpred k stretnutiu. Pavol používa veľmi dôležité slovo: Zákon je „pedagóg“ na ceste ku Kristovi, pedagóg, ktorý vedie k viere v Krista, teda učiteľ, ktorý ťa vedie za ruku k stretnutiu. Ten, kto hľadá život, musí hľadieť na prisľúbenie a na jeho naplnenie v Kristovi.

Drahí priatelia, tento prvý výklad apoštola Galaťanom predstavuje radikálnu novosť kresťanského života: všetci tí, čo veria v Ježiša Krista, sú povolaní žiť v Duchu Svätom, ktorý nás oslobodzuje od Zákona a zároveň ho vedie k naplneniu podľa prikázania lásky. Toto je veľmi dôležité - Zákon nás vedie k Ježišovi. Niektorí z vás mi však môžte povedať: „Ale, otče: to znamená, že ak sa modlím Vyznanie viery, nemusím zachovávať prikázania?“ Nie, prikázania sú aktuálne, a to v tom zmysle, že sú „pedagógmi“, ktorí ťa vedú k stretnutiu s Ježišom. Ak však zanecháš stretnutie s Ježišom a chceš sa vrátiť k pripisovaniu väčšej dôležitosti prikázaniam, to nie je dobré. A práve toto bol problém tých fundamentalistických misionárov, ktorí sa zamiešali medzi Galaťanov, aby ich dezorientovali. Nech nám Pán pomáha kráčať po ceste prikázaní, avšak hľadiac na Kristovu lásku, smerom k stretnutiu s Kristom a vediac, že stretnutie s Ježišom je dôležitejšie, než všetky prikázania.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Propedeutická hodnota zákona

Bratia a sestry, dobrý deň!

Svätý Pavol, ktorý bol zamilovaný do Ježiša Krista a dobre pochopil, čo je to spása, nás učil, že „deti prisľúbenia“ (Gal 4,28) - teda my všetci, ospravodlivení Ježišom Kristom - nie sme pod putom zákona, ale sme povolaní k náročnému životnému štýlu v slobode evanjelia. Zákon ale existuje. Existuje však iným spôsobom: ten istý Zákon, Desatoro, ale iným spôsobom, pretože sám osebe nemôže ospravedlniť, keď už prišiel Pán Ježiš.  A preto by som v dnešnej katechéze chcel túto vec vysvetliť.

Položme si otázku: aká je podľa Listu Galaťanom úloha Zákona? V úryvku, ktorý sme práve počuli, Pavol tvrdí, že Zákon bol ako pedagóg. Je to krásny obraz, o ktorom sme hovorili pri minulej audiencii a zaslúži si, aby sme ho chápali v jeho správnom význame.

Ako sa zdá, apoštol kresťanom radí rozdeliť dejiny spásy na dve časti, a tiež svoje osobné dejiny. Sú tu dva momenty: pred tým, než sa stali veriacimi v Ježiša Krista, a po prijatí viery. Do stredu sa kladie udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania, ktorú Pavol hlásal, aby vzbudil vieru v Božieho Syna, zdroj spásy; a v Ježišovi Kristovi sme ospravodlivení. Sme ospravodlivení skrze bezodplatnosť viery v Ježiša Krista. Preto počnúc vierou v Krista existuje „pred“ a „po“. Pred a po vzťahujúce sa na samotný zákon, pretože zákon existuje, prikázania existujú, ale je tu jeden postoj pred príchodom Ježiša a ďalší po ňom.

Predchádzajúce dejiny boli určované bytím „pod zákonom“ a kto išiel cestou Zákona, dosiahol spásu, bol ospravedlnený. Tie nasledujúce - po Ježišovom príchode - treba žiť podľa Ducha Svätého (porov. Gal 5,25). Je to po prvý raz, keď Pavol používa tento výraz: byť „pod zákonom“. Významovo to naznačuje myšlienku negatívnej poddanosti, typickej pre otrokov: „byť pod“. Apoštol to jasne vyjadruje slovami, že keď je človek „pod zákonom“, je akoby „sledovaný“ a „zavretý“, je to druh preventívnej väzby. Tento čas, hovorí svätý Pavol, trval dlho - od Mojžiša až po Ježišov príchod - a pretrváva, kým človek žije v hriechu.

Vzťah medzi zákonom a hriechom vysvetlí apoštol systematickejším spôsobom v Liste Rimanom, ktorý napísal niekoľko rokov po Liste Galaťanom. V skratke, Zákon vedie k zadefinovaniu priestupku a dáva ľuďom uvedomiť si svoj hriech: „Toto si urobil. Prikázania, zákon, hovoria takto: si v hriechu“. Ba navyše, ako učí bežná skúsenosť, predpis nakoniec podnecuje k jeho prestúpeniu. Takto píše v Liste Rimanom: „Lebo kým sme boli v tele, pôsobili v našich údoch hriešne vášne, podnecované zákonom, a prinášali ovocie smrti. Ale teraz sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli tomu, čo nás držalo v zajatí“ (7,5-6). Prečo? Pretože prišlo ospravodlivenie Ježišom Kristom. Pavol svoj pohľad na Zákon vyjadruje takto: „Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon“ (1 Kor 15,56). Dialóg: si pod zákonom a si tam s otvorenými dverami k hriechu.

V tomto kontexte nadobúda svoj plný význam odkaz na pedagogickú úlohu Zákona. Nuž Zákon je pedagóg, ktorý ťa vedie kam? K Ježišovi. V starovekom školskom systéme pedagóg nemal tú funkciu, akú mu pripisujeme dnes, čiže vzdelávať nejakého chlapca či dievča. V tej dobe to však označovalo otroka, ktorého úlohou bolo sprevádzať pánovho syna k učiteľovi a potom ho priviesť domov. Musel ho chrániť pred nebezpečenstvami a dohliadať naň, aby nerobil, čo sa nepatrí. Jeho funkcia bola skôr disciplinárna. Keď chlapec dospel, pedagóg prestal vykonávať svoju funkciu. Pedagóg, o ktorom hovorí Pavol, nebol učiteľ, ale ten, kto sprevádzal chlapca do školy, dohliadal naňho a odvádzal ho domov.

Keď sv. Pavol hovorí o Zákone týmito výrazmi, umožňuje mu to objasniť úlohu, akú plnil v dejinách Izraela. Tóra, teda Zákon, bola prejavom veľkodušnosti zo strany Boha voči svojmu ľudu. Po vyvolení Abraháma bol ďalším veľkým činom Zákon: určil cestu vpred. Isteže mal obmedzujúce funkcie, ale zároveň chránil ľud, vzdelával ho, udržiaval ho v disciplíne a podopieral ho v jeho slabosti, najmä ho chránil pred pohanstvom; v tých časoch bolo toľko pohanských postojov. Tóra hovorí: „Je len jediný Boh a dal nám kráčať.“ Je to Pánovo dobrodenie. A zaiste, ako som povedal, mal reštriktívne funkcie, ale zároveň ľud chránil, vychovával, disciplinoval, podopieral v jeho slabosti.

Práve preto sa apoštol následne pristavuje pri opise vekového štádia maloletosti. A hovorí takto: „Kým je dedič maloletý, ničím sa nelíši od otroka, hoci je pánom všetkého. Je pod poručníkmi a správcami až do času, ktorý určil otec. Tak aj my, keď sme boli maloletí, slúžili sme podriadení živlom sveta“ (Gal 4,1-3). Skrátka, apoštol je presvedčený, že Zákon má určite svoju pozitívnu funkciu - teda viesť ako pedagóg vpred -, ale je to funkcia časovo obmedzená. Jeho trvanie nemožno nadmieru predĺžiť, pretože je spojené s dozrievaním jednotlivcov a ich voľbou slobody.

Akonáhle sa dospeje k viere, Zákon vyčerpá svoju propedeutickú rolu a musí prenechať miesto inej autorite. Čo to znamená? Že po skončení sa Zákona môžeme povedať: „Veríme v Ježiša Krista a robíme si, čo chceme?“ Nie! Prikázania tu sú, ale neospravodlivujú nás. Ten, kto nás ospravodlivuje, je Ježiš Kristus. Prikázania treba plniť, ale nedávajú nám spravodlivosť; je tu bezodplatnosť Ježiša Krista, stretnutie s Ježišom Kristom, ktoré nás ospravedlňuje zdarma. Zásluha viery je prijatie Ježiša. Jediná zásluha: otvorenie srdca. A čo budeme robiť s prikázaniami? Zachovávať ich, ale ako pomoc ku stretnutiu s Ježišom Kristom.

Toto učenie o hodnote zákona je veľmi dôležité a zaslúži si, aby sme ho pozorne zvážili, aby sme neupadli do nedorozumení a neurobili chybné kroky. Bude dobré, ak si položíme otázku, či ešte žijeme v období, keď potrebujeme Zákon, alebo si naopak dobre uvedomujeme, že sme dostali milosť stať sa Božími deťmi a žiť v láske. Ako žijem? V strachu, že ak toto nekonám, pôjdem do pekla? Alebo žijem aj s tou nádejou, s tou radosťou z bezodplatného daru  spásy v Ježišovi Kristovi? Je to krásna otázka. A tiež druhá: pohŕdam prikázaniami? Nie. Dodržiavam ich, ale nie ako absolútne, pretože viem, že ten, kto ma ospravodlivuje, je Ježiš Kristus.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Nebezpečenstvá Zákona

Bratia a sestry, dobrý deň!

List Galaťanom uvádza dosť prekvapivú skutočnosť. Ako sme počuli, Pavol hovorí, že pred antiochijskou komunitou pokarhal Kéfasa, teda Petra, pretože jeho správanie nebolo dobré. Čo také závažné sa udialo, že to viedlo Pavla adresovať tvrdé slová priamo Petrovi? Azda to Pavol prehnal, príliš popustil uzdu svojmu temperamentu a nevedel sa pozdržať? Uvidíme, že to tak nebolo, ale že opäť je raz v hre vzťah medzi Zákonom a slobodou. A k tomuto sa potrebujeme vracať znova a znova.

Pavol, keď píše Galaťanom, úmyselne spomína túto epizódu, ktorá sa odohrala pred rokmi v Antiochii. Chce kresťanom tých komunít pripomenúť, že vôbec nemusia počúvať tých, ktorí kážu o potrebe dať sa obrezať a teda dostať sa „pod Zákon“ so všetkými jeho predpismi. Pripomeňme, že ide o tých fundamentalistických kazateľov, ktorí tam prišli a vytvorili zmätok a obrali komunitu o pokoj. Predmetom Pavlovej kritiky voči Petrovi bolo jeho správanie sa pri účasti na stolovaní. Židovi Zákon zakazoval konzumovať jedlo s Nežidmi.

