Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Domov Duchovné prijímanie - ako mu rozumieť?

Duchovné prijímanie - ako mu rozumieť?

Po tieto dni ste mnohí odkázaní na prax duchovného prijímania. Chcem vám nasledovným textom pomôcť správne tejto starobilej praxi Cirkvi chápať a s úžitkom tak i vykonávať...


Duchovné prijímanie
Modlitba duchovného prijímania podľa pápeža Františka:

K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti.

Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne.

Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.

Nech sa tak stane.

 

Modlitba duchovného prijímania podľa sv. Alfonza z Liguori:

Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Klaniam sa ti a milujem ťa nadovšetko.

Z lásky k tebe ľutujem všetky svoje hriechy. Sľubujem, že sa budem vyhýbať každej hriešnej príležitosti.

Moja duša túži po tebe, ale keďže ťa teraz sviatostne nemôžem prijať, príď aspoň duchovne so svojou milosťou do môjho srdca.

Daj, aby som vždy žil v tvojej milosti, a tak plnil tvoju vôľu. Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

 

Modlitba duchovného prijímania:

Môj Ježišu, verím, že si v Prevelebnej Oltárnej Sviatosti z lásky ku mne skutočne prítomný. Klaniam sa Ti a milujem Ťa nadovšetko. Z lásky k Tebe ľutujem všetky svoje hriechy. Chcem sa hriechov chrániť. Moja duša túži po Tebe. Ale keďže Ťa teraz sviatostne prijať nemôžem, príď aspoň duchovne so svojou milosťou do môjho srdca. Objímam Ťa a spájam sa celkom s Tebou. Nedaj, aby som sa niekedy od Teba odlúčil. Amen.

 

Ako to vzniklo?
V dejinách teológie sviatostí nebola ľahká cesta k dnešnému chápaniu sviatostného a duchovného prijímania. Až do 13. storočia sa tieto dva spôsoby, hoci boli známe, chápali ako "súčasne vykonateľné a neoddeliteľné". Nebolo možné chápať ich ako oddelene (samostatne) vykonateľné. Pod sviatostným prijímaním sa chápalo totiž fyzické prijatie znakov akejkoľvek sviatosti a pod duchovným prijímaním zase či toto fyzické prijatie sviatosti má nejaký účinok na duši a kedy, a aký.
Pri sviatosti Eucharistie to teda znamenalo nasledovné: sviatostné prijímanie Eucharistie = fyzické zjedenie premeneného chleba, či vypitie premeneného vína; duchovné prijímanie = uvedomenie si, Koho Telo a Krv jem či pijem. Na základe duchovného prijímania sa teda rozlišovalo či Eucharistiu prijímam hodne, alebo nehodne; či ju prijímam pre spásu, alebo pre zatratenie. Či som hodným prijatím Eucharistie prehĺbil v sebe milosť posväcujúcu; alebo či som nehodným prijatím spáchal ťažký hriech svätokrádeže a milosť posväcujúcu nadobro stratil. Zmenu priniesol teologický pohľad Tomáša Akvinského, ktorý dokázal, že je možné oddelenie sviatostného a duchovného prijímania. Túto svoju teóriu rozpracoval vo svojom azda najznámejšom diele Teologická suma.

Kľúčovým slovom Tomášovho pohľadu bolo slovo túžba. Podľa Tomáša, túžba dovoľuje prijať účinok budúcej veci, ktorá už pôsobí, hoci ešte nenastala. Dieťa túži po zmrzline, a hoci ju ešte nemá v ruke a nemá na jazyku ešte jej chuť, v duši už prežíva radosť, ktorú mu chuť zmrzliny prináša na duši. Na tomto základe chápania človeka postavil potom Tomáš aj teóriu krstu túžby, ktorá sa stala súčasťou cirkevného učenia (pozri Katechizmus katolíckej cirkvi, bod 1258).

A na rovnakom dokázal Tomáš postaviť i oddelenie sviatostného prijímania Eucharistie od duchovného, čo rovnako Cirkev prijala do svojho učenia. Stalo sa tak na Tridentskom koncile, ktorý definoval tri spôsoby prijatia sviatosti Eucharistie: "Čo do vykonania, naši otcovia správne rozlišovali tri spôsoby prijímania tejto sviatosti. Vskutku vyučovali, že niektorí ho prijímajú výlučne sviatostne, ako hriešnici; iní výlučne duchovne, a to sú tí, ktorí jedia nebeský chlieb aktom túžby, živou vierou činnou skrze lásku (Gal 5, 6), a obsahujú tak jej ovocie a úžitok; tretí ju prijímajú sviatostne a súčasne duchovne (kánon 8), a to sú tí, ktorí najskôr seba skúmajú a pripravujú na pristúpenie v svadobnom odeve k tomuto božskému stolu (porov. Mt 22, 11)."

Čo to je?
Duchovné prijímanie je teda spôsob ako sa spojiť s reálnou prítomnosťou Ježiša Krista prítomného v Eucharistii (aj vtedy keď túto sviatosť nemôžem prijať). Nejde teda o "duchovný spôsob prijatia sviatosti Eucharistie", ako sa často domnievame, a možno si to v mysli takto nesprávne i predstavujeme. Duchovným prijímaním získavame ovocie a úžitok sviatosti Eucharistie, a nimi sú Kristova prítomnosť v našej duši a Božia milosť.


