Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Domov Duchovné prijímanie - ako mu rozumieť?

Duchovné prijímanie - ako mu rozumieť?

Po tieto dni ste mnohí odkázaní na prax duchovného prijímania. Chcem vám nasledovným textom pomôcť správne tejto starobilej praxi Cirkvi chápať a s úžitkom tak i vykonávať...


Duchovné prijímanie
Modlitba duchovného prijímania podľa pápeža Františka:

K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti.

Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne.

Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.

Nech sa tak stane.

 

Modlitba duchovného prijímania podľa sv. Alfonza z Liguori:

Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Klaniam sa ti a milujem ťa nadovšetko.

Z lásky k tebe ľutujem všetky svoje hriechy. Sľubujem, že sa budem vyhýbať každej hriešnej príležitosti.

Moja duša túži po tebe, ale keďže ťa teraz sviatostne nemôžem prijať, príď aspoň duchovne so svojou milosťou do môjho srdca.

Daj, aby som vždy žil v tvojej milosti, a tak plnil tvoju vôľu. Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

 

Modlitba duchovného prijímania:

Môj Ježišu, verím, že si v Prevelebnej Oltárnej Sviatosti z lásky ku mne skutočne prítomný. Klaniam sa Ti a milujem Ťa nadovšetko. Z lásky k Tebe ľutujem všetky svoje hriechy. Chcem sa hriechov chrániť. Moja duša túži po Tebe. Ale keďže Ťa teraz sviatostne prijať nemôžem, príď aspoň duchovne so svojou milosťou do môjho srdca. Objímam Ťa a spájam sa celkom s Tebou. Nedaj, aby som sa niekedy od Teba odlúčil. Amen.

 

Ako to vzniklo?
V dejinách teológie sviatostí nebola ľahká cesta k dnešnému chápaniu sviatostného a duchovného prijímania. Až do 13. storočia sa tieto dva spôsoby, hoci boli známe, chápali ako "súčasne vykonateľné a neoddeliteľné". Nebolo možné chápať ich ako oddelene (samostatne) vykonateľné. Pod sviatostným prijímaním sa chápalo totiž fyzické prijatie znakov akejkoľvek sviatosti a pod duchovným prijímaním zase či toto fyzické prijatie sviatosti má nejaký účinok na duši a kedy, a aký.
Pri sviatosti Eucharistie to teda znamenalo nasledovné: sviatostné prijímanie Eucharistie = fyzické zjedenie premeneného chleba, či vypitie premeneného vína; duchovné prijímanie = uvedomenie si, Koho Telo a Krv jem či pijem. Na základe duchovného prijímania sa teda rozlišovalo či Eucharistiu prijímam hodne, alebo nehodne; či ju prijímam pre spásu, alebo pre zatratenie. Či som hodným prijatím Eucharistie prehĺbil v sebe milosť posväcujúcu; alebo či som nehodným prijatím spáchal ťažký hriech svätokrádeže a milosť posväcujúcu nadobro stratil. Zmenu priniesol teologický pohľad Tomáša Akvinského, ktorý dokázal, že je možné oddelenie sviatostného a duchovného prijímania. Túto svoju teóriu rozpracoval vo svojom azda najznámejšom diele Teologická suma.

Kľúčovým slovom Tomášovho pohľadu bolo slovo túžba. Podľa Tomáša, túžba dovoľuje prijať účinok budúcej veci, ktorá už pôsobí, hoci ešte nenastala. Dieťa túži po zmrzline, a hoci ju ešte nemá v ruke a nemá na jazyku ešte jej chuť, v duši už prežíva radosť, ktorú mu chuť zmrzliny prináša na duši. Na tomto základe chápania človeka postavil potom Tomáš aj teóriu krstu túžby, ktorá sa stala súčasťou cirkevného učenia (pozri Katechizmus katolíckej cirkvi, bod 1258).

A na rovnakom dokázal Tomáš postaviť i oddelenie sviatostného prijímania Eucharistie od duchovného, čo rovnako Cirkev prijala do svojho učenia. Stalo sa tak na Tridentskom koncile, ktorý definoval tri spôsoby prijatia sviatosti Eucharistie: "Čo do vykonania, naši otcovia správne rozlišovali tri spôsoby prijímania tejto sviatosti. Vskutku vyučovali, že niektorí ho prijímajú výlučne sviatostne, ako hriešnici; iní výlučne duchovne, a to sú tí, ktorí jedia nebeský chlieb aktom túžby, živou vierou činnou skrze lásku (Gal 5, 6), a obsahujú tak jej ovocie a úžitok; tretí ju prijímajú sviatostne a súčasne duchovne (kánon 8), a to sú tí, ktorí najskôr seba skúmajú a pripravujú na pristúpenie v svadobnom odeve k tomuto božskému stolu (porov. Mt 22, 11)."