Avšak samotný Peter pri inej príležitosti išiel do Cézarey, do domu stotníka Kornélia, aj keď vedel, že tak porušuje Zákon. Vtedy povedal: «Boh mi ukázal, že nemám nikoho nazývať poškvrneným alebo nečistým človekom» (Sk 10,28). Keď sa vrátil do Jeruzalema, obrezaní kresťania verní Mojžišovmu zákonu karhali Petra za toto jeho správanie, on sa však odôvodnene obhájil slovami: «Spomenul som si na Pánovo slovo, ako hovoril: „Ján krstil vodou, ale vy budete pokrstení Duchom Svätým.“ Keď im teda Boh dal taký istý dar ako nám, čo sme uverili v Pána Ježiša Krista, ktože som ja, aby som mohol prekážať Bohu?“» (Sk 11,16-17). Pamätajme, že Duch Svätý prišiel do Kornéliovho domu práve v tej chvíli, keď tam šiel Peter.

Niečo podobné sa odohralo aj v Antiochii, za prítomnosti Pavla. Prv Peter bez akýchkoľvek ťažkostí stoloval s kresťanmi, ktorí prišli z pohanstva; keď však do mesta prišli niektorí obrezaní kresťania z Jeruzalema – tí, čo pochádzali zo židovstva – už to neurobil, aby si nevyslúžil ich kritiku. A to je omyl: dával viac pozor na kritiku, na to, aby urobil dobrý dojem. A toto je v očiach Pavla závažné, aj preto, že Petra napodobňovali ďalší učeníci, predovšetkým Barnabáš, s ktorým Pavol evanjelizoval práve Galaťanov (porov. Gal 2,13). Nechtiac tak Peter týmto spôsobom konania – raz tak a raz onak, nejasne, netransparentne – vytváral v skutočnosti nespravodlivé rozdelenie v spoločenstve: „Ja som čistý... držím sa tejto línie, musím ísť takto, toto neslobodno.“

Pavol pri svojej výčitke – a tu je jadro problému – používa istý výraz, ktorý nám umožňuje pochopiť podstatu jeho reakcie: pokrytectvo (porov. Gal 2,13). Myslím, že všetci poznáme jeho význam. Dodržiavanie Zákona zo strany kresťanov viedlo k tomuto pokryteckému správaniu, proti ktorému chce apoštol rázne a presvedčivo bojovať. Pavol bol čestný, mal svoje chyby – a bolo ich mnoho, jeho charakter nebol ľahký – ale bol čestný. Čo je pokrytectvo? Keď hovoríme: dávajte si pozor, je to pokrytec – čo chceme povedať? Čo je pokrytectvo? Dá sa povedať, že je to strach z pravdy. Pokrytec sa bojí pravdy. Radšej predstiera, ako by mal byť sám sebou. Je to ako nalíčiť si dušu, ako nalíčiť si postoje, ako nalíčiť si spôsoby: nie je to pravdivosť.

„Mám strach zachovať sa tak, ako je mi vlastné, a tak sa nalíčim, zamaskujem prostredníctvom týchto postojov“. Predstieranie nám bráni v odvahe povedať otvorene pravdu, a tak ľahko unikáme povinnosti hovoriť ju vždy, všade a napriek všetkému. Predstieranie ťa vedie k tomuto: k polopravdám. A polopravdy sú predstieraním: pretože pravda buď je pravdou, alebo pravdou nie je. Avšak polopravdy sú týmto nepravdivým spôsobom konania. Človek dá prednosť tomu, ako som povedal, že niečo finguje, než aby bol sám sebou, a to predstieranie zabraňuje odvahe povedať otvorene pravdu. A tak sa človek odťahuje od povinnosti - a toto je prikázanie - vždy hovoriť pravdu, hovoriť ju všade a napriek všetkému. V prostredí, kde sa medziľudské vzťahy prežívajú formálnym spôsobom sa ľahko šíri vírus pokrytectva. Ten úsmev, ktorý nevychádza zo srdca, tá snaha vychádzať dobre so všetkými, no s nikým...

V Biblii sa nachádza viacero príkladov, kde sa bojuje proti pokrytectvu. Jedným pekným svedectvom o víťazstve nad pokrytectvom je príklad starého Eleazara, od ktorého sa žiadalo, aby predstieral, že zje mäso obetované pohanským božstvám, aby si tak zachránil svoj život: aby predstieral, že ho je, no nejedol ho. Alebo predstierať, že je bravčové mäso, no priatelia mu pripravili niečo iné. Avšak ten bohabojný muž odpovedal: «Nesluší sa na náš vek pretvarovať sa. Veď mnohí mladíci by sa mohli domnievať, že deväťdesiatročný Eleazar prestúpil na pohanstvo, a tak by sa mohli pomýliť pre moju pretvárku a trošku nestáleho života. Ja však by som si privolal len odpor a hanbu na moju starobu» (2 Mach 6,24-25). Bol čestný – nevstúpil na cestu pokrytectva. Aká pekná stať na pouvažovanie, aby sme sa vzdialili od pokrytectva!

Aj evanjeliá prinášajú viaceré situácie, v ktorých Ježiš dôrazne karhá tých, ktorí sa navonok javia ako spravodliví, no vnútri sú plní falše a zloby (porov. Mt 23,13-29). Ak dnes máte trochu času, vezmite si 23. kapitolu sv. Matúša a uvidíte, koľkokrát Ježiš hovorí: „pokrytci, pokrytci, pokrytci“ a odhaľuje, čo je pokrytectvo.

Pokrytec je človek, ktorý sa pretvaruje, lichotí a klame, pretože žije s maskou na tvári a nemá odvahu konfrontovať sa s pravdou. Preto nie je schopný skutočnej lásky – pokrytec nevie milovať – žije len zo sebectva a nemá silu ukázať svoje srdce transparentne. Existuje mnoho situácií, v ktorých možno zistiť pokrytectvo. Častokrát sa skrýva na pracovisku, kde sa snažíme tváriť voči kolegom ako priatelia, zatiaľ čo súťaživosť nás vedie zasiahnuť ich od chrbta. V politike je nezriedka možné nájsť pokrytcov, u ktorých je rozkol medzi verejným a súkromným životom. Osobitne opovrhnutiahodné je pokrytectvo v Cirkvi, a to žiaľ existuje, a je mnoho pokryteckých kresťanov a cirkevných služobníkov. Nikdy by sme nemali zabudnúť na Pánove slová: «Vaša reč nech je „áno – áno“, „nie – nie“. Čo je navyše, pochádza od Zlého» (Mt 5,37).

Bratia a sestry, myslime dnes na to, čo Pavol odsudzuje a Ježiš tiež: na pokrytectvo. A nemajme strach byť pravdiví, hovoriť pravdu, cítiť pravdu, pripodobňovať sa pravde. Takto budeme môcť milovať. Pokrytec nevie milovať. Konať ináč než pravdivo znamená vystavovať riziku jednotu Cirkvi, za ktorú sa sám Pán modlil.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Nerozumní Galaťania

Bratia a sestry, dobrý deň!

Budeme pokračovať vo vysvetľovaní Listu sv. Pavla Galaťanom. Toto nie je niečím novým, toto vysvetlenie nie je niečo moje: to, čo práve študujeme, je to, čo hovorí sv. Pavol v jednom veľmi vážnom konflikte s Galaťanmi. A je to tiež Božie slovo, pretože sa to dostalo do Biblie. Nejde o niečo, čo si niekto vymyslel, to nie. Je to vec, ktorá sa v tej dobe stala a ktorá sa môže zopakovať. A skutočne, aj sme videli, že v dejinách sa to zopakovalo. Toto je jednoducho katechéza o Božom slove vyjadrená v Pavlovom Liste Galaťanom – nie je to nič iné. Majme to vždy na pamäti.

V predošlých katechézach sme videli, ako apoštol Pavol ukazuje prvým kresťanom z Galácie, aké nebezpečné je zanechať cestu, ktorou začali kráčať prijímajúc evanjelium. Rizikom je v skutočnosti upadnutie do formalizmu – ktorý je jedným z pokušení, ktoré nás vedie k pokrytectvu, o ktorom sme hovorili naposledy – upadnutie do formalizmu a zapretie novej dôstojnosti, ktorú prijali: dôstojnosti ľudí vykúpených Kristom.

Úryvkom, ktorý sme si práve vypočuli, sa začína druhá časť listu. Až doteraz Pavol hovoril o svojom živote a o svojom povolaní: ako Božia milosť premenila jeho život, dávajúc ho úplne do služieb evanjelizácie. V tomto bode kladie Galaťanom priame otázky: konfrontuje ich s rozhodnutiami, ktoré urobili a s ich súčasnou situáciou, ktorá by mohla zničiť skúsenosť milosti, ktorú zažili.

A výrazy, ktorými sa apoštol obracia na Galaťanov, rozhodne nie sú zdvorilé: počuli sme to. V iných listoch je ľahké nájsť výraz „bratia“ či „milovaní“, tu nie. Pretože je nahnevaný. Všeobecne hovorí „Galaťania“ a aspoň dvakrát ich nazýva hlúpymi, čo nie je výraz zdvorilostný. Hlúpi, pochabí, i ďalšie im môže povedať... Robí tak nie preto, že by neboli inteligentní, ale preto, že takmer bez toho, aby si to uvedomili, riskujú, že stratia vieru v Krista, ktorú prijali s veľkým entuziazmom. Sú pochabí, pretože si neuvedomujú, že nebezpečenstvom je stratiť ten vzácny poklad, krásu Kristovej novosti. Žasnutie a smútok apoštola sú viditeľné. Nie bez trpkosti provokuje týchto kresťanov, aby si spomenuli na jeho prvé hlásanie, ktorým im ponúkol možnosť získať slobodu, aká bola dovtedy nedosiahnuteľná.

Apoštol sa na Galaťanov obracia s dvoma otázkami, aby otriasol ich svedomím: preto je tak tvrdý. Ide o rečnícke otázky, pretože Galaťania dobre vedia, že ich príchod k viere v Krista je ovocím milosti prijatej prostredníctvom hlásania evanjelia. Privádza ich k počiatku kresťanského povolania. Slovo, ktoré počúvali od Pavla sa sústredilo na Božiu lásku, ktorá sa plne ukázala v Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní.

Pavol nemohol nájsť presvedčivejší výraz, než ten, ktorý im pravdepodobne zopakoval viackrát počas jeho kázania: «Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa» (Gal 2,20). Pavol nechcel poznať nič iné, než ukrižovaného Krista (porov. 1 Kor 2,2). Galaťania si musia všímať túto udalosť bez toho, aby sa nechali rozptyľovať inými hlásaniami.

Stručne povedané, Pavlovým zámerom je uviesť kresťanov do pomykova, aby si uvedomili, čo je tu v hre, a nenechali sa okúzliť hlasom vábničiek, ktoré ich chcú priviesť k religiozite založenej len na dôslednom dodržiavaní predpisov. Pretože oni, títo noví kazatelia, ktorí prišli do Galácie, ich presvedčili, že sa musia vrátiť späť a prijať aj predpisy, ktoré sa dodržiavali a ktoré privádzali k dokonalosti pred príchodom Krista, ktorý je nezištnosťou spásy.