Môžeme si to vysvetliť aj takto:
 - výlučne sviatostné prijatie Eucharistie = prijatie sviatosti (sviatosť je v našej teológii definovaná ako viditeľný znak neviditeľnej Božej milosti), teda znaku!, teda prijatie premeneného chleba, či premeneného vína do našich útrob, bez uvedomenia si čo tento znak znamená a koho prítomnosť mi prináša (takéto prijímanie neprináša žiaden úžitok zo sviatosti, naopak častokrát sa blíži k nehodnému prijímaniu sviatosti!)

 - sviatostné a duchovné prijatie Eucharistie = najhodnejší a najužitočnejší spôsob prijatia sviatosti Eucharistie, teda znaku!, ktorý v sebe reálne, skutočne a podstatne nesie Kristovo Telo a Krv, a tak prináša Kristovu prítomnosť do našej duše

 - výlučne duchovné prijímanie = prijatie Kristovej prítomnosti do našej duše, bez prijatia sviatosti, teda znaku!

Duchovné prijímanie má tak byť súčasťou každého sviatostného prijímania, ktoré konáme počas svätej omše, pokiaľ chceme, aby toto sviatostné prijímanie malo aj v nás účinok. No ako vidíme, je možné toto duchovné prijímanie vykonať s úžitkom aj mimo sviatostného prijímania, pokiaľ nám toto nie je umožnené.

 

Kto môže duchovne prijímať?

Z podstaty duchovného prijímania, ako sme si ju doteraz vysvetlili, je zrejmé, že duchovným prijímaním sa napĺňa naša duša Kristovou prítomnosťou. Z toho je potom aj jasné, kto vlastne môže duchovne prijímať - každý, kto je schopný do svojej duše prijať Krista ako hosťa do domu. Túto schopnosť nemá len človek, ktorý žije v smrteľnom hriechu!

Na doplnenie témy: článok v KN 22/2015

Ponuka

Synoda 2021-2023

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

   Svätý Jozef
   Uzdraviť svet
   Sviatosti

Ukončené:
   List Galaťanom
   Blahoslavenstvá
   Dekalóg
   Modlitba
   Otče náš
   Svätá omša

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Obrátenie sv. Pavla

Rádio Vatikán
Dnešné vysielanie
(aktívne po 20:15)

Včerajšie vysielanie

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


41,040 návštev
111,954 zobrazení
2.73 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Pavol, apoštol

Svätý

Sviatok: 29. jún; 25. január – Obrátenie sv. Pavla

* medzi 5 – 10 Tarzus, Turecko

† medzi 60 – 68 Rím

Význam mena: malej postavy (lat.)

Atribúty: kniha, meč

Patrón teológov, duchovných pastierov, tkáčov, výrobcov stanov, košikárov, lanárov, sedlárov, robotníkov, katolíckej tlače; za dážď a úrodu; proti strachu a úzkosti, pri ušných problémoch, kŕčoch, pri uštipnutí hadom, pri búrke a krúpoch

Sv. Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva. Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus – meno prvého židovského kráľa) a Pavol (Paulus – malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom – ako správny Žid – sa vyučil stanárskemu remeslu. Vyrábal stany alebo lodné plachty, čo bol vtedy veľmi hľadaný tovar.

V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom. Zahorel nenávisťou proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom. Potom si vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku. No na ceste do tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával o tom, čo sa mu prihodilo. Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel (jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby – Sk 9,19-25) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Avšak každý sa ho bál – kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom mene. Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu. Potom spolu s Barnabášom zamierili do Antiochie, kde hlásali evanjelium medzi pohanmi.

V Antiochii dostal milosť, že bol „uchvátený až do tretieho neba“. Aby však nespyšnel, bol mu daný do tela osteň, satanov posol, aby sa nevyvyšoval. (2 Kor 12) Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium. „Oddeliť“ znamená v našom zmysle vysvätiť. V roku 47-48 spolu s Jánom Markom (Marek evanjelista) a Barnabášom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa prenasledovania. Druhá misijná cesta sa udiala v rokoch 49-52 v spoločnosti Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas tretej misijnej cesty (53-58) sa tri roky zdržal v Efeze. Prostredníctvom spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Kvôli prenasledovaniu musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu. Späť do Jeruzalema sa vrátil cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu. Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti z apoštolátu a služby Bohu (2 Kor 11,16-33). V Jeruzaleme ho uväznili a vďaka tomu sa dostal do Ríma.

V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (evanjelista). Posledné roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme, snáď bol vtedy v Španielsku alebo na Východe. Bol v Macedónsku, Efeze, v Miléte, v Troade, na Kréte a zrejme aj v Nikapole, kde ho asi znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67). Je s ním iba Lukáš. Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kostol a kláštor trapistov. Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r. 1854.

Sv. Pavol sa zvykne nazývať „apoštolom národov“, pretože je najväčším misionárom všetkých čias a jeho listy sa čítajú ako Božie slovo na celom svete.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X