Čo to je?
Duchovné prijímanie je teda spôsob ako sa spojiť s reálnou prítomnosťou Ježiša Krista prítomného v Eucharistii (aj vtedy keď túto sviatosť nemôžem prijať). Nejde teda o "duchovný spôsob prijatia sviatosti Eucharistie", ako sa často domnievame, a možno si to v mysli takto nesprávne i predstavujeme. Duchovným prijímaním získavame ovocie a úžitok sviatosti Eucharistie, a nimi sú Kristova prítomnosť v našej duši a Božia milosť.


Môžeme si to vysvetliť aj takto:
 - výlučne sviatostné prijatie Eucharistie = prijatie sviatosti (sviatosť je v našej teológii definovaná ako viditeľný znak neviditeľnej Božej milosti), teda znaku!, teda prijatie premeneného chleba, či premeneného vína do našich útrob, bez uvedomenia si čo tento znak znamená a koho prítomnosť mi prináša (takéto prijímanie neprináša žiaden úžitok zo sviatosti, naopak častokrát sa blíži k nehodnému prijímaniu sviatosti!)

 - sviatostné a duchovné prijatie Eucharistie = najhodnejší a najužitočnejší spôsob prijatia sviatosti Eucharistie, teda znaku!, ktorý v sebe reálne, skutočne a podstatne nesie Kristovo Telo a Krv, a tak prináša Kristovu prítomnosť do našej duše

 - výlučne duchovné prijímanie = prijatie Kristovej prítomnosti do našej duše, bez prijatia sviatosti, teda znaku!

Duchovné prijímanie má tak byť súčasťou každého sviatostného prijímania, ktoré konáme počas svätej omše, pokiaľ chceme, aby toto sviatostné prijímanie malo aj v nás účinok. No ako vidíme, je možné toto duchovné prijímanie vykonať s úžitkom aj mimo sviatostného prijímania, pokiaľ nám toto nie je umožnené.

 

Kto môže duchovne prijímať?

Z podstaty duchovného prijímania, ako sme si ju doteraz vysvetlili, je zrejmé, že duchovným prijímaním sa napĺňa naša duša Kristovou prítomnosťou. Z toho je potom aj jasné, kto vlastne môže duchovne prijímať - každý, kto je schopný do svojej duše prijať Krista ako hosťa do domu. Túto schopnosť nemá len človek, ktorý žije v smrteľnom hriechu!

Na doplnenie témy: článok v KN 22/2015

 

Zóna pre OPC

Užívateľské meno

Heslo

Ponuka

Odpustky počas Roka sv. Františka Xaverského

Synoda 2021-2023

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

Aktuálne:

   Hodnota staroby

Ukončené:

   Svätý Jozef
   Uzdraviť svet
   Sviatosti
   List Galaťanom
   Blahoslavenstvá
   Dekalóg
   Modlitba
   Otče náš
   Svätá omša

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo (oficiálne stránky)


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Ján Eudes

Rádio Vatikán
Dnešné vysielanie
(aktívne po 20:15)

Včerajšie vysielanie

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Virtuálna prehliadka

Kostol sv. Štefana Uhorského

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


52,228 návštev
111,954 zobrazení
2.14 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Ján Eudes, kňaz, zakladateľ Kongregácie Ježiša a Márie

Svätý

Sviatok: 19. august

* 14. november 1601 Ri pri Argentan, Francúzsko

† 19. august 1680 Caen, Francúzsko

Význam mena: Boh je milostivý (hebr.)