Na druhej strane Galaťania veľmi dobre chápali, o čom apoštol hovoril. Istotne zakúsili pôsobenie Ducha Svätého v komunitách: ako v iných cirkvách, tak aj medzi nimi sa prejavovala dobročinná láska a rôzne iné charizmy. Zahnaní do úzkych, musia odpovedať, že to, čo zažili, bolo ovocím novosti Ducha. Na začiatku ich príchodu k viere bola teda iniciatíva Boha, nie ľudí. Duch Svätý bol protagonistom ich skúsenosti; dať ho teraz na druhú koľaj, aby dali prednosť vlastným skutkom – teda plneniu predpisov Zákona – by bolo bláznovstvom. Svätosť pochádza od Ducha Svätého, a to, čím sme ospravodlivení, je bezodplatnosť Ježišovho vykúpenia.

Takto svätý Pavol aj nás pozýva reflektovať: ako prežívame vieru? Láska ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista zostáva v centre nášho každodenného života ako zdroj spásy, alebo sa uspokojujeme s nejakou tou náboženskou formálnosťou, aby sme si upokojili svedomie? Ako my prežívame vieru? Sme pripútaní k vzácnemu pokladu, ku kráse Kristovej novosti, alebo uprednostňujeme niečo, čo nás momentálne priťahuje, no potom nás to zanechá vnútorne prázdnymi? To, čo je prchavé častokrát klope na dvere našich dní, no je to smutná ilúzia, ktorá nám dáva upadnúť do povrchnosti a bráni nám rozpoznať, pre čo sa skutočne oplatí žiť.

Bratia a sestry, zachovajme si však pevnú istotu, že aj keď sme pokúšaní vzdialiť sa, Boh aj naďalej ponúka svoje dary. Ako vždy v dejinách, tak aj dnes sa stávajú veci, ktoré sa podobajú tomu, čo sa prihodilo Galaťanom. Aj dnes niektorí prichádzajú lahodiť našim ušiam, keď hovoria: „Nie, svätosť spočíva v týchto predpisoch, v týchto veciach, musíte robiť toto a toto“, a vedú nás pred strnulú nábožnosť, ku strnulosti, ktorá nás oberá o tú slobodu Ducha, ktorú nám dáva Kristovo vykúpenie. Dajte si pozor na strnulosti, ktoré vám ponúkajú, buďte pozorní. Pretože za každou rigídnosťou je niečo nepekné, nie je tam Boží Duch. A preto nám tento List pomôže, aby sme nepočúvali tieto tak trochu fundamentalistické návrhy, ktoré nás vedú k cúvaniu v našom duchovnom živote, a pomôže nám napredovať v Ježišovom veľkonočnom povolaní.

Apoštol to zdôrazňuje Galaťanom pripomínajúc, že Otec «dáva Ducha a robí medzi vami zázraky» (3,5). Hovorí v prítomnom čase, nehovorí „Otec dal Ducha“ – 3. kapitola, 5. verš –, nie, hovorí: „dáva“. Nehovorí „robil zázraky“, ale „robí“. Lebo aj napriek všetkým ťažkostiam, ktoré môžeme klásť jeho pôsobeniu, aj napriek našim hriechom, Boh nás neopúšťa, ale zostáva s nami s jeho milosrdnou láskou. Boh je vždy nablízku s jeho dobrotou. Je ako ten otec, ktorý každý deň vychádzal na terasu, aby vyzeral, či sa jeho syn vracia: láska otca sa nami neunaví. Vyprosujme si múdrosť, aby sme si vždy uvedomovali túto skutočnosť a poslali preč fundamentalistov, ktorí nám navrhujú život v umelej askéze, vzdialenej od Kristovho vzkriesenia. Askéza je potrebná, avšak múdra askéza, nie umelá.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Sme Božími deťmi

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujme v našej ceste prehlbovania viery – našej viery – vo svetle Listu svätého Pavla Galaťanom. Apoštol u týchto kresťanov trvá na tom, aby nezabúdali na novosť Božieho zjavenia, ktoré im bolo oznámené. V plnej zhode s evanjelistom Jánom (porov. 1 Jn 3,1-2) Pavol zdôrazňuje, že viera v Ježiša Krista nám umožnila stať sa skutočnými Božími deťmi a tiež jeho dedičmi. My kresťania často považujeme túto skutočnosť, že sme Božie deti, za samozrejmosť. Avšak naopak, je dobré si vždy s vďačnosťou pripomínať moment, keď sme sa nimi stali, náš krst, aby sme prežívali s väčším vedomím tento veľký dar, ktorý sme dostali.

Ak by som sa dnes opýtal: „Kto z vás pozná dátum svojho krstu?“, myslím, že by sa nezodvihlo veľa rúk... Je to však dátum, keď sme boli zachránení, dátum, keď sme sa stali Božími deťmi. Takže, tí, ktorí ho nevedia, nech sa opýtajú svojho krstného otca, krstnej matky, otca, mamy, strýka, tety: „Kedy som bol pokrstený? Kedy som bola pokrstená?“ a každý rok si pripomínajme tento dátum: je to deň, keď sme sa stali Božími deťmi.

Keď totiž «prišla viera» v Ježiša Krista (v. 25), vytvoril sa radikálne nový stav, ktorý nás vovádza do božského synovstva. Synovstvo, o ktorom hovorí Pavol, už nie je to všeobecné, ktoré zahŕňa všetkých mužov a ženy ako synov a dcéry jediného Stvoriteľa. V úryvku, ktorý sme počuli, Pavol potvrdzuje, že skrze vieru sme Božími deťmi «v Kristovi» (v. 26): to je tá novosť. Práve toto „v Kristovi“ robí rozdiel. Nielen Božie deti, ako všetci - všetci muži a ženy sme Božími deťmi, všetci, bez ohľadu na náboženstvo. Nie. Ale ono „v Kristovi“ je to, čo robí u kresťanov rozdiel, a to sa deje jedine za spoluúčasti na Kristovom vykúpení a v nás vo sviatosti krstu: takto sa to začína. Ježiš sa stal naším bratom a svojou smrťou a zmŕtvychvstaním nás zmieril s Otcom. Kto prijme Krista vo viere, si krstom „oblieka“ jeho i synovskú dôstojnosť (porov. v. 27).

Svätý Pavol vo svojich listoch sa viackrát odvoláva na krst. Pre neho byť pokrstený znamená účinne a reálne sa podieľať na Ježišovom tajomstve. Napríklad v Liste Rimanom ide dokonca tak ďaleko, že hovorí, že v krste sme boli s Kristom pochovaní v smrť, aby sme s ním mohli žiť (porov. 6,3-14). Zomreli sme s Kristom, boli sme s ním pochovaní, aby sme s ním mohli žiť. A toto je milosť krstu: byť účastní na Ježišovej smrti a vzkriesení. Krst teda nie je púhy vonkajší obrad. Tí, ktorí ho prijímajú, sú hlboko premenení, v tej najintímnejšej časti svojho bytia a majú nový život, práve ten, ktorý im umožňuje obrátiť sa na Boha a vzývať ho menom „Abba“, teda „otče, otecko“. „Otec“? Nie: „otecko“. (porov. Gal 4,6).

Apoštol s veľkou smelosťou tvrdí, že identita prijatá krstom je totálne nová a prevažuje nad rozdielmi existujúcimi na etnicko-náboženskej úrovni. Vysvetľuje to takto: «niet Žida ani Gréka»; a tiež na sociálnej úrovni: «niet otroka ani slobodného, niet muža ani ženy» (Gal 3, 28). Tieto výrazy častokrát čítame príliš unáhlene, bez toho, aby sme zachytili ich revolučnú hodnotu. Písať Galaťanom, že v Kristovi „niet ani Žida, ani Gréka“, sa pre Pavla rovnalo autentickému prevratu v etnicko-náboženskej oblasti.

Žid bol na základe príslušnosti k vyvolenému národu privilegovaný oproti pohanovi (porov. Rim 2, 17-20) a sám Pavol to potvrdzuje (porov. Rim 9, 4-5). Niet teda divu, že toto nové učenie apoštola mohlo znieť hereticky. „Ako to, všetci rovní? Sme predsa rozdielni!“. Znie to trochu bludársky, však? Aj druhá rovnosť, medzi „slobodnými“ a „otrokmi“, otvára prevratné perspektívy. V antickej spoločnosti bol podstatný rozdiel medzi otrokmi a slobodnými občanmi. Tí podľa zákona požívali všetky práva, zatiaľ čo otrokom nebola priznaná ani len ľudská dôstojnosť.

To sa deje aj dnes: na svete je toľko veľa ľudí, milióny, ktorí nemajú právo na potravu, nemajú právo na vzdelanie, nemajú právo na prácu: sú to noví otroci, sú to tí na periférii, ktorých všetci vykorisťujú. Aj dnes existuje otroctvo: zamyslime sa trochu nad tým. Týmto ľuďom upierame ľudskú dôstojnosť. Sú to otroci. Takto napokon rovnosť v Kristovi prekonáva spoločenskú rozdielnosť medzi oboma pohlaviami a nastoľuje rovnosť medzi mužom a ženou - v tom čase revolučnú, a ktorú je treba znovu potvrdiť aj dnes. Aj dnes je potrebné opätovne ju potvrdzovať. Koľkokrát počujeme vyjadrenia, ktoré opovrhujú ženami! Koľkokrát sme už počuli: „Nerob nič, to sú ženské veci“. Veď sa len pozrime, muži a ženy majú rovnakú dôstojnosť a v histórii, dokonca aj dnes, existuje otroctvo žien: ženy nemajú rovnaké možnosti ako muži. Musíme si prečítať, čo hovorí Pavol: v Kristovi Ježišovi sme si rovní.

Ako je vidieť, Pavol potvrdzuje hlbokú jednotu, ktorá existuje medzi všetkými pokrstenými, nech už patria k akémukoľvek stavu, či sú to muži alebo ženy, sú si rovní, pretože každý z nich je v Kristovi novým stvorením. Každý rozdiel sa stáva druhoradým vzhľadom na dôstojnosť toho, že sme deťmi Boha, ktorý svojou láskou realizuje skutočnú a podstatnú rovnosť. Všetci, skrze Kristovo vykúpenie a krst, ktorý sme prijali, sme si rovní: Boží synovia a dcéry. Rovní.

Bratia a sestry, sme teda povolaní k tomu, aby sme čo najpozitívnejším spôsobom žili nový život, ktorý nachádza svoje základné vyjadrenie v synovstve s Bohom. Sme si rovní, pretože sme Božími deťmi, a Božími deťmi sme preto, že nás Ježiš Kristus vykúpil a my sme do tejto dôstojnosti vstúpili krstom. Aj pre nás všetkých je dnes rozhodujúce znovuobjaviť krásu toho, že sme Božími deťmi, že sme si navzájom bratmi a sestrami, pretože sme začlenení do Krista, ktorý nás vykúpil. Rozdiely a protiklady, ktoré separujú, by nemali mať miesto medzi veriacimi v Krista. A jeden z apoštolov v Jakubovom liste hovorí: „Dávajte si pozor na rozdiely, nie ste spravodliví - keď do zhromaždenia (t. j. na svätú omšu) príde niekto, kto má zlatý prsteň, je dobre oblečený: „Ach, poďte, poďte!“, a posadia ho na prvé miesto. Ak potom príde nejaký úbožiak, v biednom odeve a vidieť, že je veľmi chudobný: „Sadni si tam, dozadu“.  Tieto rozdiely vytvárame my a mnohokrát nevedome. To nie, sme si rovní.

Naším povolaním je predovšetkým konkretizovať a zviditeľňovať povolanie k jednote celého ľudského rodu (porov. Lumen gentium, 1). Všetko, čo prehlbuje rozdiely medzi ľuďmi a často spôsobuje diskrimináciu, už viac pred Bohom nemá váhu vďaka spáse uskutočnenej v Kristovi. To, čo je dôležité je viera, ktorá koná nasledujúc cestu jednoty naznačenej Duchom Svätým. A našou zodpovednosťou je kráčať rozhodne po tejto ceste rovnosti, avšak rovnosti, ktorá je podporovaná, ktorá bola vykonaná Ježišovým vykúpením.

Ďakujem – a nezabudnite, keď sa vrátite domov: „Kedy som bola pokrstená? Kedy som bol pokrstený?“ Spýtajte sa, aby ste mali tento dátum vždy na pamäti. A treba v ten deň aj oslavovať. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Život vo viere

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste k lepšiemu pochopeniu učenia svätého Pavla sa dnes stretávame s ťažkou, ale dôležitou témou ospravodlivenia. Čo je to ospravodlivenie? Z hriešnikov sme sa stali spravodlivými. Kto nás urobil spravodlivými? Tento proces zmeny je ospravodlivením. Pred Bohom sme spravodliví. Je pravda, že máme svoje osobné hriechy, no v základe sme spravodliví. Toto je ospravodlivenie.

O tejto téme sa viedlo veľa diskusií, aby sa našiel výklad, ktorý by bol čo najviac v súlade s myšlienkami apoštola, a ako sa často stáva, viedlo to dokonca k protichodným stanoviskám. V Liste Galaťanom, ako aj v Liste Rimanom Pavol nástojí na skutočnosti, že ospravedlnenie pochádza z viery v Krista. „Ale, Otče, ja som spravodlivý, lebo zachovávam všetky prikázania!“ - Áno, ale ospravodlivenie sa ti nedostáva z toho. Získavaš ho ešte skôr. Niekto ťa ospravedlnil, niekto ťa urobil spravodlivým pred Bohom. - „Áno, ale som hriešnik!“ – Áno, si spravodlivý, ale hriešnik, no v základe si spravodlivý. Kto ťa urobil spravodlivým? Ježiš Kristus. Toto je ospravodlivenie.

Čo sa skrýva za slovom „ospravodlivenie“, ktoré je také rozhodujúce pre vieru? Nie je ľahké dospieť k vyčerpávajúcej definícii, ale v celkovom myslení sv. Pavla sa dá povedať jednoducho, že ospravedlnenie je dôsledkom «výsledkom iniciatívy milosrdného Boha, ktorý ponúka odpustenie» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1990). A toto je náš Boh, taký dobrý, milosrdný, trpezlivý, plný milosrdenstva, ktorý neustále dáva odpustenie, neustále. On odpúšťa a ospravedlnenie je výsledkom iniciatívy Boha, ktorý odpúšťa už od začiatku každému v Kristovi.

Milosrdenstvo Boha, ktorý dáva odpustenie. Boh v skutočnosti prostredníctvom Ježišovej smrti - a to musíme zdôrazniť: prostredníctvom Ježišovej smrti - zničil hriech a definitívne nám dal odpustenie a spásu. Takto ospravodlivení, sú hriešnici prijatí Bohom a zmierení s ním. Je to ako návrat k pôvodnému vzťahu medzi Stvoriteľom a stvorením ešte pred zásahom neposlušnosti hriechu. Ospravodlivenie, ktoré Boh koná, nám teda umožňuje získať späť nevinnosť stratenú hriechom.

Ako sa deje ospravodlivenie? Odpovedať na túto otázku znamená objaviť ďalšiu novosť v učení svätého Pavla: že ospravodlivenie nastáva skrze milosť. Len z milosti: boli sme ospravedlnení na základe čistej milosti. „Ale nemôžem, tak ako to niekto robí, ísť k sudcovi a zaplatiť, aby mi zjednal spravodlivosť?“ - Nie: v tejto veci nemožno platiť, zaplatil jeden za nás všetkých: Kristus. A od Krista, ktorý zomrel za nás, pochádza tá milosť, ktorú Otec dáva všetkým: ospravedlnenie nastáva skrze milosť.

Apoštol mal vždy na pamäti zážitok, ktorý zmenil jeho život: stretnutie so vzkrieseným Ježišom na ceste do Damasku. Pavol bol hrdý, nábožný, horlivý človek, presvedčený, že spravodlivosť spočíva v dôslednom dodržiavaní predpisov. Teraz sa ho však zmocnil Kristus a viera v neho ho premenila do hĺbky a umožnila mu objaviť pravdu, ktorá mu bola dovtedy skrytá: nestávame sa spravodlivými vlastným úsilím, nie, nie sme to my, ale to Kristus nás svojou milosťou robí spravodlivými.

A tak Pavol, aby mohol naplno spoznať Ježišovo tajomstvo, je ochotný zrieknuť sa všetkého, čo bolo predtým jeho bohatstvom (porov. Flp 3,7), pretože zistil, že ho zachránila jedine Božia milosť. Boli sme ospravodlivení, boli sme zachránení čisto milosťou, nie našimi zásluhami. A toto nám dodáva veľkú dôveru. Áno, sme hriešnici, ale ideme cestou života s touto Božou milosťou, ktorá nás ospravodlivuje, keď zakaždým prosíme o odpustenie. No nie v tej chvíli nás ospravodlivuje: sme už ospravodlivení, nuž prichádza nám ďalší raz odpustiť.

Pre apoštola má viera všeobjímajúcu hodnotu. Dotýka sa každého okamihu a každého aspektu života veriaceho: od krstu až po odchod z tohto sveta je všetko preniknuté vierou v smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša, ktorý prináša spásu. Ospravodlivenie skrze vieru zdôrazňuje prioritu milosti, ktorú Boh ponúka tým, ktorí veria v jeho Syna, bez rozdielu.

Preto však nemáme robiť uzáver, že pre Pavla už Mojžišov zákon nemá hodnotu; naopak, zostáva neodvolateľným Božím darom, je «svätý», ako píše apoštol (Rim 7, 12). Aj pre náš duchovný život je nevyhnutné zachovávať prikázania, no ani v tomto sa nemôžeme spoliehať na vlastné sily: zásadne dôležitá je Božia milosť, ktorú dostávame v Kristovi, milosť prichádzajúca z ospravedlnenia, ktoré nám dal Kristus, ktorý už za nás zaplatil. Od neho dostávame nezištnú lásku, ktorá nám umožňuje milovať konkrétnym spôsobom.

V tejto súvislosti je dobré pripomenúť si aj učenie pochádzajúce od apoštola Jakuba, ktorý píše: «Človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery ...» - zdalo by sa, že je to opačné tvrdenie, ale nie je opačné - «Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov» (Jak 2,24.26). Ak ospravodlivenie nebude prekvitať v našich skutkoch, zostane tam, pod zemou, ako mŕtve. Existuje, no musíme ho uvádzať do praxe svojimi skutkami. Jakubove slová tak integrálne dopĺňajú Pavlovho učenie. Pre oboch si teda odpoveď viery vyžaduje, aby sme boli aktívni v láske k Bohu a v láske k blížnemu. Prečo „aktívni v tejto láske“? Pretože tá láska nás všetkých zachránila, ospravedlnila nás nezištne, grátis!

Ospravedlnenie nás začleňuje do dlhých dejín spásy, ktoré ukazujú Božiu spravodlivosť: on tvárou v tvár našim neustálym pádom a nedostatkom nerezignoval, ale chcel nás urobiť spravodlivými, a to prostredníctvom milosti, prostredníctvom daru Ježiša Krista, jeho smrti a zmŕtvychvstania. Neraz som už spomínal, aký je Boží spôsob konania, aký je jeho štýl, a vyjadril som to troma slovami: Božím štýlom je blízkosť, súcit a neha. Je nám vždy nablízku, je súcitný a nežný. A ospravodlivenie je práve tá najväčšia blízkosť Boha k nám, mužom a ženám, ten najväčší Boží súcit s nami, mužmi a ženami, tá najväčšia nežnosť Otca.

Ospravodlivenie je tento Kristov dar, dar jeho smrti a vzkriesenia, ktorý nás robí slobodnými. „Ale, Otče, som hriešnik, kradol som...“ - Áno, ale v základe si spravodlivý. Dovoľ, aby Kristus uplatnil to ospravodlivenie. My nie sme v základe odsúdení, nie: sme spravodliví. Dovoľte mi to povedať takto: sme v základe svätí. No potom sa svojimi činmi stávame hriešnikmi. Ale v základe sme svätí: dovoľme, nech Kristova milosť vystúpi na povrch a tá spravodlivosť, to ospravodlivenie nám dá silu ísť vpred.

Takto nám svetlo viery umožňuje spoznať, aké nekonečné je Božie milosrdenstvo, jeho milosť, ktorá pôsobí pre naše dobro. To isté svetlo nám však umožňuje vidieť aj zodpovednosť, ktorá nám bola zverená, aby sme spolupracovali s Bohom na jeho diele spásy. Moc milosti sa potrebuje spájať s našimi skutkami milosrdenstva, ktorými sme povolaní žiť, aby sme svedčili o tom, aká veľká je Božia láska. Napredujme s touto dôverou: všetci sme boli ospravodlivení, sme spravodliví v Kristovi. Musíme uplatňovať túto spravodlivosť naším konaním.

 
Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Kristus nás oslobodil

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes pokračujeme v uvažovaní nad Listom Galaťanom. Svätý Pavol v ňom napísal nesmrteľné slová o kresťanskej slobode. Čo je to kresťanská sloboda? Dnes sa pristavíme pri tejto téme: kresťanská sloboda.

Sloboda je poklad, ktorý skutočne doceňujeme len vtedy, keď ho stratíme. Pre mnohých z nás, ktorí sme zvyknutí žiť v slobode, sa často javí skôr ako nadobudnuté právo než ako dar a dedičstvo, ktoré treba chrániť. Koľko nedorozumení okolo témy slobody a koľko rozdielnych vízií na seba narazilo v priebehu storočí!

V prípade Galaťanov apoštol nemohol zniesť, že títo kresťania, po tom, ako spoznali a prijali Kristovu pravdu, sa nechali zlákať klamlivými ponukami a prešli od slobody k otroctvu: od oslobodzujúcej Ježišovej prítomnosti k otroctvu hriechu, legalizmu atď. Aj dnes je legalizmus naším problémom, problémom mnohých kresťanov, ktorí sa utiekajú k legalizmu, ku kazuistike. Pavol preto vyzýva kresťanov, aby zostali pevní v slobode, ktorú získali krstom, a nedovolili, aby sa opäť dostali pod «jarmo otroctva» (Gal 5,1).