Sv. Ján Eudes sa narodil 14. novembra 1601 v dedinke Ri pri Argentane (západne od Paríža). Jeho otec Izák Eudes sa pôvodne tiež chcel stať kňazom, no ako jediný potomok rodiny, ktorá vymrela na mor, sa musel svojho úmyslu zriecť. Oženil sa s Martou Corbinovou a živil sa ako roľník a dedinský lekár. Každý deň sa modlil breviár a bol veľmi zbožný. Ján bol prvý zo siedmich detí. Rodičia ho už ako dieťa obetovali Panne Márii na znak vďačnosti za dar dieťaťa. Ján bol veľmi šikovný, mal láskavé srdce a pevnú vôľu. V štrnástich rokoch urobil sľub doživotnej čistoty. Vzdelával sa u jezuitov v Caen. V roku 1618 vstúpil do Mariánskej kongregácie. Jeho spolužiaci ho volali „zbožný Eudes“. Po porade so svojím duchovným vodcom sa rozhodol stať sa kňazom. Jeho rodičia však už akosi zabudli na svoje dávne túžby a chceli, aby sa radšej oženil. On sa však nedal. Nakoniec mu ustúpili a 25. februára 1623 vstúpil do Spoločnosti oratoriánov v Paríži, ktorú založil v roku 1611 svätý kňaz Peter de Bérulle. Pod jeho vedením sa cvičil v živote modlitby a čnostiach. Za kňaza bol vysvätený 20. decembra 1625. Na druhý rok však ochorel a musel sa liečiť. V roku 1627 ho definitívne prijali medzi oratoriánov a začal sa pripravovať na kázanie. Vtedy mu však prišla naliehavá správa od otca. Prosil ho, aby sa prišiel venovať chorým na mor. S povolením predstaveného šiel a dva mesiace sa staral o všetkých, ktorí to potrebovali. Po ukončení epidémie sa vrátil a pripravoval sa na konanie farských misií. Opäť však prišiel mor, tento raz do mesta, v ktorom žil, do Caen. Znova sa staral o chorých, sám pritom ochorel a takmer zomrel. No dostal sa z toho. V roku 1632 konal prvých šesť misií. Kázal a spovedal s takým zápalom, že to všetci považovali za majstrovské činy. Potom však znovu šiel študovať a po dvoch rokoch sa stal zodpovedným za misie oratoriánov v Normandii.

V rokoch 1635-1641 Ján kázal na rôznych miestach a jeho činnosť bola veľmi úspešná. Mnoho ľudí sa obrátilo či vyspovedalo po rokoch na jeho kázanie. Jána však trápilo, že tieto jeho úspechy nemajú dlhé trvanie, keďže miestni kňazi – farári – boli nevzdelaní a nepokračovali v tom, čo on svojimi kázňami začal. A tak prišiel na myšlienku založiť kňazský seminár. Chcel to urobiť v rámci svojej rehole, no predstavený to pokladal za príliš pokrokové a nedovolil. Na radu viacerých sa rozhodol opustiť oratoriánov a založiť novú kongregáciu. Na sklonku roka 1642 dostal od kráľa povolenie. 24. marca nasledujúceho roku odišiel z kláštora oratoriánov a putoval k starej kaplnke Panny Márie, ktorá bola od Caen vzdialená asi trinásť kilometrov. Tam sa spolu so svojimi piatimi spolupracovníkmi zasvätili Ježišovi a Márii a začali svoju činnosť. V rokoch 1643-1670 založili šesť seminárov. Biskupi vítali túto aktivitu a sami ho prosili, aby im v tom pomáhal. Na druhej strane sa Ján stretol aj s nepochopením. Mnohí ho za to kritizovali, závideli mu jeho úspechy a prekážali mu. No nevzdal sa. Pokračoval aj v kázaní. Chodil po Normandii, Bretónsku a iných krajoch a priťahoval zástupy. Počas svojich misií obrátil viacero verejných hriešnic. Preto prosil rehoľu Navštívenia v Caen, aby mu dali niekoľko sestier na pomoc pri práci s týmito kajúcnicami. Tri sestry, medzi nimi aj matka Patinová, boli uvoľnené. Spolu s matkou Patinovou založil Kongregáciu Notre Dame de Charité (Panny Márie Láskavej) podľa reguly sv. Augustína. K trom obvyklým sľubom chudoby čistoty a poslušnosti pripojili sľub venovať sa obráteniu padlých žien. Ján si veľmi ctil Najsvätejšie Srdce Ježišovo a Nepoškvrnené Srdce Panny Márie. Jeho zásluhou sa úcta k nim šírila nielen po Francúzsku, ale aj za hranice. Zachovali sa nám niektoré jeho spisy: Ježišov život a jeho kráľovstvo, Dobrý spovedník a Obdivuhodné srdce Božej Matky.

Ku sklonku svojho života si ešte mnoho vytrpel pre ohovárania a osočovania, ale aj choroby, ktoré ho trápili. V roku 1680 sa zriekol úradu generálneho predstaveného. Pred smrťou dal ešte posledné poučenia svojim spolubratom. Zomrel 19. augusta 1680. Pochovali ho v Caen. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež sv. Pius X. v roku 1909 a za svätého pápež Pius XI. v roku 1925.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X