Právom dbá úzkostlivo o slobodu. Je si vedomý, že niektorí «falošní bratia» - ako ich nazýva - sa vlúdili do spoločenstva, aby «špehovali», ako píše, «našu slobodu, ktorú máme v Kristovi Ježišovi, aby nás zotročili» (Gal 2,4). Ide o cúvanie späť a to Pavol nemôže tolerovať. Také kázanie, ktoré by zamedzovalo slobode v Kristovi, by nikdy nebolo evanjeliové: mohlo by byť azda pelagiánskym alebo jansenistickým či niečím tohto druhu, ale nie evanjeliovým. V mene Ježiša nemožno nikoho nútiť, v mene Ježiša, ktorý nás robí slobodnými, nemožno nikoho urobiť otrokom. Sloboda je dar, ktorý sme dostali v krste.

Pavlovo učenie o slobode je však predovšetkým pozitívne. Apoštol predkladá Ježišovo učenie, ktoré nachádzame aj v Jánovom evanjeliu: «Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí» (8, 31-32). Výzvou je teda predovšetkým zotrvať v Ježišovi – zdroji pravdy, ktorá nás oslobodzuje. Kresťanská sloboda je teda založená na dvoch základných pilieroch: po prvé, na milosti Pána Ježiša; po druhé, na pravde, ktorú nám zjavuje Kristus a ktorou je on sám.

Predovšetkým, je to dar od Pána. Sloboda, ktorú Galaťania prijali - a my tak ako oni, prostredníctvom krstu - je ovocím Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Apoštol zameriava celé svoje kázanie na Krista, ktorý ho oslobodil z pút predošlého života: len z Neho pramenia plody nového života podľa Ducha. V skutočnosti tá najpravdivejšia sloboda, sloboda od otroctva hriechu, pochádza z Kristovho kríža. Sme slobodní od otroctva hriechu vďaka Kristovmu krížu.

Práve tam, kde sa Ježiš nechal pribiť, kde sa stal otrokom, umiestnil Boh zdroj oslobodenia človeka. To nás neprestáva udivovať: že miesto, kde sme zbavení všetkej slobody, teda smrť, sa môže stať zdrojom slobody. To je však tajomstvo Božej lásky: nie je ľahké ho pochopiť, treba to zažiť. Sám Ježiš to oznámil, keď povedal: «Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať» (Jn 10,17-18). Ježiš uskutočňuje svoju úplnú slobodu, keď sa vydáva na smrť; vie, že len tak môže získať život pre všetkých.

Pavol, ako vieme, osobne zakúsil toto tajomstvo lásky. Preto hovorí Galaťanom mimoriadne odvážne: «S Kristom som pribitý na kríž» (Gal 2,19). V tomto akte najvyššieho zjednotenia s Pánom vie, že dostal najväčší dar svojho života: slobodu. Na kríž totiž pribil «telo s vášňami a žiadosťami» (5,24). Chápeme, aká veľká viera viedla apoštola, aká veľká bola jeho dôvernosť s Ježišom, a hoci na jednej strane cítime, že nám to chýba, na druhej strane nás apoštolovo svedectvo povzbudzuje, aby sme kráčali vpred v tomto slobodnom živote. Kresťan je slobodný, musí byť slobodný a je povolaný k tomu, aby sa nevrátil k otroctvu predpisov, k divným veciam.

Druhým pilierom slobody je pravda. Aj tu je potrebné si uvedomiť, že pravda viery nie je abstraktná teória, ale skutočnosť živého Krista, ktorá sa priamo dotýka každodenného a celkového zmyslu osobného života. Koľko ľudí, ktorí neštudovali, nevedia ani čítať či písať, no dobre pochopili Kristovo posolstvo, má túto múdrosť, ktorá ich oslobodzuje. Je to Kristova múdrosť, ktorá vstúpila skrze Ducha Svätého pri krste. Koľko len nájdeme ľudí, ktorí žijú Kristov život viac než napríklad veľkí teológovia, ponúkajúc veľké svedectvo o slobode evanjelia.

Sloboda robí človeka slobodným do tej miery, že mení jeho život a nasmerúva ho k dobru. Aby sme boli skutočne slobodní, potrebujeme nielen poznať seba samých na psychologickej úrovni, ale predovšetkým spoznať pravdu v sebe samých na hlbšej úrovni. A tam, v srdci, sa otvoriť Kristovej milosti. Pravda nás musí znepokojovať - vráťme sa k tomuto tak kresťanskému slovu: nepokoj.

Vieme, že sú kresťania, ktorí sa nikdy neznepokoja: žijú stále rovnako, v ich srdciach nie je žiadny pohyb, chýba nepokoj. Prečo je to tak? Pretože nepokoj je znakom toho, že v nás pôsobí Duch Svätý, a sloboda je aktívnou slobodou, ktorú prebúdza milosť Ducha Svätého. Preto hovorím, že sloboda nás musí znepokojovať, musí nám neustále klásť otázky, aby sme mohli vždy hlbšie preniknúť do toho, čím skutočne sme. Takto zistíme, že cesta k pravde a k slobode je namáhavá a trvá celý život.

Je ťažké zostať slobodný, je to namáhavé, avšak nie je to nemožné. Odvahu, pokračujme v tom, prospeje nám to. Je to cesta, na ktorej nás vedie a podporuje Láska, ktorá prichádza z kríža: Láska, ktorá nám odhaľuje pravdu a dáva nám slobodu. A to je cesta ku šťastiu. Sloboda nás robí slobodnými, robí nás radostnými, robí nás šťastnými.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Kresťanská sloboda, univerzálny kvas oslobodenia

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Na našej ceste katechéz o Liste Galaťanom sa nám podarilo zamerať na to, čo svätý Pavol považuje za ústredné jadro slobody: na skutočnosť, že smrťou a vzkriesením Ježiša Krista sme boli oslobodení z otroctva hriechu a smrti. Inými slovami: sme slobodní, pretože sme boli oslobodení, oslobodení milosťou - nie zaplatením -, oslobodení láskou, ktorá sa stáva najvyšším a novým zákonom kresťanského života. Láska. Sme slobodní, pretože sme boli oslobodení nezištne, bezplatne. Práve toto je kľúčový bod.

Dnes by som chcel zdôrazniť, ako nás táto novosť života otvára pre prijatie každého národa a kultúry a zároveň otvára každý národ a kultúru pre väčšiu slobodu. Svätý Pavol hovorí, že pre toho, kto priľne ku Kristovi, už nerozhoduje to, či je Židom alebo pohanom. Rozhoduje len «viera činná skrze lásku» (Gal 5,6). Veriť, že sme oslobodení, veriť v Ježiša Krista, ktorý nás oslobodil: toto je tá viera, činná skrze lásku.

Tí, čo hanili Pavla, fundamentalisti, čo tam prišli, útočili naňho kvôli tejto novosti a tvrdili, že tento postoj zaujal z pastoračného oportunizmu, teda aby sa „zapáčil všetkým“ bagatelizujúc nároky prijaté z jeho prísnejšej náboženskej tradície. Rovnaký argument majú i dnešní fundamentalisti: história sa stále opakuje. Ako vidíme, kritika každej evanjeliovej novosti nie je len za našich dní, ale má za sebou dlhú históriu.

Pavol však nezostáva mlčať. Odpovedá s odvahou, s paréziou - je to grécke slovo (parresia), ktoré označuje odvahu, silu - a hovorí: «Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom» (Gal 1,10). Už vo svojom prvom liste Solúnčanom sa vyjadril podobne, keď povedal, že vo svojom kázaní sa nikdy nezaliečal rečami, ani nebol hnaný lakomstvom, [...] ani nehľadal slávu u ľudí (porov. 1 Sol 2,5-6), čo sú spôsoby predstierania; takáto viera nie je vierou, je svetskosťou.

Opäť sa raz ukazuje, že Pavlova myšlienka má inšpiratívnu hĺbku. Prijať vieru pre neho neznamená zrieknuť sa jadra kultúr a tradícií, ale len toho, čo môže brániť novosti a čistote evanjelia. Pretože sloboda získaná Pánovou smrťou a zmŕtvychvstaním sa nedostáva do konfliktu s kultúrami, nedostáva sa do konfliktu s tradíciami, ktoré sme prijali, ale naopak, vnáša do nich novú slobodu, oslobodzujúcu novosť, tú evanjeliovú.

Oslobodenie získané krstom nám totiž umožňuje získať plnú dôstojnosť Božích detí, takže síce zostávame pevne zakorenení vo svojich kultúrnych koreňoch, ale zároveň sa otvárame univerzalizmu viery, ktorá vstupuje do každej kultúry, rozpoznáva prítomné zárodky pravdy a rozvíja ich, privádzajúc k plnosti to dobro, ktoré je v nich obsiahnuté. Prijať, že sme boli oslobodení Kristom - jeho umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním - znamená prijať a priviesť k plnosti aj rôzne tradície každého národa. Ku skutočnej plnosti.

V povolaní k slobode objavujeme pravý zmysel inkulturácie evanjelia. Aký je tento pravý zmysel? Byť schopnými ohlasovať Dobrú zvesť Krista Spasiteľa rešpektujúc všetko to dobré a pravdivé, čo v kultúrach existuje. Nie je to ľahká vec! Je mnoho pokušení presadiť svoj vlastný model života, akoby bol najrozvinutejší a najlákavejší. Koľko chýb sa v dejinách evanjelizácie urobilo, keď sa chcel zaviesť jediný kultúrny model!

Uniformita ako pravidlo života nie je kresťanská! Jednota áno, uniformita nie! Niekedy sme sa dokonca nezriekli ani násilia, aby sme presadili svoj vlastný názor. Pomyslime na vojny. Cirkev sa takto ochudobňovala o bohatstvo mnohých miestnych prejavov, ktoré v sebe nesú kultúrnu tradíciu celých populácií. Ale to je presný opak kresťanskej slobody! Prichádza mi na um napríklad spôsob, akým sa zakladal apoštolát v Číne s otcom Riccim alebo v Indii s otcom De Nobilim. ... [Niekto tvrdil]: „Ale nie, toto nie je kresťanské!“. Áno, je to kresťanské, je to v kultúre ľudu.

Skrátka, Pavlova vízia slobody je celá osvetlená a zúrodnená tajomstvom Krista, ktorý sa vo svojom vtelení – ako to pripomína Druhý vatikánsky koncil - určitým spôsobom zjednotil s každým človekom (porov. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22). A to znamená, že neexistuje uniformita, ale naopak rozmanitosť, avšak zjednotená rozmanitosť. Z toho vyplýva povinnosť rešpektovať kultúrny pôvod každého človeka a vložiť ho do priestoru slobody, ktorý nebude obmedzovaný nejakými požiadavkami diktovanými jednou prevládajúcou kultúrou.

Toto je zmysel toho, že sa nazývame katolíkmi, že hovoríme o katolíckej Cirkvi: nie je to sociologické označenie, ktoré nás má odlíšiť od ostatných kresťanov. Katolícky je prídavné meno, ktoré znamená univerzálny: katolíckosť, univerzálnosť. Univerzálna cirkev, teda katolícka, znamená, že samotná Cirkev má vo svojej podstate otvorenosť voči všetkým národom a kultúram všetkých čias, pretože Kristus sa narodil, zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých.

Kultúra sa, na druhej strane, pre svoju prirodzenosť neustále mení. Premýšľajme o tom, ako sme povolaní ohlasovať evanjelium v tomto historickom okamihu veľkých kultúrnych zmien, v ktorom sa zdá, že čoraz vyspelejšia technológia má nadvládu. Ak by sme sa tvárili, že budeme hovoriť o viere tak, ako sme to robili v minulých storočiach, riskovali by sme, že nám viac nové generácie nebudú rozumieť.

Sloboda kresťanskej viery - kresťanská sloboda - neznamená statickú víziu života a kultúry, ale dynamickú víziu, aj dynamickú víziu tradície. Tradícia rastie, avšak vždy s rovnakou podstatou. Preto si netrúfame tvrdiť, že slobodu vlastníme. Prijali sme dar, ktorý treba chrániť. Je to skôr sloboda, ktorá od každého z nás vyžaduje, aby sme boli na neustálej ceste, smerujúci k jej plnosti.

Je to stav pútnikov; je to stav pocestných, ktorí sú v neustálom exode: oslobodení od otroctva, aby kráčali k plnosti slobody. A to je veľký dar, ktorý nám dal Ježiš Kristus. Pán nás nezištne oslobodil z otroctva a postavil nás na cestu, aby sme kráčali v plnej slobode.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Sloboda sa uskutočňuje v láske

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V týchto dňoch hovoríme o slobode viery, počúvame List Galaťanom. Ale prišlo mi na um to, čo povedal Ježiš o spontánnosti a slobode detí, keď toto dieťa malo slobodu priblížiť sa a pohybovať sa ako doma... A Ježiš nám hovorí: „Aj vy, ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“. Odvaha priblížiť sa k Pánovi, byť otvorený voči Pánovi, nebáť sa Pána: ďakujem tomuto dieťaťu za lekciu, ktorú nám všetkým dalo. A nech mu Pán pomáha v jeho limitovanosti, v jeho raste, pretože vydalo toto svedectvo, ktoré vyšlo z jeho srdca. Deti nemajú automatický prekladač zo srdca do života: srdce ide vpred. Ďakujeme.

Apoštol Pavol nás prostredníctvom Listu Galaťanom kúsok po kúsku uvádza do veľkej novosti viery, pomaly. Je to skutočne jedna veľká novosť, pretože neobnovuje len nejaký aspekt života, ale vovádza nás do „nového života“, ktorý sme prijali pri krste. Tam bol na nás vyliaty ten najväčší dar – skutočnosť, že sme Božími deťmi. Znovuzrodení v Kristovi sme prešli od religiozity zloženej z predpisov k živej viere, ktorej stredobodom je spoločenstvo s Bohom a s bratmi, čiže láska. Prešli sme z otroctva strachu a hriechu do slobody Božích detí. Znovu je tu slovo sloboda.

Dnes sa pokúsime lepšie pochopiť, čo je podľa apoštola srdcom tejto slobody. Pavol tvrdí, že sloboda vonkoncom nie je «príležitosťou telu» (Gal 5,13): čiže sloboda nie je neviazaný spôsob života podľa tela, čiže podľa pudov, individuálnych túžob a vlastných sebeckých pohnútok. Naopak, Ježišova sloboda nás vedie k tomu – ako píše apoštol –, aby sme «si navzájom slúžili» (tamže). Toto je však čo, otroctvo? Veru, sloboda v Kristovi má určitý „otrocký“ rozmer, ktorý nás vedie k službe, k životu pre druhých. Inými slovami, skutočná sloboda sa plne prejavuje v činorodej láske.

Opäť sa raz ocitáme pred paradoxom evanjelia: sme slobodní v službe, nie v robení si toho, čo sa nám zachce. Sme slobodní v službe, stade pochádza sloboda. Plne nachádzame seba samých v tej miere, v akej sa darujeme druhým. Nachádzame plne seba samých v tej miere, v akej sa dávame, v akej máme odvahu darovať sa druhým; život vlastníme vtedy, ak ho stratíme (porov. Mk 8,35). Toto je číre evanjelium.

Ako sa však dá vysvetliť tento paradox? Apoštolova odpoveď je tak jednoduchá, ako je náročná: «v láske» (Gal 5,13). Bez lásky niet slobody. Sebecká sloboda robiť si, čo sa mi zachce, nie je slobodou, pretože sa obracia sama do seba, nie je plodná. To Kristova láska nás oslobodila a stále je to láska, ktorá nás oslobodzuje z toho najhoršieho otroctva, z otroctva nášho ja; preto sloboda rastie s láskou.

Ale pozor: nie s čisto citovou láskou, tou z telenovely, nie s vášňou, ktorá hľadá jednoducho to, čo nám vyhovuje a čo sa nám páči, ale s láskou, ktorú vidíme v Kristovi, s láskou k blížnemu: to je láska, ktorá je skutočne slobodná a oslobodzujúca. Je to láska, ktorá žiari v nezištnej službe podľa vzoru Ježiša, ktorý umýva nohy svojim učeníkom a hovorí: «Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám» (Jn 13,15). Slúžiť si navzájom.

Pre Pavla teda sloboda neznamená „robiť si čo sa mi zachce a zapáči“. Tento typ slobody bez cieľa a bez referenčných bodov by bol prázdnou slobodou, cirkusovou slobodou. To nie je v poriadku. A v skutočnosti v nás zanecháva prázdnotu: koľkokrát si po tom, ako sme sa nechali viesť pudmi, uvedomíme, že v nás zostáva jedna veľká prázdnota a že sme zle použili poklad našej slobody, krásu toho, že si môžeme vybrať skutočné dobro pre seba a pre druhých. Iba táto sloboda je plná, konkrétna a začleňuje nás do reálneho každodenného života. Skutočná sloboda nás vždy oslobodzuje, no naopak, keď hľadáme slobodu typu „čo sa mi zapáči či nezapáči“, nakoniec zostávame prázdni.

V inom liste, v Prvom liste Korinťanom, apoštol odpovedá tým, ktorí sa pridŕžajú nesprávnej predstavy o slobode. „Všetko je dovolené!“, hovoria títo. Áno, «ale nie všetko osoží», odpovedá apoštol, ktorý potom dodáva: «Nech nik nehľadá vlastné záujmy, ale záujmy iného» (1 Kor 10,23-24). Toto je pravidlo na odhalenie akejkoľvek sebeckej slobody. Aj tým, ktorí sú v pokušení zredukovať slobodu len na svoje vlastné chute, Pavol predkladá požiadavku lásky.

Sloboda vedená láskou je jediná, ktorá oslobodzuje druhých i nás samých, ktorá vie počúvať bez vnucovania, ktorá vie milovať bez donucovania, ktorá buduje a neničí, ktorá nevykorisťuje druhých pre svoje vlastné pohodlie a robí im dobre bez toho, aby hľadala vlastný prospech. Skrátka, ak sloboda neslúži - to je skúška - ak sloboda neslúži dobru, hrozí, že bude neplodná a neprinesie ovocie.

Naopak, sloboda oživovaná láskou vedie k chudobným, rozpoznávajúc v ich tvárach Kristovu tvár. Preto vzájomná služba umožňuje Pavlovi, keď píše Galaťanom, zdôrazniť niečo, čo vonkoncom nie je druhoradé: keď takto hovorí o slobode, ktorú mu dali ostatní apoštoli, aby evanjelizoval, podčiarkuje, že mu odporúčali len jedno: pamätať na chudobných (porov. Gal 2,10). Toto je zaujímavé. Keď po tomto ideovom zápase medzi Pavlom a apoštolmi dospeli k dohode, apoštoli mu povedali toto: „Len tak ďalej, choď vpred, a nezabúdaj na chudobných“. Čiže, nech je tvoja sloboda ohlasovateľa slobodou v službe iným, nie pre teba samého, aby si robil, čo sa ti zapáči.

Na druhej strane vieme, že jedna z najrozšírenejších moderných koncepcií slobody znie: „moja sloboda sa končí tam, kde sa začína tá tvoja“. Tu však chýba vzťah! Je to individualistická vízia. Naopak, ten, kto dostal dar oslobodenia vykonaného Ježišom, si nemôže myslieť, že sloboda spočíva v tom, že sa držíme ďaleko od druhých a vnímame ich ako obtiaž. Nemôžu vidieť človeka uzavretého do seba, ale vždy začleneného do spoločenstva. Sociálny rozmer je pre kresťanov zásadný a umožňuje im hľadieť na spoločné dobro, a nie na súkromné záujmy.

Najmä v tejto historickej chvíli potrebujeme znovuobjaviť komunitný, nie individualistický rozmer slobody: pandémia nás naučila, že sa navzájom potrebujeme, avšak nestačí to vedieť, treba si to každý deň konkrétne zvoliť, rozhodnúť sa pre túto cestu. Hovoríme a veríme, že tí druhí nie sú prekážkou našej slobody, ale sú možnosťou, ako ju naplno realizovať. Pretože naša sloboda sa rodí z Božej lásky a rastie v láske k blížnemu.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Ovocie Ducha Svätého

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Kázanie svätého Pavla je celé sústredené na Ježiša a na jeho veľkonočné tajomstvo. Veď apoštol sa predstavuje ako zvestovateľ Krista a to Krista ukrižovaného (porov. 1 Kor 2,2). Galaťanom, ktorí sú v pokušení zakladať svoju nábožnosť na dodržiavaní predpisov a tradícií, pripomína stredobod spásy a viery: Pánovu smrť a zmŕtvychvstanie. Robí to tak, že pred nich stavia realizmus Ježišovho kríža. Píše: «Kto vám počaril? Veď vám bol pred očami zobrazený Ježiš Kristus ukrižovaný!» (Gal 3,1). Kto vám počaril, aby vás vzdialil od ukrižovaného Krista? Je to pre Galaťanov nelichotivý moment...

Aj dnes mnohí hľadajú náboženské istoty skôr než živého a pravého Boha, sústreďujú sa na rituály a predpisy, namiesto toho, aby celou svojou bytosťou prijali Boha lásky. A toto je to pokušenie nových fundamentalistov, ktorým, ako sa zdá, naháňa strach cesta, ktorú treba prejsť, a nejdú dopredu, ale vracajú sa späť, lebo sa cítia bezpečnejšie: hľadajú istotu Boha, a nie Boha istoty...

Preto Pavol žiada Galaťanov, aby sa vrátili k tomu podstatnému, k Bohu, ktorý nám dáva život v ukrižovanom Kristovi. Svedčí o tom v prvej osobe: «S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus» (Gal 2,19.20). A v závere listu hovorí: «Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet» (6,14).

Ak strácame niť duchovného života, ak nás sužujú tisíce problémov a myšlienok, osvojme si Pavlovu radu: postavme sa pred Krista na kríži, začnime odznova od neho. Vezmime do rúk kríž, pritisnime si ho k srdcu. Alebo zotrvajme v adorácii pred Eucharistiou, kde je Ježiš Chlebom rozlámaným pre nás, ukrižovaný, ktorý vstal z mŕtvych, Božia moc, ktorá vlieva svoju lásku do našich sŕdc.

A teraz, opäť vedení svätým Pavlom, urobme ďalší krok. Položme si otázku: Čo sa deje, keď sa v modlitbe stretáme s ukrižovaným Ježišom? Deje sa to, čo sa udialo pod krížom: Ježiš odovzdáva Ducha (porov. Jn 19,30), čiže dáva svoj vlastný život. A Duch, ktorý vychádza z Ježišovej Paschy, je princípom duchovného života. On je ten, kto mení srdce, nie sú to naše skutky. Srdce mení on. Nie naše konanie, ale pôsobenie Ducha Svätého v nás mení srdce! On je ten, kto vedie Cirkev, a my sme povolaní poslúchať jeho pôsobenie, ktoré sa deje kdekoľvek a akokoľvek on chce.

Na druhej strane práve konštatovanie, že Duch Svätý zostúpil na všetkých a že jeho milosť pôsobila bez akéhokoľvek vylúčenia, presvedčilo aj tých najviac zaťatých spomedzi apoštolov, že Ježišovo evanjelium je určené pre všetkých, a nie len pre zopár privilegovaných. A tí, ktorí hľadajú istotu, malú skupinku, jasnosť vecí, tak ako kedysi, sa vzďaľujú od Ducha, nedovolia, aby do nich vstúpila sloboda Ducha. Život spoločenstva sa teda obnovuje v Duchu Svätom. A je to vždy vďaka nemu, že načerpávame pre svoj kresťanský život a napredujeme v duchovnom zápase.

Práve duchovný boj je ďalším veľkým učením Listu Galaťanom. Apoštol predstavuje dva protikladné fronty: na jednej strane «skutky tela», na druhej strane «ovocie Ducha». Čo sú to skutky tela? Je to správanie, ktoré je v rozpore s Božím Duchom. Apoštol ich nazýva skutkami tela nie preto, že by na našom ľudskom tele bolo niečo nesprávne alebo zlé; naopak, videli sme, ako trvá na realizme ľudského tela prineseného Kristom na kríž!

Telo je slovo označujúce človeka čisto v jeho pozemskom rozmere, uzavretého do seba, v horizontálnom živote, kde sa riadi svetskými inštinktmi a zatvára dvere Duchu Svätému, ktorý nás pozdvihuje a otvára voči Bohu a druhým. Avšak telo nám tiež pripomína, že toto všetko starne, že všetko sa to pominie, podľahne skaze, zatiaľ čo Duch dáva život.

Pavol preto menuje skutky tela, ktoré sa vzťahujú na sebecké využívanie sexuality, na praktiky mágie, ktoré sú modloslužbou, a na to, čo podkopáva medziľudské vzťahy, ako napríklad «sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť...» (porov. Gal 5,19-21) Toto všetko je takpovediac ovocím tela, čisto ľudského správania, „chorobne“ ľudského. Pretože to, čo je ľudské, má svoje hodnoty, avšak toto tu je „chorobne“ ľudské.

Ovocie Ducha je naopak «láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť» (Gal 5,22): tak hovorí Pavol. Kresťania, ktorí si pri krste «obliekli Krista» (Gal 3,27), sú povolaní žiť týmto spôsobom. Dobrým duchovným cvičením môže byť napríklad prečítať si zoznam od svätého Pavla a pozrieť sa na svoje vlastné správanie, aby sme videli, či tomu zodpovedá, či je náš život naozaj podľa Ducha Svätého, či prináša toto ovocie.

Prináša môj život tieto plody? Lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť? Napríklad prvé tri vymenované slová sú láska, pokoj a radosť: podľa nich rozpoznávame človeka, v ktorom prebýva Duch Svätý. Človek, ktorý je pokojný, radostný a milujúci: v týchto troch črtách vidíme pôsobenie Ducha.

Toto apoštolovo učenie kladie veľkú výzvu aj našim spoločenstvám. Niekedy má ten, kto sa priblíži k Cirkvi, dojem, že sa nachádza pred hutnou hromadou príkazov a nariadení: ale to nie, toto nie je Cirkev! Takéto môže byť akékoľvek združenie. Nuž, v skutočnosti sa nedá zachytiť krásu viery v Ježiša Krista, ak vychádzame z primnohých prikázaní a morálnej vízie, ktorá v jej postupujúcom rozvetvení môže spôsobiť, že zabudneme na pôvodnú plodnosť lásky, živenú modlitbou, ktorá obdarúva pokojom a radostným svedectvom.

Rovnako život Ducha, ktorý je vyjadrený vo sviatostiach, nemôže byť udúšaný byrokraciou, ktorá bráni prístupu k milosti Ducha, pôvodcu obrátenia srdca. A koľkokrát my sami, kňazi či biskupi, robíme toľko byrokracie pri udeľovaní nejakej sviatosti, pri prijímaní ľudí, že tí v dôsledku toho zareagujú: „Nie, toto sa mi nepáči“ a odídu, a nevidia v nás neraz tú silu Ducha, ktorý obnovuje, ktorý nás robí novými. Máme teda veľkú zodpovednosť ohlasovať ukrižovaného a vzkrieseného Krista, vedení vanutím Ducha lásky. Pretože len táto Láska má moc pritiahnuť a zmeniť srdce človeka.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Kráčať podľa Ducha

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V úryvku z Listu Galaťanom, ktorý sme si vypočuli, sv. Pavol vyzýva kresťanov, aby kráčali podľa Ducha Svätého (porov. 5,16.25). Predstavuje to štýl: kráčať podľa Ducha Svätého. Veď veriť v Ježiša znamená nasledovať ho, ísť za ním po jeho ceste, ako to robili prví učeníci. A zároveň to znamená vyhýbať sa opačnej ceste, ceste sebectva, hľadania vlastného prospechu, ktorú apoštol nazýva «žiadosťami tela» (v. 16). Duch je vodcom na tejto ceste za Kristom - nádhernej, no i únavnej ceste, ktorá sa začína krstom a trvá celý život. Pomyslime na dlhú túru v horách: je fascinujúca, cieľ nás láka, no vyžaduje si veľa námahy a vytrvalosti.

Tento obraz nám môže byť užitočný, aby sme vstúpili do podstaty apoštolových slov: „žiť podľa Ducha“, „dať sa ním viesť“. Sú to výrazy, ktoré naznačujú činnosť, pohyb, dynamizmus, ktorý nám bráni zastaviť sa pri prvých ťažkostiach, ale nás provokuje, aby sme dôverovali „sile, ktorá prichádza zhora“ (Hermasov Pastier, 43, 21). Kráčajúc po tejto ceste kresťan nadobúda pozitívnu víziu života. To neznamená, že zlo prítomné vo svete akoby zmizlo alebo že sa vytratili negatívne popudy sebectva a pýchy; skôr to znamená, že veríme, že Boh je vždy silnejší než naše zdráhania a väčší než naše hriechy. A toto je dôležité!

Keď Apoštol nabáda Galaťanov, aby sa uberali touto cestou, stavia sa na ich úroveň. Opúšťa rozkazovací spôsob slovesa «kráčajte» (porov. v. 16) a používa tvar „my“: «kráčajme podľa Ducha» (porov. v. 25). Akoby hovoril: kráčajme v tej istej línii a nechajme sa viesť Duchom Svätým. Je to povzbudenie, povzbudzovací spôsob. Sv. Pavol považuje túto výzvu za potrebnú aj pre seba. Hoci vie, že v ňom žije Kristus (porov. 2,20), je zároveň presvedčený, že ešte nedosiahol cieľ, vrchol hory (porov. Flp 3,12).

Apoštol sa nestavia nad svoje spoločenstvo, nehovorí: „Ja som vodca, vy ste tí druhí; ja som dosiahol vrchol hory a vy ste na ceste“ – nehovorí takto, ale stavia sa doprostred kráčania všetkých, aby dal konkrétny príklad toho, ako je potrebné poslúchať Boha a stále viac a lepšie odpovedať na vedenie Ducha. A aké je to krásne, keď nájdeme duchovných pastierov, ktorí kráčajú so svojím ľudom a neodčleňujú sa od neho. Je to niečo nádherné; dobre to padne pre dušu.

Toto „kráčanie podľa Ducha“ nie je len individuálnou činnosťou: týka sa aj spoločenstva ako celku. Veď budovať spoločenstvo tou cestou, ktorú naznačil apoštol, je skutočne vzrušujúce, no náročné. „Žiadosti tela“, tie „pokušenia“ – povedzme to tak, ktoré máme všetci, teda závisť, predsudky, pokrytectvo, zášť, doliehajú aj naďalej, a môže tu byť jednoduché pokušenie uchýliť sa k strnulosti príkazov a zákazov, no takto by sme zišli z cesty slobody a namiesto toho, aby sme stúpali k vrcholu, vracali by sme sa smerom dolu.

Nasledovanie cesty Ducha Svätého si predovšetkým vyžaduje dať priestor milosti a láske. Urobiť miesto Božej milosti, nebáť sa. Pavol, po tom, čo sa vyjadril prísnosťou v hlase, vyzýva Galaťanov, aby sa navzájom ujímali svojich ťažkostí a ak by niekto urobil chybu, aby boli mierni (porov. 5,22). Počúvajme jeho slová: «Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia. Neste si vzájomne bremená» (6,1-2). Je to úplne iný postoj než ohováranie; nie, to nie je podľa Ducha. Podľa Ducha je byť láskavými voči bratovi pri napomínaní a pokorne si dávať pozor, aby sme sami neupadli do tých hriechov.

Keď sme v pokušení vynášať zlé súdy o druhých, ako sa to často stáva, musíme sa predovšetkým zamyslieť nad našou vlastnou krehkosťou. Aké ľahké je kritizovať druhých! Nuž, sú ľudia, ktorí akoby mali diplom z klebetenia. Každý deň kritizujú ostatných. Pozri sa však na seba! Je dobré položiť si otázku, čo nás vedie k tomu, aby sme naprávali brata či sestru, a či nie sme istým spôsobom spoluzodpovední za ich chybu.

Duch Svätý nás okrem daru miernosti pozýva aj k solidarite, aby sme niesli bremená druhých. Koľko bremien je prítomných v živote človeka: choroba, nezamestnanosť, samota, bolesť...! A koľko ďalších skúšok, ktoré si vyžadujú blízkosť a lásku našich bratov a sestier!

Pomôcť nám môžu aj slová sv. Augustína, keď komentuje tento istý úryvok: «Preto, bratia, ak je niekto pristihnutý pri nejakej chybe, [...] napravte ho takto, s miernosťou. A ak zvýšiš hlas, miluj vnútorne. Či povzbudzuješ, či sa prejavuješ otcovsky, či karháš, či si prísny, miluj» (Rozpravy163/B 3).

Vždy miluj. Najvyšším pravidlom bratského naprávania je láska: chcieť dobro pre našich bratov a sestry. Ide o to, aby sme problémy druhých, ich chyby, znášali v tichosti, v modlitbe, a takto potom našli správny spôsob, ako im pomôcť sa napraviť. A toto nie je jednoduché. Najjednoduchšia cesta je ohováranie. „Stiahnuť druhého z kože“, akoby som ja bol dokonalý. A toto sa nemá robiť. Miernosť. Trpezlivosť. Modlitba. Blízkosť.

Kráčajme s radosťou a trpezlivosťou po tejto ceste a nechajme sa viesť Duchom Svätým.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Nepoddajme sa únave

Dostali sme sa k záveru katechéz o Liste Galaťanom. Nad koľkým ďalším v tomto texte svätého Pavla by sme sa mohli zamýšľať! Božie slovo je nevyčerpateľný zdroj. Apoštol sa nám v tomto liste prihovoril ako evanjelizátor, ako teológ a ako pastier.

Svätý biskup Ignác Antiochijský sa krásne vyjadruje, keď píše: «Je len jeden učiteľ, ktorý prehovoril a to, čo povedal, sa aj stalo; ale veci, ktoré robil mlčky, sú hodné Otca. Kto si osvojil Ježišovo slovo, môže počúvať aj jeho mlčanie» (Efezanom, 15,1-2). Môžeme povedať, že apoštol Pavol dokázal dať hlas tomuto mlčaniu Boha. Jeho najoriginálnejšie postrehy nám pomáhajú objaviť šokujúcu novosť obsiahnutú v zjavení Ježiša Krista. Bol to skutočný teológ, ktorý kontemploval Kristovo tajomstvo a odovzdával ho so svojou tvorivou inteligenciou. A bol tiež schopný vykonávať svoje pastoračné poslanie zoči-voči blúdiacej a zmätenej komunite.

Robil to rôznymi metódami: používal raz iróniu, raz prísnosť, či miernosť... Dovolával sa svojej autority apoštola, no zároveň neskrýval slabosti svojej povahy. Sila Ducha skutočne pracovala hlboko v jeho srdci: stretnutie so Zmŕtvychvstalým Kristom si podmanilo a premenilo celý jeho život a on ho celý strávil v službe evanjeliu.

Pavol nikdy nepomýšľal na akési bezkonfliktné kresťanstvo (s irénistickými s črtami) bez údernosti a energie, práve naopak. Obhajoval slobodu, prinesenú Kristom, s vášňou, ktorá nás dodnes napĺňa pohnutím, najmä ak si uvedomíme, aké utrpenie a osamelosť musel znášať. Bol presvedčený, že sa mu dostalo povolanie, na ktoré mohol odpovedať iba on, a chcel vysvetliť Galaťanom, že aj oni sú povolaní k tej slobode, ktorá ich vymaňuje zo všetkých foriem otroctva, pretože ich robí dedičmi dávneho zasľúbenia a v Kristovi Božími deťmi. A uvedomujúc si riziká, ktoré toto poňatie slobody prináša, nikdy nezľahčoval jej dôsledky.

Bol si vedomý rizík, ktoré prináša kresťanská sloboda, no neumenšoval jej dôsledky. S paréziou, čiže odvahou, zdôrazňoval veriacim, že sloboda sa v žiadnom prípade nerovná svojvoľnosti, ani nevedie k formám arogantnej sebestačnosti. Naopak, Pavol postavil slobodu do tieňa lásky a jej dôsledné uplatňovanie ukotvil v službe lásky. Celá táto vízia bola postavená do horizontu života podľa Ducha Svätého, ktorý privádza k naplneniu Zákon darovaný Bohom Izraelu a zabraňuje upadnúť späť do otroctva hriechu.

Pokušením je vždy vrátiť sa späť. Jedna definícia kresťanov, ktorá je v Svätom písme hovorí, že my kresťania nie sme ľuďmi, ktorí cúvajú, ktorí sa vracajú späť. Je to pekná definícia. A pokušením je toto cúvanie, aby sme si boli istejší, vracať sa čisto len k Zákonu, zanedbávajúc nový život v Duchu Svätom. Toto nás učí Pavol: skutočný Zákon má svoje naplnenie v tomto živote Ducha, ktorý nám daroval Ježiš. A tento život Ducha môžeme žiť jedine v slobode, v kresťanskej slobode. Je toto je jednou z najnádhernejších vecí.

Na konci tejto katechetickej cesty sa mi vidí, že sa v nás môže zrodiť dvojaký postoj. Na jednej strane v nás apoštolovo učenie vzbudzuje nadšenie; cítime sa byť pobádaní rýchlo sa vydať na cestu slobody, „kráčať podľa Ducha“. Vždy kráčať podľa Ducha: robí nás slobodnými. Na druhej strane sme si vedomí svojich obmedzení, pretože každý deň konkrétne zažívame, aké ťažké je byť poddajnými Duchu a riadiť sa jeho blahodarným pôsobením. A tak sa môže dostaviť únava, ktorá zabrzdí nadšenie. Cítime sa ustráchaní, slabí, niekedy odstrčení na okraj oproti životnému štýlu svetáckej mentality.

Sv. Augustín nám navrhuje, ako v tejto situácii reagovať, vychádzajúc z evanjeliového príbehu o búrke na jazere. Hovorí takto: «Kristova viera v tvojom srdci je ako Kristus v loďke. Počuješ urážky, si unavený, rozrušený, a Kristus spí. Prebuď Krista, zatras svojou vierou! Dokonca aj v nepokojných situáciách si schopný niečo urobiť. Zatras svojou vierou. Nech sa Kristus prebudí a prehovorí k tebe... Preto prebuď Krista... Ver tomu, čo bolo povedané, a v tvojom srdci bude veľký pokoj» (Príhovory 163/B 6).

Ako tu hovorí sv. Augustín, vo chvíľach ťažkostí sme ako v loďke v čase búrky. A čo robia apoštoli? Zobudili Krista, ktorý počas búrky spal, avšak bol prítomný. Jediná vec, ktorú môžeme urobiť v krušných chvíľach, je „zobudiť“ Krista, ktorý je v nás, no spí ako v loďke. Presne tak. Musíme prebudiť Krista v našom srdci a len vtedy budeme môcť kontemplovať veci jeho pohľadom, pretože on vidí poza búrku. Cez jeho pokojný pohľad vidíme panorámu, ktorú si sami ani len nevieme predstaviť.

Na tejto náročnej, ale fascinujúcej ceste nám apoštol pripomína, že si nemôžeme dovoliť žiadnu únavu v konaní dobra. Neunavte sa v robení dobra. Musíme dôverovať, že Duch vždy príde na pomoc našej slabosti a poskytne nám potrebnú podporu. Učme sa teda častejšie vzývať Ducha Svätého! Niekto by mohol povedať: „A ako sa vzýva Duch Svätý? Pretože ja sa viem modliť k Otcovi v Otčenáši; viem sa modliť k Panne Márii cez Zdravas; viem sa modliť k Ježišovi modlitbou jeho rán, ale k Duchu Svätému? Ktorá modlitba je k Duchu Svätému?“

Modlitba k Duchu Svätému je spontánna: musí sa zrodiť v tvojom srdci. Musíš povedať vo chvíľach ťažkostí: „Duchu Svätý, príď“. Kľúčové slovo je: „príď“. Musíš to však povedať ty, tvojím jazykom, tvojimi slovami. Príď, lebo som v ťažkostiach, príď, pretože som v temnote, v tme, príď, lebo neviem čo robiť, príď, lebo začínam padať. Príď, príď. To je slovo na vzývanie Ducha Svätého. Naučme sa častejšie vzývať Ducha Svätého.

Môžeme to robiť jednoduchými slovami, v rôznych momentoch dňa. A môžeme so sebou nosiť, možno v našom vreckovom evanjeliu, tú krásnu modlitbu, ktorú Cirkev prednáša na Turíce: «Duchu Svätý, príď z neba a vyšli nám zo seba žiaru svetla pravého. Príď k nám, Otče chudobných, Darca darov sľúbených, svetlo srdca bôľneho. Tešiteľ si najlepší, ó hosť duše najsladší, ty sladké občerstvenie...». Príď. A tak to pokračuje, je to krásna modlitba. Jadrom modlitby je „príď“. Takto sa Panna Mária i apoštoli modlili po tom, ako Ježiš vystúpil na nebesia. Boli sami vo Večeradle  a vzývali Ducha Svätého.

Urobí nám dobre, ak sa budeme často modliť: Príď Duchu Svätý. A prítomnosťou Ducha si uchováme slobodu. Budeme slobodní, slobodnými kresťanmi, nie pripútanými k minulosti v negatívnom zmysle slova, nie reťazami spútaní s praktikami, ale slobodní kresťanskou slobodou, ktorá nám dáva dozrievať. Táto modlitba nám pomôže kráčať v Duchu, v slobode a v radosti, pretože keď príde Duch Svätý, príde radosť, skutočná radosť. Boh vás žehnaj.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 

 

Adventný kalendár

Ponuka

Synoda 2021-2023

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

   Svätý Jozef
   Uzdraviť svet
   Sviatosti

Ukončené:
   List Galaťanom
   Blahoslavenstvá
   Dekalóg
   Modlitba
   Otče náš
   Svätá omša

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Edmund Campion

Rádio Vatikán
Dnešné vysielanie
(aktívne po 20:15)

Včerajšie vysielanie

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


34,645 návštev
94,364 zobrazení
2.72 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Edmund Campion (Kampián), rehoľník, mučeník

Svätý

Sviatok: 1. december

* 25. január 1540 Londýn, Anglicko

† 1. december 1581 Tyburn, dnes časť West Endu v Londýne

Význam mena: ochranca majetku (zast.nem.)

Edmund Campion sa síce narodil v katolíckej rodine v Anglicku, ale keďže vyrastal v protestantskom prostredí, ako mladý muž začal študovať anglikánsku teológiu. Keď anglická kráľovná Alžbeta I. – ako hlava anglikánskej cirkvi – navštívila v roku 1566 Oxfordskú univerzitu, veľmi ju zaujal dvadsaťšesťročný protestantský študent, ktorého vybrali, aby ju privítal. Bol to práve Edmund Campion, poctivý a pracovitý človek, hľadajúci pravdu. Zanedlho sa však tento mladý muž začal zaujímať hlbšie o katolícku vieru a vďaka štúdiu cirkevných otcov a spisovateľov začal pochybovať o svojej protestantskej viere. V roku 1572 odišiel do francúzskeho mesta Douai a tam sa vrátil k svojej katolíckej vieru. Odišiel do Ríma a vstúpil do jezuitského rádu. Ako novic mal videnie Panny Márie, ktorá mu predpovedala, že v Anglicku zomrie mučeníckou smrťou. V roku 1578 bol vysvätený za kňaza. O tri roky neskôr sa vrátil do Anglicka. Veľmi veľa pracoval. Kázal i viackrát denne, svoje homílie si neustále pripravoval – aj počas ciest na koni, keď cestoval po Anglicku. Veľa ľudí sa obrátilo, keď ho počúvali. Napísal traktát, v ktorom vysvetľoval mylné stránky anglikánskej teológie. Dostal sa do konfrontácie so samotnou kráľovnou. V júli 1581 ho zatkla kráľovská polícia. Mučili ho a nakoniec ho 1. decembra 1581 zabili natiahnutím a rozštvrtením na škripci. Stalo sa to v Tyburne v Londýne. On sa popritom modlil za obrátenie a spásu anglickej kráľovnej. Za svätého bol vyhlásený v roku 1970 spolu s inými tridsiatimi deviatimi mučeníkmi Anglicka.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X